Obchodné tajomstvá
kapitola
5
Mlčanie
Napriek kvalitnému saténovému županu
a pyžamu z pravého hodvábu sa necítil dobre. Zvyknutý na kompletný
oblek aj doplnky iba ťažko prijímal tieto zmeny vo svojom živote.
A perfektne sadnúci odev bol vždy jeho neodmysliteľnou súčasťou.
Šlo sa mu ťažko. Zranená ruka sa stále
nedala použiť a manévrovať vychádzkovou palicou v tej druhej nie
a nie si zvyknúť. Neznášal zmeny. Akékoľvek zmeny vo svojom živote. Hoci
kdesi hlboko po nich zas túžil.... Neznášal túto sprepadenú nemocnicu, jej
chodby, lekárov aj sestry, neznášal pyžamo a župan...všetko
a všetkých. Celý Storybrook...
Aj vlastný život, hoci sa mu ho
v akejsi slabej chvíli zažiadalo zachrániť...Bolelo to síce viac ako
očakával, ale každým dňom sa mu za odmenu pred očami vyjasňoval jeden moment.
Nádherný obraz. Síce čierno-biely...ale tá žena z neho mu bola
povedomá...Každým dňom viac a viac...Túžil uvidieť ten obraz čo
najostrejšie...Tak veľmi túžil...
Pás presklenej steny chodby mu otváral
výhľad na vnútorný dvor doliečováku nemocnice. Starostlivo pokosená tráva, pár
lavičiek, jediný strom. Nikde nikto. Spodné úzke okienka nemocničného skladu,
niektoré zamrežované a potom pásy skla v dvoch podlažiach nad sebou.
Všetko čisté, nudné, monotónne tvary. Architektonický perfekcionizmus. Des...Umelecký
úpadok. Zvratky stavebníctva...
- Tak ako sa dnes cítime, pán Gold ? - posunul si masívne okuliare na nose
dobrosrdečný Hopper kymácajúci sa za
jeho chrbtom s rukami vo vreckách.
Najradšej by mu jednu vrazil do tej
spokojnej šťastnej tváre. Ale ovládol sa.
- Boli by ste taký láskavý a naučili sa
tú debilnú otázku aspoň v nejakom cudzom jazyku, keď mi ju už každý deň
musíte položiť ?! – odpovedal po nádychu stroho otočiac sa opäť k blbému
výhľadu na trávnik.
Archie sa zatváril, že nič nepočul. Stal si
vedľa svojho prominentného pacienta.
Chvíľu svorne mlčky hľadeli na trávnik.
Hopper sa usmieval. Trávniky mal ktovie prečo rád...Veľmi rád...
- Dnes už by ste mohli zájsť aj do záhrady.
Kontroloval som vaše výsledky...sú nad očakávanie dobré...Pobyt tu vám zrejme
prospieva. – usmieval sa Hopper stále na trsy trávy.
- ...pobyt tu prospieva hlavne nemocničnej
pokladni a vášmu vrecku, pán doktor....Aj keď musím uznať, že vaša
starostlivosť je až dojemná... Máte výčitky svedomia ? – pozrel sa Gold na
spolubesedníka.
Archie zostal s pootvorenými ústami,
zmätený, na čo vlastne Gold naráža. Posunul si roztržito opäť akurátne sediace okuliare
na nose.
- Stále som sa nevzdal predsavzatia
zažalovať vás, Whala aj celú túto nemocnicu... Leda by ste mi konečne priznali,
komu som to tu zachraňoval život... Vlastnou krvou !... Viete vy vôbec, aká
vzácna je to krv ?! – zatiahol sarkasticky.
- Ale...ja už som vám niekoľkokrát povedal,
že...
- Stop, stop, stop ! Prosííím !!!...
nezačínajte s tou rozprávkou odznova, nie som už na ňu zvedavý ! –
zastavil Gold čoraz vyplašenejšieho psychiatra zdvihnutím ruky. Zabolela.
- Už som sa ospravedlnil, že som prišiel
neskoro...keď ste po mňa pred týždňom poslali...a to už vás operovali...museli...bolo
to akútne...odpadli ste na ošetrovni...- jachtal nezvyknutý klamať, zvlášť nie
pacientom.
- Dosť ! Toto som už počul od Whala... Presne...
takto... isto! Niekoľkokrát ...Stále to staré obohrané číslo...Akoby ste vystupovali niekde v cirkuse !-
Priblížil sa takmer k tvári Archieho,
ktorému už vystupovali kropaje potu na čelo.
- Poviete mi konečne, kto bola tá žena ? –
vybalil naostro Gold.
- Aká žena... ?
- ...bol som pri vedomí, keď ste sa s
„kolegom“ pochytili a videl som aj to, ako sa vám moja palica zapísala na
temeno...To muselo bolieť, však ? ...Takže očakávam, že sa dozviem pravdu.
Konečne pravdu o mojom „dobrovoľnom“ darcovstve...A ja sa ju dozviem...to
si obaja píšte...a potom sa zúčtujeme, Hopper ! Ja si pravdu zistím... – zašepkal,
otočil sa na päte a pomaly kráčal späť na izbu spokojný s tým, čo
zasial do svedomia chudáka Archieho.
domiceli
AKO
OdpovedaťOdstrániť