Obchodné tajomstvá II
kapitola
29
Veštba
- Musíš ísť so mnou ! ...Bella !... Bella ?!
Kde si ? ...- kričal po dome čoraz zúfalejšie.
Žiadna odozva. Dom s ním nekomunikoval.
Keby aspoň lístok, odkaz rúžom na zrkadle, akákoľvek maličkosť, stopa...Vec.
Všetky jej veci však boli tu. Nevzala si nič. Akoby len vybehla, ale dobre
vedel...vedel, že by to neurobila...Keď tu nie je...Odišla od neho....
„Odišla?! Kam?!...Prečo ?“... Nebol si istý
odpoveďami a hromadiace sa otázky len dolievali olej do plameňa, ktorý ho
už-už dočahoval, aby vyceril tesáky plameňov bezútešnej tlamy a vsal do
svojich horúcich útrob jeho telesnú schránku a s pocitom uspokojenia spálil
na popol aj dušu.
Musí ísť. Kým je čas...Kým sa veci nezačnú
pohýnať a on už nebude môcť ísť proti prúdu.
Ešte raz sa zúfalo poobzeral a hoci
s rozpakmi opustil teraz už pre neho nevľúdny, smutný dom.
Vyšla spod schodiska a dívala sa na
pribuchnuté dvere. Už si nebola celkom istá, či urobila dobre, že sa zatajila.
Aj ona cítila, že sa niečo deje. Niečo
neobyčajné. Čo sa týka aj jej samotnej. Prúdilo jej to mysľou už od rána. Celá
jej bytosť akoby očakávala niečo dávno predurčené, ale pre ňu záhadné, so
skrytým, nepoznaným významom.
Odkedy odišiel z domu s tajomným
preslovom namiesto pozdravu, nemohla obsedieť, na nič sa sústrediť. Necítila sa
sama sebou...
Bolo
vidno, že sám má strach, ale je pevne rozhodnutý urobiť niečo... čo zmení
všetko a všetkých, čo je väčšie ako len ich osud a presahuje všetky
predstavy... ale, čo by im vraj malo
obom pomôcť nájsť správnu cestu. On sa nádejal, že aj spoločnú. Cestu...
k šťastnému koncu.
„Dnes sa všetko zmení, Bella . Musí sa. Ver
mi, prosím...“
Opatrne chytila kľučku dverí a stlačila
ju...
Ku
podivu kráčal napriek handicapu rýchlo.
Nezdržiaval sa okolím, nevšímal si nikoho a nič, dokonca sa zdalo, že
nehľadí pred seba, ale niekde mimo realitu...dopredu...do budúcnosti...
Bol kus pred ňou, ledva mu stačila, ale
nechcela, aby vedel, že ho vlastne prenasleduje.
Minuli posledné domy mesta. Ešte chvíľu
kráčal popri ceste, potom zahol do lesa a stratil sa v ňom. Len
praskajúce konáre a šuchot lístia prezrádzali, že sa tadiaľ niekto
prediera.
Terén stúpal, les bol čoraz tmavší
a chladnejší. Mala pocit, že nikdy nebola v lese a na druhej
strane iný, že je tu dosť doma...nerozumela tomu. Desilo ju to.
Na úpätí vrchu sa začala črtať akási menšia
stavba. Nie obydlie, bolo to čosi iné. Schátralé, obrastené zeleňou
a skryté pred návštevníkmi.
Chvíľami mala pocit, že sa vzduch okolo
začína hýbať pomalšie. Akoby ho ubúdalo, akoby hustol. Mlžilo sa jej pred
očami, ale všimla si, že tiež zastal a sklonil hlavu.
Skryla sa za strom a pritiahla si klopy
kabáta ku krku.
Voľnou rukou sa chytil za hruď.
Pokúšal sa vykročiť, ale ovládla ho triaška
na celom tele, ledva sa udržal na nohách. Musel zakloniť hlavu, akoby lapal po
dychu, uvoľňoval si kravatu a stále sa pokúšal dôjsť k cieľu.
K malej stavbe na vrchu stúpania.
Niečo vytiahol z vrecka nohavíc...a
potom dlho hľadel dolu do studne.
Náhle sa obzrel a zahľadel presne
smerom, kde za stromom skrytá stála.
Preľakla sa a takmer prestala dýchať.
Keď sa odvážila vykuknúť, už tam nebol.
Nikde ho nevidela.
Pomaličky zaliezala späť za strom, stále
pozerajúc na miesto, kde predtým stál.
Plecom o niečo zavadila.
Týčil sa vedľa nej opretý o jej plece
a o svoju palicu, držiac ju oboma
rukami a mlčky, ako socha hľadel dopredu.
Keď strmo otočil k nej svoju tvár, mala
pred sebou cudzieho človeka.
V mžiku preložil ľavú ruku na jej a prepletúc
prsty mocne ju stisol a zdvihol hore, až sa z nej zošuchol rukáv
a odokryl hojace sa rany, niekde už jazvy.
Pocítila bolesť a akési iskrenie a vlny...
-
Máš v sebe moju krv ! –
povedal tlmeným hlasom bez akejkoľvek melódie.
Pred jej očami sa zjavilo zrkadlo. Rozbité
na tisíc črepov. V každom z nich obraz.... Nemocnica. Cela. Dr.Whale.
Krv. Operačka. Muž...transfúzia...
- To vy ste mi zachránili život...? -
spýtala sa prekvapene.
- ...Je to moja krv !!! – zopakoval prísne
pomedzi zuby.
Chcela sa na neho vľúdne usmiať. Niečo
povedať, ako poďakovanie...byť milá...
Výraz jeho tváre jej neumožnil nič
z toho a bolesť stále zvieranej ruky kreslila jej po tvári úzkosť
a strach.
