Obchodné tajomstvá II
kapitola
23
Šaty
Nemal dobrý pocit, že ju dlhšie musel
nechať samú. Nádejal sa, že snáď ešte spí. Včerajší deň a vlastne posledné
dni...roky...uvedomil si náhle, museli byť pre ňu viac ako ťažké. Nevedel sa
s tým ešte vysporiadať, ani riešiť tento problém, vedel však veľmi dobre,
že niekto za to zaplatí. Poriadne zaplatí. Nebude mať žiadne zľutovanie...
V hodvábnom papieri pod pazuchou niesol
nejaké drobnosti z vlastného obchodu. Ženské oblečenie. Vlastnil však
záložňu a antikvariát... Boli to skôr umelecké kúsky hodné do múzea, ale
nemal čas ani odvahu ísť niekde do obchodu a zabezpečiť poriadne dámske
šaty. Aj to bude treba vyriešiť.
Už z diaľky videl, že všetky okná na hornom
poschodí sú pootvárané dokorán. Teplo prvých dnešných lúčov zvedavo nakúkalo
a jemný vánok preháňal sa chodbami a izbami z jednej strany domu
na druhú.
Vošiel dnu a vsal do seba čerstvý
vzduch zmiešaný s vôňou, ktorá doteraz v jeho staromládeneckom dome
nebývala. Nie ťažký parfum a kvety, či sušené pot-pouri, bola to skôr zmes pokojného dňa
a tichej noci, tepla a mäkkosti, niečo, čo cítia hádam len matky, keď
vyberú dieťa z kolísky a privinú si ho k prsiam.
Usmial sa zhovievavo a zo zrkadla nad
botníkom hľadela na neho vlastná vráskavá tvár s ostrým nosom a spod
vetrom trochu rozviatych stále tmavých
vlasov pozdĺž tváre vykúkali prvé šediny. A predsa mu oči, mäkké,
hnedé, žiarili. Zdvihnutý kútik úst dodával mu výraz spokojného domáceho pána.
Konečne spokojného...nie, ešte nie...
Nikde ju nevidel, ani nepočul...Hoci ju
všade bolo cítiť.
Dom dýchal čistotou, nočná kalamita sa
sušila po zábradliach.
V záhrade bolo rušnejšie. Už to tam
štebotalo, kývalo sa a šumelo. Pastelové farby kvetov, ktoré tu len niekde
vyrástli snáď náhodou, kontrastovali s tisícom odtieňov zelenej. Bola to
skôr anglická záhrada, naoko neupravená, ale s pôvabnými zákutiami
poskytujúcimi súkromie, ticho a pokoj.
Nechodieval sem však rád. Necítil sa tu dobre
v čvikote vtákov a sviežosti prírody...nechával ju na pokoji
a žiadal od nej len to súkromie. Preto dovolil kríkom vyrásť do ohromných
výšok takmer dosahujúc konáre starých stromov po jej okrajoch.
Teraz stál na nízkych schodíkoch zadného
východu a žmúril do slnka.
Podišla k nemu z boku, ani ju
nezbadal.
Len pred očami sa mu zjavil polorozvitý puk
ruže.
- Neodtrhla som ho. Nebojte sa pán Gold. To
by som si nebola dovolila...Ležal v tráve, stále svieži, len som ho
zodvihla. – usmiala sa Kráska.
Nohavice jeho pyžama mala vykasané nad
kolená. Tie celé červené, zrejme vydrhla dlážky v celom dome. Namiesto
košele tu stála len v snehobielom pánskom tielku, hore na ramenách
zaviazané uzly, lebo bolo priveľké. Tvár jej žiarila spod do drdola narýchlo
vyčesaných vlasov, z ktorých len pramienok kde-tu vyliezol a rozložil
sa jej po holých pleciach.
Účes drzo odhalil jej štíhly krk.
Všimla si, že si ju pozorne premeriava
pohľadom, ale nerozpakovala sa.
Prichytila si široké nohavice na stehnách
a nonšalantne sa poklonila, vystrúhajúc skoro tanečnú pózu.
- Páči sa vám moja garderóba, pán Gold ? Ako
vidím, máte vytríbený vkus a viete oceniť jej kvality. – veselo sa
potočila, aby mu neunikol ani detail.
Naprázdno preglgol. Kráska však pokračovala
v komentovaní módnej prehliadky jedinej modelky teraz už vážnejšie.
- Dúfam, že som sa nedotkla vášho jemnocitu,
keď ma tu vidíte...vlastne len v spodnom prádle...viete, ste
...ste...beriem vás už ako svojho priateľa...niečo ako brata, pán Gold... -
Slová, slová, slová...dýky...meče...vraždy !
- Nie ! Nie som... tvoj... brat ! Nikdy !
...Nechcem byť tvojím bratom !... Nikdy !... Nechcem a nemienim byť !...
Brat !!! ...– rozkričal sa zúrivo dvihnúc ruky.
Hodvábny papier zašušťal a balíček mu
spadol pod nohy.
Zvrtol sa, vošiel do domu prudko zabuchnúc
za sebou dvere.
Dívala sa za ním, ale v hlave jej zrazu
zneli úplne iné slová.... ale rovnako príkro, nahnevane, jedovato.
„...Kto ti to
povedal ?... Kto o tom vie ?!...
Poštvala si ju proti mne!... Myslíš si, že ma porazíš ?!...Myslíš si, že
ma oslabíš ?!... Alebo
to bol tvoj nápad ?!...Si hrdinka, ktorá chce zabiť netvora?...“
Vošiel do obývačky a pripleskol dvere
aj tam. Narážal do nábytku. Pohľad mal mútny a mozog zastretý hnevom.
Cestou ledabolo vyzliekol kabát aj so sakom vyvŕšiac sa na rukáve, čo sa
zachytil o palicu. S hrmotom roztvoril dvierka na bare. Fľaše zvonili,
ako sa v nich bezhlavo premŕval. Jednu vytiahol, nalial si plný pohárik,
priložil na ústa a na ix vylial do seba.
Zaprel sa o dvierka baru, náhle sa otočil
a šmaril bezmocný brúsený pohár o dvere.
Rozletel sa na tisíc drobných kúskov...
Striasla sa po každom buchnutí dvier
a keď začula zvuk rozbíjajúceho sa skla, prižmúrila radšej oči a sadla si na schodíky. Na miesto,
kde len pred chvíľou stál.
Ruka jej zachytila papier. Balíček, ktorý mu
vypadol.
Položila si ho na kolená a pomaly
rozbaľovala.
V poslednej vrstve ležali šaty.
Z kvalitného svetložltého materiálu, zdobené ručnou výšivkou
s lesklými korálkami.
Usmiala sa a nastavila ich slnku, aby
sa tiež mohlo pokochať.
Rozprsklo sa na nich vysvietiac každý
detail. Vlnili sa vo svetle a spomalene nadúvali ako najjemnejšia
pavučinka.
Prešla rukou po nich. Nikdy nemala krásne
šaty...aspoň, čo sa pamätá...Nie...nepamätá sa, že by niekedy mala krásne šaty.
Z kolien, niekde zospodu papierov sa
vykotúľala kamienková čelenka a cinkla o schodíky.
Opatrne ju zodvihla a so záujmom
obzerala.
Netušila, že hore, v okne stojí muž
a mračí sa.
Má strach. Strach z vlastnej
bezmocnosti...
domiceli
AKO
OdpovedaťOdstrániť