Obchodné
tajomstvá II
BONUS...ová
kapitola (
na želanie...:-) )
Tanečná
Bral po jednom miniatúrne gombíky do prstov
a prevliekal ich cez zlaté krútené slučky. Pôvodne secesný model, rokmi
niekoľkokrát prerábaný, najmä
skracovaný. Miniatúrne ručne vyšívané bizarné rastlinné vzory sa krútili okolo
polodrahokamov ako detailná výšivka celého výstrihu a zapínania a stále vyrážali dych svojou prepracovanosťou.
Jemu v tejto chvíli vyrážali dych iné detaily. Trochu ľutoval, že
skoro po pás sa už dokázala pozapínať sama. To stúpanie hlboko spod chrbta
smerom k driekovej preliačine dráždilo jeho fantáziu. Aj mal hriešny nápad
oklamať ju, že vynechala nejaký ten gombíček, že to musí rozopnúť a znova
pozapínať, len odvaha na takýto manéver mu chýbala a riziko, že by to
vzdala úplne, bolo priveľké.
Niekoľko minút jej trvalo, kým
prešľapujúc medzi verajami vysúkala zo seba prosbu, aby jej pomohol...s
obliekaním.
Ťažko povedať, komu sa ruky triasli viac. Či jej, držiacej si už riadnu
chvíľu na hlave bohatú korunu vlasov, aby jej nezakrývali zložité zapínanie,
alebo jemu, ktorý by si nikdy nebol pomyslel, že obliekanie ženy môže byť také
vzrušujúce. Tomu, čo dostal patent na zips, by mali vystreliť mozog. Ako len
mohol generácie mužov pripraviť o takéto niečo...
Gombíkov, vlastne len gombíčkov bolo snáď tisíc. Jeden vedľa druhého
pýtajúci sa každý do vlastnej slučky tiahli sa celým chrbtom a nútili
prsty jemne sa dotýkať milimeter po milimetri kože, ktorú mali skryť.
Po každom dotyku ním prešiel elektrický výboj a podľa sotva
badateľnej husej kože a zrýchleného dychu vnímala to úplne rovnako.
Stláčala lopatky k sebe v akomsi obrannom reflexe snažiac sa vytvoriť
priestor medzi látkou a telom, ale nemala šancu. Kým palce s ukazovákmi
mali prácu, ostatné prsty nevedeli už, čo od dobroty.
Posielali sa ku koži jeden za druhým, akoby nenápadne, mimovoľne, ale s presne
vypracovaným plánom dotykov.
- Zachytil sa mi...necht. – povedal po chvíli. – Neľakaj sa, hneď to
bude...musím...to...odhryznúť...tú nitku...nepodarenúúú...-
A ticho. Kdesi medzi lopatkami pocítila jeho nos a potom vlhké
pery.
Prižmúrila oči a snažila sa ovládať.
Vdýchol teplo, čo sálalo z toho miesta a skoro sa mu zatočila
hlava.
Trvalo to len pár sekúnd. Keby to nebolo nápadné, pozadiera všetky
nechty aj dva-trikrát do tej istej slučky... Tisíce dotykov navyše...
Tesne pod miestom, kde začína krk zapínanie skončilo. Dovolil si ešte
prejsť po lemovaní až po plecia.
- ...odstáva to...trochu...tu...aj tu...- snažil sa pôsobiť neutrálne,
ale hlas zlyhával na celej čiare.
Mozog vysielal zúfalé SOS do všetkých brušiek prstov, dôrazne ich
vystríhajúc pred nedozernými následkami nápadu spoločnej invázie desiatich armád s cieľom
zmocniť sa pliec...
Zvonilo na ústup...
- Ako sa vám to pozdáva, pán Gold ? – otočila sa a prichytila si
kraj sukne..
-...nič moc. Stará vykopávka... – zvrtol rukou.
Otvorila ústa v rozpakoch.
- Ho...hovoril som o šatách. Tie šaty sú staré...sú ...iné som
v obchode nemal. Kúpil som ich na dražbe v Paríži. – habkal.
- Vy ste boli v Paríži ?! – spýtala sa so záujmom.
- Nie. ...Cez internet. Búrali nejaký šantánový klub, alebo čo to bolo
a rozpredávali depozit a ...kostýmy... Nevadí ti, že je to z nejakého
programu ?...tanečného programu... – bol mimo.
Takmer priesvitné šaty teraz dokonale priliehali a splývali
s jej telom ako druhá koža. Videl to dobre. Bola na ostro. Tam, kde končil posledný kamienok výšivky sa črtal
iný vzor...vypuklý, jedinečný, neopakovateľný...vlastne opakovateľný...asi
dvadsať centimetrov na druhú stranu...
Mal pocit, že sa mu postupne odpájajú kontakty z rečového centra
a keď rýchlo niečo neurobí, zapoja sa iné...ovládať centrálu už nebolo
v jeho silách.
Otočil sa bokom a ukázal smerom k nízkej skrinke kúsok od
steny.
