Obchodné
tajomstvá
kapitola
30
Dilema
Utíšil sa. Zdalo sa, že zaspal ..že milosrdný spánok priniesol mu úľavu
a konečne pokoj.
Držala ho stále v náručí, vdychovala vôňu lesa a na tvári sa
jej zračilo, že je šťastná. Otvorila sa pred ňou konečne po dlhých rokoch kniha
jej minulosti a hneď vedľa starých obodraných stránok ležala kniha nová, nepopísaná, čistá. Kniha jej
budúcnosti. Držala ju v polosede v náručí, pritláčala si ju
k hrudi, cítila nutkanie otvoriť ju čo najskôr a zapísať
stránky...láskou.
Opäť ho letmo pobozkala na vlasy.
Nespal.
Pomaličky sa nadvihol a zahľadel sa jej do tváre. Bola taká krásna.
Čistá, nevinná, bezbranná...zaľúbená. Žiarila.
Chytil jej obe ruky a pritlačil si ich k perám. Nestačilo.
Nepomohlo. Nezacelilo mu rozorvané srdce...
...Nevymazalo vízie...Nezastavilo osud !
Netušila, prečo je stále taký smutný, prečo sú jeho hnedé oči nešťastné
a kútiky úst sklesnuté. Akoby stále záporne pokyvoval hlavou,
s niečím nesúhlasil, niečo odmietal.
Priblížila sa tvárou k tej jeho.
Oči sa mu roztvorili viac a pozeral sa z nich strach.
Priložila mu prsty na sánku, perami sa dotkla škrabanca, čo si pred
chvíľou urobil. Potom ďalšieho a ďalšieho.
Chvel sa. Tak veľmi mu nežné dotyky chýbali celý ten čas...nekonečný čas
bez nej. Zatvoril oči.
No v tme za viečkami bláznivo laškovali aj zúrili jeho zhmotnené
skutky z minulosti. Odporné monštrá vyciciavajúce z ľudí všetku chuť
do života, netvory driapajúci telá i duše, obludy, čo požierajú ľudskú
dôstojnosť bili sa tam o jeho srdce. Bodali, škriabali, trhali,
ničili...spôsobovali bolesť takú neskutočnú, že keby mohol, vytrhne si ho
a šmarí kdesi ďaleko, im napospas, nech si ho nechajú.
Nemohol.
Bola v ňom ona. Schúlená, nežná, jemná, zaceľujúca mu teraz rany
letmými bozkami...
Nie, nesmie im dovoliť dostať sa k jeho srdcu. Ovládnuť ho zas
a vyradiť zo života ako v minulosti...Nie, musí ho chrániť. Musí JU
chrániť. Toto je jediná dôležitá vec, jediné poslanie, hoci by to malo byť aj
posledné v jeho živote...musí ju chrániť ! A ochráni ju. Nikomu nikdy
nedovolí vytrhnúť mu ju zo srdca. To by neprežil. To by už nechcel prežiť.
Prudko otvoril oči.
Mal tvár v drobných teplých dlaniach zaliatu jej krehkým úsmevom.
Zodvihol ruky a trasúc sa vzrušením vzal do nich tú jej. Vnoril prsty do vlasov a palcami hladkal
jej sánky.
Kdesi z hlbiny jeho vnútra sa ozval šialený hlas zúrivo búchajúci
na obydlie mozgu. Snažil sa ho zastaviť za každú cenu. Stopnúť, nedovoliť
urobiť to, po čom tak veľmi túžil, čo si toľkokrát predstavoval počas
nespočetných hodín bdenia s výčitkami svedomia...
Pripleskol mu dvere. Postavil val. Ohradu. Vzduchotesnú miestnosť, kde
si môže vykrikovať, nadávať a vyhrážať sa koľko chce. Nebude ho počúvať !
Dnes nie. Teraz nie....teraz urobí presne to, o čom toľko bezútešných nocí
sníval...
