Mr.Gold Obchodné tajomstvá II., kapitola 25, STARÉ RANY

Obchodné tajomstvá

kapitola 25

Staré rany

   Nebola taká odvážna, ako by sa mohlo zdať. Na jednej strane síce vedela, čo chce, respektíve po čom asi túži, aj keď to „asi“... asi zas vyvracia prvú časť teórie...Skrátka a dobre, vôbec sa v sebe nevyznala. A zo dňa na deň sa to len zhoršovalo...

   Sedel kúsok od nej, prakticky obaja porušovali svoje ochranné kruhy, hoci sa svorne tvárili, že tomu tak v žiadnom prípade nie je.

   Ruky sa jej potili a boli ľadové. Aký jedinečný paradox a maximálne nevhodný čas na jeho analyzovanie. Strčila ich radšej medzi kolená, čo ak ich bude o chvíľu potrebovať. Studené ruky nikto nemá veľmi rád. Dokonca ani v lete nie...dosť...dosť...dosť...nezahovárať myšlienkami !

   Nie je mu vidno do tváre. To robí naschvál. Ruky ešte nie sú aklimatizované na dotyky, bude sa musieť zhovárať s vlasmi. Vlnitými...rôznofarebnými, na pohľad suchými...baví ťa to?! ...To neustále odbáčajúce hlúpe analyzovanie...?!

   - Prečo si sa vlastne vrátila ? – začal neokrôchane, ale aspoň otočil hlavu a pozrel sa jej do očí. Priveľmi blízko do očí. Toto by už neobstálo v žiadnych proxemických tabuľkách komunikácie.

   Roztriasla sa. Nebol to strach. Ani úzkosť, hoci celý scenár, čo si pripravila bol momentálne fuč. Bol vôbec nejaký ?...Hrôza. Nastupuje asi improvizácia...Pocítila studený pot. Utekal dolu chrbtom medzi slučkami šnurovania.

   Nebude cúvať.... necúvne...necúvne...A basta. Je rozhodnuté...

   Akoby hľadal medzierku niekde v zóne dúhovky, ktorou by sa dostal do jej vnútra. Zatiaľ  aspoň z vtáčej perspektívy sledoval svoj odraz v jej zreničkách a nechápal, prečo nekričí, necúva, nevyužije všetky mimické svaly na nejaké to tvárové zmraštenie sa.

  Nič. Stále bola rovnako krásna. Hladká lesklá pleť, výrazné oči, pootvorené pery. Dokonalá. Aj ten zrýchlený dych a kvapôčky medzi prvými vlasmi jej dokonale pristali.

  Pozor, priviera viečka...

  Už sa nenadýchol vzduchu, už dýchal jej dych.  Už nemal svoje pery, už tvorili celok po povrchu hľadajúci, kde zapadnúť, keď každé jedno miestečko, každý milimeter bol rovnako lukratívny a neodolateľný. Ani ho nenapadlo prestať s pátraním a hoci sa zdalo, že mu chce uniknúť, nevzdal to. Naklonil sa bližšie a ukoristil si pre svoje dlane jej rozpustené vlasy. Zamotal sa do nich tak, že by pre ňu bolo nanajvýš nebezpečné pokračovať v ústupe.

   Nemala to v úmysle. A aby si zaistila nepredvídateľnosť toho jeho, nasledoval odvetný manéver. Popri líci mu nenápadne prešla do vlasov. Vnorila sa do nich až kým jej obe ruky nenarazili na seba kdesi vzadu na temene. Ťažko sa jej dýchalo, ich hrude boli priveľmi blízko vedľa seba a hoci stratila predstavu o svojom tele, cítila, že už nesedí, ale lieta kdesi vo vzduchoprázdne, oklieštenom jeho náručím...

   Prudko sa posadila, ledva lapajúc dych. Siahla si na hruď, potom na pery a konečne sa zhlboka nadýchla. Z doširoka otvorených očí jej vypadávali otázky. ... „To bolo čo ?!...To bol kto ?! Kde ?! Prečo ?!“...Pŕŕŕ...Potriasla bezmocne hlavou a poobzerala sa po tmavej izbe.