- Mám tu gramofón, starší, ale vlastním priam zberateľské kúsky LP. Veľmi
zaujímavé kúsky... Nechceš si niečo vypočuť? – skúsil s obavami. – The
Smiths : Asleep...nie, nie...táto... The Moody Blues The night : The
nights in White satin... tú mám rád. –
zahľadel sa na ňu s úsmevom, trochu šibalsky nadvihnúc obočie očakávajúc
jej reakciu na výber z jeho obľúbenej hitparády.
Len pootočila hlavu. Stála zboku a vlnivá silueta lepkavých šiat
vnútila jej obrysy žien z empíru, čo si zámerne polievali šaty, aby im
priľnuli na telá, tak, ako to videli v záhradách na starovekých sochách.
A ani chlad im nezabránil vzdať sa tohto flirtového grifu a muži
zošnurovaný vo vysokých golieroch a priúzkych nohaviciach so žabó glgali
naprázdno a vedeli, že doma budú
liečiť nachladnuté polovičky so zápalmi...
Výšivka sa niekoľkokrát zdvihla...Z praskajúcej platne sa ozývali prvé
naliehavé tóny. Vrátila mu úsmev a žmurkla.
- Smiem prosiť ? – zašepkala náhle a uklonila sa.
Potriasol hlavou, obzeral sa roztržito okolo seba, celý nesvoj, stále
neveriac, že tá výzva patrila ozaj jemu. Prehodil si palicu z jednej ruky
do druhej a späť a stále nevedel, čo urobiť, ako odpovedať.
Prebrala iniciatívu a vykročila k nemu. Iba o krok
a ponúkla mu svoju dlaň.
Chvela sa jej.
- Ja...ja, ale ...moja noha...neviem či... – vychádzalo mu z úst,
ale v duchu príkro nadával mozgu za takéto hlúpe výhovorky, čo mu
naskakovali na čítačke pred očami a vyhrážal sa, že ho pri najbližšej
príležitosti osobne prizabije vychádzkovou palicou, že sa mu pomstí, až bude ľutovať, že nestojí na
jeho strane. A práve teraz...
Dotkol sa jej prstov a chvíľu ešte zostal nepohnuto stáť.
Elektrické výboje škodoradostne prinášali zdravému rozumu čerstvé správy
lepiac mu ich ako plagáty na oči, uši aj ústa. Mozog to vzdal.
Oči mu zmäkli.
Pozoroval jej druhú ruku, ako sa
pomaly približuje k jeho plecu a ukladá sa mu do košele.
Hľadela na ňu tiež a keď
zdvihla zrak – oči sa im stretli. Nutkalo ho prirýchlo žmurkať, ako keď
sa vám prach dostane pod viečka. To nebol prach. Boli to kryštáliky jej
dúhovky, v ktorých sa rozpíjal.
O koberec duto buchla vychádzková palica a ruka mu pristála na
jej útlom drieku. Ako had sa plazila ku gombíkom a potom smerom vyššie
oťažievala a vnárala sa do chrbta až primäla ženu posunúť sa hruďou
bližšie k tej jeho.
Dych sa stával plytším a rýchlejším čím neviditeľnejšia bola
puklina medzi telami.
Zem ich tiel sa zacelila.
Za zvukov flauty opatrne vykročili. Pomaly, nespúšťajúc zrak jeden
z druhého, ale eliminujúc všetko ostatné. Nábytok sa porozmazával, steny
rozliali. Priestor a čas sa stratili v inej dimenzii, kde neplatia
pozemské zákony gravitácie a vzali ich so sebou.
Len na malú chvíľu. Na pár minút...kým nedoznel posledný tón bicích.
Prikreslil nábytok, zo stien spravil hrádze,
ustálil priestor a spustil zas čas...
Iba stáli. Bez pohnutia naladení na rovnaký rytmus dýchania, lebo inak
sa nedalo. Drobné prsty v jeho dlani sa rozochveli a chystali sa
vzlietnuť. Pristrihával im krídelká svojimi dotykmi a vracal ich späť do
hniezda vlastnej dlane, chrániac ich
konármi prstov.
Pery sa mu rozochveli, akoby niečo šepkal. Nemusel vravieť nič.
Stále počula posledné verše piesne...
Nights
in white satin,
Never reaching the end,
Letters I've written,
Never meaning to send.
Beauty I'd always missed
With these eyes before,
Just what the truth is
I can't say anymore.
'Cause I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Gazing at people,
Some hand in hand,
Just what I'm going thru
They can understand.
Some try to tell me
Thoughts they cannot defend,
Just what you want to be
You will be in the end,
And I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Oh, how, I love you.
Never reaching the end,
Letters I've written,
Never meaning to send.
Beauty I'd always missed
With these eyes before,
Just what the truth is
I can't say anymore.
'Cause I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Gazing at people,
Some hand in hand,
Just what I'm going thru
They can understand.
Some try to tell me
Thoughts they cannot defend,
Just what you want to be
You will be in the end,
And I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Oh, how, I love you.
domiceli
NOČNÝ
OdpovedaťOdstrániť