Obchodné
tajomstvá
kapitola
11
Suterén
Rozhovor plynul, ale Bella mala nervy tak napnuté, že spočiatku vôbec
nevnímala obsah slov a nič
z viet jej nedával zmysel.
K vedľajšiemu boxu sa privlnila Ruby s nákladom tanierov
a pohárov a len náhodou hodila reč na nemocnicu, vraj sa jej zdá, že
tam majú akosi rušnejšie v posledných dňoch.
Reč v tom momente stíchla. Obom lekárom zamrzol úsmev, pozreli
jeden na druhého. A stále ticho.
Ruby prešla okolo Belly a smutne mykla plecami. Mrzelo ju, že spôsobila
presný opak, než si predsavzala. Takto priateľke asi nepomôže.
- Nerob paniku...Ten tvoj ksicht je ako z hororu...všetko si príliš
berieš... – medzi prehĺtaním súst vyčítal po chvíli ticha Whale poblednutému
Hopperovi, v ktorom stále doznievala otázka Ruby na ruch v nemocnici.
- Nestačilo nechať ho na izolačke
? Musel si zvoliť takýto extrém ?! To je nemorálne...to je skrátka antihumánne
a...-
- Môžeš konečne zmĺknuť
a nechať ma najesť sa, Archie ?! –
- Veď je to pán Gold ! – zhrozene
zašepkal psychiater.
- A ?! Momentálne je to len obyčajný
pacient, ktorý nezvláda svoju schizofréniu, agresivitu a závislosť na drogách...navyše je
nebezpečný pre svoje okolie a v konečnom dôsledku aj sám pre seba ...tak
je izolovaný...v jeho vlastnom záujme...vtlč si to konečne do tej ryšavej
palice a správaj sa ako profesionál... Kto tebe dal diplom ?! –
argumentoval si pokojný Whale a bagroval už druhý hamburger vyťahujúc
z neho roztrasený šalát.
Hopperovi prešla chuť. Napriek kolegialite stále si nezvykol na cynizmus
a nadradené správanie Whala, ktorý nerešpektoval nikoho a nič.
- Tak už prestaň ! – zvýšil po chvíli Whale hlas, znechutený Archieho
výrazom, ktorý mu bral chuť do jedla. – Čo chceš ? Nejaký čas si pohovie
v suteréne, vytriezvie, pochopí čo to, ako to vo svete chodí...a ak
nepochopí... – tajomne zmĺkol.
- Hádam
nechceš povedať – naplašil sa Hopper, - ...že... –
- Sme
nemocnica Archie, buď človeka vyliečime, alebo...je liečba neúspešná.
V čom vidíš problém? -
- ...nemusel si ho dávať do tej cely !
– dokončil spolubesedník a odsunul nedotknutý tanier.
- Pán
Gold...pán Gold...ste tam ? Počujete ma ?... - šepkala s tvárou pri zemi.
Záhrada v areáli nemocnice hostila pár pacientov znudene
rozvalených na lavičkách s príbuznými obťažkanými taškami
s pomarančmi a čistým spodným prádlom, nejaké tie vrabce hašteriace
sa o omrvinky a ticho, čo tu malo trvalé bydlisko.
Kvočala tesne pri múre zadného
krídla tváriac sa, že si zaväzuje šnúrky
na topánke a dúfala, že si nikto nevšimne, že je len v žabkách
a rozpráva sa akoby sama so sebou.
Spozoroval tieň, čo mu prerušil prúd svetla doteraz márne vypaľujúci
tenký pás do dlážky z liateho betónu. Ale nepočul nič.
Už pochopil, že pás svetla nie je ani provizórne okno, ale zrejme iba
nejaká súčasť vzduchotechniky alebo iného vetracieho či odpadového systému,
lebo hukot a nepríjemné zvuky skoro sústavne sa odrážajúce
a znásobované od plechových stien mu odmietli venovať aspoň trochu ticha
a pokoja. Úzky otvor síce pravdepodobne ústil von, ale k druhej
strane bolo aj na pohľad priďaleko.
No predsa mal akýsi nutkavý pocit, že ho ktosi volá...Akoby počul svoje
meno...kdesi z hĺbky či výšky. Skrátka najmenej z nekonečna...
-...pán Gold ! Pán Gold !...- nástojčivo šepkala Bella, ale
bála sa zašepkať hlasnejšie.
Už by to bola vzdala, keď jej pohľad padol na ovínadlom obviazané ruky.
Poobzerala sa, vstala. Odmotala kus obväzu a šúchaním o roh
stavby sa ho snažila odrezať od zvyšku. Nešlo to ľahko, látka bola pevná
a husto tkaná, čo jej vyhovovalo, ale bolelo to, keď sa naťahovaním
napínala a dotýkala doráňaných rúk. Opäť sa zjavili kvapôčky krvi. Zaťala
zuby a po chvíli držala v ruke kus plátna.
Pod nohami na chodníku, čo sa tiahol
okolo budovy chvíľu hľadala, až naozaj našla to, čo si zaumienila.
Obhorenú zápalku.
Opäť si kvokla, na koleno rozložila rozstrapkaný kus látky a čiernym koncom zápalky načmárala pár písmen.
Vzala z chodníka kamienok. Chvíľu ho potriasala v ruke,
nechával prachové šmuhy. Prešla k hriadkam s kvetmi. Dotkla sa
rozkvitnutej ruže, z ktorej hneď opadli skoro všetky lupene. Zopár ich
vzala, starostlivo zabalila špinavý kameň a pozorne omotala obväzom so správou.
- Pán Gold ? ...Pán Gold... – skúsila predsa len znovu.
Márne. Prestrčila teda ruku do šachty pokiaľ to len šlo a párkrát
zabúchala kamienkom o plech. Znelo to tlmene, ale zvuk sa znásobil
materiálom a Golda zdvihol z prične.
Zazdalo sa mu, že cela potemnela a čosi sa tlačí do jeho pásu
svetla.
Strčil tiež ruku do prierezu a pohol sa tým smerom.
Bella pocítila, že sa jej zdola jemne dotkli čiesi chladné prsty. Zľakla
sa a pustila miniatúrny balíček vytrhnúc ruku rýchlo von.
Do cely čosi dopadlo tesne minúc jeho v priezore stále strčenú
ruku.
Ležalo to dolu na zemi. Zvláštna kôpka ešte zvláštnejších predmetov. Kus
dokrkvaného, krvou a ešte čímsi zababraného plátna, kameň a niekoľko
lupienkov sýtočervenej ruže ostro osvetlené svetlom zhora.
Zohol sa a opatrne pozbieral . ..darček ?
domiceli
VYHNÚ
OdpovedaťOdstrániť