Pritiahol si ju bližšie a nedočkavo sa zmocnil jej pier. Tisíce
motýľov vzlietlo im nad hlavami a padalo späť vzdávajúc sa pestrých
krídel. Čas zostal stáť s ich dychom. Celé vnútra zalievala im vlna vášne,
dorážajúc o steny v túžbe vyletieť von a splynúť so vzduchom
a s nádychom sa vliať späť o poznanie silnejšia.
Len s nevôľou odtiahol pery z tých jej. Držal ju mocne
v náručí a keď si zaborila tvár do medzierky jeho rozopnutej košele
pritiahol si ju k sebe ešte silnejšie, takmer zastaviac obom dych.
Tvár sa mu opäť skrivila bolesťou.
Povolil zovretie. Začal prudšie dýchať, ale nedarilo sa mu ovládať
vnútorný boj, čo v ňom zúril.
Vytrhol sa jej. S ťažkosťami sa postavil a začal cúvať. Oči mu
sčerneli, prsty na rukách sa skrčili v kŕči.
- Nedívaj sa na mňa ! Nie takýmto pohľadom...Nie, nesmieš !... Musíš sa
ma vzdať ! Navždy vzdať...prosím...Bella...Prosííím...! – kričal na ňu.
Nerozumela. Nič jej nedávalo zmysel. Jeho slová, gestá...krik.
Pokorne čakala, pomaly sa dvíhajúc a pristupujúc k nemu so
zhovievavým úsmevom.
Ustupoval pred ňou s rukou obranne napriamenou.
- Ľúbim ťa... – zašepkala.
- Niééé...počuješ ma ? Nemôžeš... ma ľúbiť ! Nesmieš ! Musíš sa
zachrániť...Musíš sa ma vzdať ... Choď...Odíď! Zabudni na mňa ! ...Odíď niekde
ďaleko, preč...Navždy... – opäť takmer plakal.
Zhlboka sa nadýchla. A spustila úplne pokojne.
- A just, nie... Neopustím ťa. Nikdy. ...Neviem síce, čo ti je,
prečo takto vystrájaš. Neviem, čo znamenal ten čudesný fialový dym, čo sa valil
zo studne...neviem, čo sa to tu deje, čo sa deje s tebou...prečo...prečo
ma najskôr bozkávaš a teraz ma od seba odháňaš. Neviem...ale pamäť sa mi
vrátila. – zvyšovala hlas. - Milujem ťa
! Počuješ ?! M-i-l-u-j-e-m ! A nikto a nikdy na tom nič
nezmení....Darmo ma od seba odstrkuješ...Vtedy som odišla, ale teraz to už
neurobím. Zostanem s tebou. Navždy ! Či sa ti to páči, alebo nie ! Môžeš
na mňa kričať, môžeš byť zlý...ja budem trpezlivá...
- Prečo ?! Prečo, Bella ? ...
- pýtal sa zúfalo.
- ...lebo viem, že ma miluješ rovnako, ako ja teba...- prižmúrila oči
a zaťala pery.
- Nie... – vzdychol. - Ľúbim ťa viac, ako si vôbec vieš
predstaviť...Aj keď nesmiem... – sklonil hlavu.
Chytila ho za ruku, usmiala sa a povedala pokojne:
- Poď, ideme domov...-
...tak a tu nám končí druhá séria...
...žiadna ďalšia nemala byť, ale jedna z dvoch mojich čitateliek sa vzbúrila, že takto to končiť nemôže, tak som začala písať tretiu sériu...ale len dve časti...aby som si nepohnevala druhú čitateľku, ktorej sa záver páčil...
...nuž, fanúšikov si treba vážiť...:-)
Séria sa skončila naozaj zaujímavo a už sa teším na tretiu sériu :)
OdpovedaťOdstrániťBÁSEŇ
OdpovedaťOdstrániť