Mr.Gold Obchodné tajomstvá II. kapitola 27. POZVANIE

Obchodné tajomstvá II

kapitola 27

Pozvanie

   Dom prispal, napriek tomu, že bol ešte stále deň. Obývačka s veľkou knižnicou sa ponorila do šera, lebo slnko sa prevalilo na druhú stranu, do záhrady. Bude ho nasledovať. Pohľadom hladila pásy kníh, väčšinou starých, viazaných ešte v koži a hľadala niečo, čo by pohladkalo ju.

  Márne. Spočiatku bola prekvapená, že väčšina kníh sa v jej hlave otvorila skôr, než vôbec dočítala jej názov. Aspoň mohla vložiť ďalší kamienok do mozaiky. Asi kedysi rada čítala. Asi veľa čítala...Kedysi.

  Zosmutnela. Čo ak väčšina jej života boli iba osudy hrdinov  kníh ? ...Bohaté, dobrodružné, hrdinské, plné lásky... A čo jej vlastný ? Kedy konečne nájde kamienok, ktorý sa jej zaleskne na dlani a ona bude vedieť, že je len jej a ...jeho.

 Vytiahla jednu knižku, zatvorila dvierka knižnice. Sklo zadrnčalo a v jeho priesvitnosti sa objavila jej smutná tvár...a silueta muža v pozadí.

  Díval sa na ňu bez pohnutia, bez slova.

  Keď sa zvrtla, už tam nebol. Len pootvorená dvere a tlmený slabnúci klopot palice z chodby prezrádzal, že to nebol len prelud.

  Vyšla za dom a už pomaly odchádzajúce slnečné lúče sa jej vpili do tváre, rozprestreli sa ako koberec a voviedli ju do siene tichej trávy.

  Pošúchala si zimomravo plecia a obzrela sa okolo seba. Tak sa zahĺbila do čítania, že si ani neuvedomila, že slnko už zaliezlo a obloha tmavne. Narovnala stŕpnuté nohy, zaklapla knižku a skôr ako vošla dnu pozrela hore, do okien jeho izby. Zatvorené, závesy opäť zatiahnuté...

  Hnevá sa.

  Z prízemia sa ozýval šramot kdesi z kuchyne. Hoci bola aj hladná, vzdala to. Nebude ho rušiť...Pomaličky vyšla hore po schodoch a čo najtichšie zatvorila dvere na svojej izbe.

  Privítalo ju mäkké prítmie. Na nočnom stolíku horela však sviečka...dohárala.

  Vedľa nej ležala maličká útla knižka a z nej trčala záložka.

  Vzala ju do rúk. Antoine de Saint Exupéry Malý princ...Pousmiala sa...  „Už sa nehnevá...asi...“

   Námatkovo ju roztvorila.  Vypadla z nej stránka. Nie, bol to čistý list papiera s niekoľkými krasopisom napísanými  vetami... 

Je vous en prie ... amy moi!...

...Rencontrer les seules choses qui peut apprivoiser... *

                                                       PS : Večera  o 19,00 , dolu v kuchyni...Prosím Ťa, príď...

    Citát z Exupéryho... Aké milé. ... „Odkiaľ vie, že tento jazyk ovládam ...je to môj rodný jazyk?!“...Kamienok zatiaľ matný, ale je. Viem po francúzsky...Viem, čo tie slová znamenajú...Neviem, prečo to odo mňa žiada...

    Sklopila zrak.

   Jasné svetlo sviečky zablikalo a na posteli sa zaleskli žiarivo modré svetielka. Ležali tam rozprestreté nádherné šaty. Mali rovnakú farbu ako nočná obloha krátko po západe slnka, kým sa ešte nezakryje čiernou prikrývkou.

   Vzala ich do rúk a vyzdvihla do svetla. Ozvala sa malá ženská márnivosť...potočila sa s nimi a tešila sa z darčeka.

   Potom zvážnela.

   Sadla si na okraj postele a zaváhala. Iba na chvíľu.

   „Pôjdem...možno sa chce ospravedlniť. Možno ma pochopil a už...nebude ku mne ...nechcem, aby sa hneval, kričal...nechcem, aby bol nešťastný...“

   Zaklopkala. Asi príliš potichu. Skúsila zas... Ticho.

   Pootvorila dvere do kuchyne a nakukla.

   Stál chrbtom a niečo robil pri drese. Bol tým tak zaujatý, že si ani nevšimol, že vošla. Mal na sebe typickú čiernu košeľu s netypicky vyhrnutými rukávmi. Vedľa stála opretá nerozlučná čierna palica so zlatou hlavicou.

   - Dostala som pozvanie od jednej líšky...znelo dosť naliehavo... - zašepkala mu za chrbtom.

  Prudko sa otočil, drgol do palice a tá sa zosunula na zem.

  Obaja sa po ňu zohli...obaja zasyčali každý si držiac svoje o seba buchnuté čelo.

  - Tak...aj hviezdy by sme mali... – skonštatoval.

domiceli

 *
– Prosím ťa... skroť si ma! – povedala.
...
– Spoznáme len veci, ktoré si skrotíme...

Read more: http://milujsvojzivot.sk/index.php/blog/88-blog/198-malyprincaliska#ixzz2RhOJWKrR
Under Creative Commons License: Attribution