- Pustite ma, prosím, pán Gold. ...Ide
z vás strach... – zaprosila so slzami na krajíčku, lebo jeho zovretie sa
stupňovalo.
Uvoľnil päsť.
Stláčaná ruka bezmocne klesla celá ubolená
a červená pozdĺž jej tela ako postrelené krídlo.
Pozrela sa na neho a nič nechápala.
„Kto je tento prísne hľadiaci muž ? Čo sa to stalo s jeho mäkkými hnedými
očami? Kde zmizol plachý úsmev a zastretý hlas ?“...
- To
si si o mne myslela ?! ...Takto ma
naozaj vidíš ?! – prebodol ju pohľadom.
Preľakla sa. Čítal jej myšlienky?...
- Áno, vidím do teba až priveľmi dobre !
...Prekvapená ? – držal ju nabodnutú na svoje jedom napustené zreničky.
Cúvla. Ruka ju zabolela. Položila si ju na
hruď a prikryla druhou.
Stál mierne rozkročený a pôsobil
temnejšie ako inokedy. Tvár mal strnulú, nepohol sa mu na nej jediný sval.
Náhle sa zvrtol a vykročil smerom hore
vyššie, späť k stavbe.
Stála a mlčky hľadela, ako sa od nej
vzďaľuje. Ako sa jej stráca...uniká.
Vzduch sa zatriasol a cez tvár
prebehol jemný vánok.
Potriasla hlavou. Otvorila sa pred ňou
obrovská rôznofarebná mapa plná jej spomienok. Všetkých...Naraz...Konečne...
- Počkaj ! – zavolala nesmelo.
Muž pár krokov pred ňou niečo odmrmlal, ale
pokračoval v ceste.
- Rumpelstiltskin, počkaj !
Až teraz ustrnul. Narovnal sa
a neveriacky pozrel pred seba.
Pomaly sa otočil a vyjavene hľadel na
rovnako prekvapenú a objavením
minulosti trochu vystrašenú ženu pred
sebou.
Pohla sa za ním, kúsok od neho zastala, nahla
hlavu k plecu pozerajúc mu trochu
zdola rovno do očí.
- Spomenula som si ...Ľúbim ťa ! – zašepkala.
Poobzeral sa okolo. Bol celý nesvoj. Hľadal
odpoveď.... nevedel sa spamätať z toho, čo práve počul.
Obzrel sa dozadu, na studňu a váhal.
Stála tam jeho zhrbená tmavá minulosť. Keď otočil hlavu, v krásnej tvári
Belly práve prichádzala na svet jeho jasná budúcnosť...
Vtom sa oba póly zdvihli a zrazili sa mu
priamo nad hlavou.
Zotmelo sa, zablyslo, roztriaslo stromy...Všetko
sa to odohralo v jeho podvedomí.
Mal pocit, že počuje plač, zúfalý plač
dieťaťa aj smrteľné chrčanie stareny. Zmiešali sa a vymenili...dieťa
stonalo, starena nešťastne plakala...a do toho kdesi zhora padali obrazy ľudí
a miest a bitiek, krvi, sĺz i jedovatého smiechu...točil sa
okolo nich celý kolotoč pocitov, panoptikum katastrof a len niekde záblesk
svetla v tom nekonečnom oceáne
temnoty....
- Niééé !!! – zakričal napriahnuc ruky kdesi
do výšky, akoby chcel zastaviť svoje vízie.
Cúvla.
Náhle sa skrčil, skrútil do klbka a zvalil na zem ako podťatý.
Bezmocný, nešťastný a chvíľu zúfalo prosiaci neviditeľné bytosti
o zmilovanie, potom ich preklínal. Skryl si tvár do dlaní a kričal do
nich ako zmyslov zbavený. Kýval sa zo strany na stranu. Škriabal si tvár,
kašlúc na bolesť...Vyzeral, akoby sa ho zmocňovalo šialenstvo...
Priskočila k nemu. Kľakla si
a vzala mu tvár do dlaní oprúc si ju o hruď, aby si viac neubližoval.
Chcel sa jej vytrhnúť, ale nebála sa vzdoru.
Vzdal to a odovzdane klesol v jej
náručí.
Stále hlasno vzlykal. Plakal ako malé dieťa
zapierajúc sa jej o kabát, vtláčajúc doň svoje nechty a nárek. Vynaložila
všetky svoje sily, aby ho udržala.
Dlho trvalo, kým sa trochu upokojil. Ničomu
nerozumela, ale tušila, že teraz nemá zmysel sa pýtať na to, čo sa stalo.
Teraz, keď ho držala vo svojom náručí, mala
konečne čas pochopiť a rozmotať spleť udalostí posledných dní. Prechádzala
po mape, dávno zabudnutou krajinou pamäte a každým krokom sa kamienky jej
mozaiky zasúvali na tie správne mieste a poskladali obraz... JEHO... Jej
rozpoltené, výčitkami sužované srdce sa spojilo a bilo pre jedného
jediného človeka. Zlomeného muža, vzlykajúceho jej nevedno prečo v náručí.
Nežne ho pobozkala na vrch hlavy
a oprela sa o to miesto prižmúriac oči.
-
Ľúbim ťa. Vždy som ťa milovala...Navždy ťa budem milovať.- šepkala mu
ako uspávanku.
Ruky zložené v jej lone sa ešte triasli,
Tvár mal krvavú a mokrú sĺz.. Bál sa otvoriť oči. Iba šepkal, kým ho ona
hladkala opatrne po vlasoch.
- Milujem ťa, milujem ťa...milujem
Bella...tak veľmi ťa milujem... – plakal..
Bol bezmocný...
Temný pán, najmocnejší
z mocných...bezmocný...
domiceli
VTÁČÍ
OdpovedaťOdstrániť