   Noc už bola v plnom prúde. Kdesi z diaľky sem nenápadne vnikalo svetlo pouličnej lampy prerušované tmou konárov vo vetre, ako signály morzeovky.

   Zdola sa ozval lomoz.

   Odkopla prikrývku a hmatom hľadala papuče kdesi pri posteli.

   Vtom pocítila bolesť v zhybe ruky. Ako by sa jej tam zabodla obria osa a vstrekla do nej aspoň liter jedu. Ponáhľal sa jej žilami do celého tela. Takmer zamdlievala nepríjemným pocitom horúčosti a mrazivej triešte oboch vzájomne sa  tlačiacich  tekutín jej útlymi kanálikmi.

   Zatočila sa jej hlava a vertikálna poloha to ešte zhoršila. Musela sa opäť posadiť.

   Položila si ruku na čelo. Bolo mokré a za ním to hučalo a zapieralo sa zvnútra do spánkov.

   Lomoz neustával ešte chvíľu, potom stíchol.

   S ťažkosťami sa predsa len postavila a opatrne kladúc jednu nohu pred druhú, pokúšala sa dostať najkratšou cestou z izby.

   Motala sa, zrak sa jej zahmlieval, cítila sa ako otrávená alebo...opitá.

     Schodisko za rohom bolo tiché. Cez vchodové dvere na prízemí sem prenikali farebné svetielka z vitráží vchodových dvier zobudené vonkajšou bezpečnostnou lampou, čo sa zapínala pri každom pohybe.

   Niekto musel byť pred dverami... Nie, ten niekto už bol za dverami.

   Sedel v kôpke na spodnom schode s hlavou medzi plecami. Možno sa snažil splynúť s tmou.

   -  Pán Gold ? – spýtala sa ticho a neisto.

   - Nie je doma !... Neprítomný...Zanechajte mu odkaz... – ozvalo sa spomedzi pliec a nasledoval vzlykavý smiech.

   Zišla dolu k nemu. Zastala si tesne nad ním.

   Náhle zdvihol hlavu a vyvrátil ju dozadu. To, čo zazrel,  by nedokázali spracovať ani duchaprítomné nervové bunky, nieto ešte zamlžený zrak a takmer do jedného poodpájané mozgové kontakty.

  - Som v raji...- fúkol do okrajov košele, čo sa mu zjavila nad tvárou  nádejajúc sa na zväčšenie  výhľadu na celé kráľovstvo nebeské...  Pod ňou...

  Pokývala hlavou a pritlačila si okraje síce veľkej pánskej, ale prikrátkej košele o vrch stehien. Zostúpila radšej na jeho úroveň a sadla si k nemu na schod.

  - Vy ste tam ...hore... v nebi...zamestnaná... ?... Ako anjel predpo... predpok... predpotopkladám...predpokladám. -  kymácal sa a pohľadom hľadal svoj ukazovák, čo sa mu  striedavo objavoval a mizol.

  - Pán Gold... – odtiahla sa, lebo na dych by dnes potreboval asi zbrojný pas.

  - ...anjeličku môj strážničku...pri mne stoj...teda, nemohol by si... keby si bol taký láskavý, láskyplný ... mi pomôcť vstať ? – hľadal slová aj stabilitu naraz.

  Nedarilo sa mu ani jedno.

  Poobzerala sa a keď objavila jeho palicu, dvihla ju a vložila mu do dlane poskladajúc na ňu každý jeho prst zvlášť. Bránil sa. Zrejme to bral ako hru. Trpezlivo mu ich uložila opäť a pritlačila svojou dlaňou, aby zas neušli.

   - Poďme...zaprite sa, ja vás podopriem...- prikázala odhodlane.

   Už nič nevravel, vlasy mu zakryli celú tvár a pokúšal sa vstať. Keď sa mu to konečne podarilo, oprel sa s uspokojením o zábradlie, takmer prepadnúc horeznačky ledva ho zachytila a pritiahla na seba.

   - Na siedme, prosím...drobné si nechajte...liftboy...liftgirl...liftangel...- mrmlal si čosi a nechal sa doslova ťahať na každý schod.

  Táto noc bude dlhá...

domiceli