Obchodné tajomstvá II
kapitola
28
Dva životy
Ticho
sa dalo krájať. Po kútoch ho už ležali kopy, miestnosť začínala byť
pritesná aj pre dvoch ľudí.
Odmlčali predjedlo, nekomentovali prílohu ani
prestieranie, dokonca aj reč očí zlyhala.
Dvaja ľudia s pripravenou tisíckou
otázok, ktoré im skartovačka rozsekala na pásiky, lepili ich márne vo svojich
vnútrach a čakali, kto bude mať skôr poskladanú aspoň jednu zmysluplnú, na
ktorú ten druhý bude vedieť odpoveď, aby sa nemusel zas štartovať krájač na ticho.
Zdvorilostné frázy sa nerátali. Ani náznaky
úsmevu a pokývania hlavou...
Zvláštny večer.
Už zostávala iba chladiaca sa minerálka
v nádobe na šampanské...Včerajšie okno pred ňou držalo výstražný prst
namierený na muža, čo uličkami v hustej omáčke poloprázdneho taniera
pretláčal posledné sústo smerom
k okraju a zas späť uvedomujúc si, že večera končí a...
Trochu hlasnejšie odložil príbor
a odsunul tanier i stoličku.
- Máš chuť na niečo ostrejšie ? –
s ironicky zdvihnutým kútikom úst ukázal na minerálku trasúcu sa
v studenej vode s poslednými guľôčkami ľadu.
- Pokiaľ
to nebude váš jazyk...- vrátila mu podobným tónom hľadiac stále do taniera.
-
...toto mi celé roky chýbalo ! – utrel si ústa obrúskom, hodil ho prudko
na stôl, vstal a z chladničky vybral dve pivá.
Pozrela sa na neho, na fľašky.
- Čo ešte o mne viete ? A dokedy budem
musieť byť trpezlivá, aby ste mi to konečne povedali? – prižmúrila oči
a zadívala sa zdola, odhodlaná
nepohnúť sa, kým sa dnes všetko nedozvie.
Zaprel sa oboma rukami o stôl, naklonil
až k jej tvári, takmer sa už dotýkali nosmi.
- Čo o mne vieš ty ?! – vrátil jej
otázku.
- ...ste pravdepodobne mocný muž...máte
nejaký vplyv v meste...väčšina má pred vami rešpekt alebo sa vás bojí,
prípadne vás nenávidí... – skladala odpoveď, aby sa dostali aspoň o kúsok
dopredu.
- A do ktorej z charakteristík
mojich medziľudských vzťahov v meste patríš ty ?... Rešpekt?... Nenávisť ?
...Strach ?...- stále nemenil polohu, len dych sa mu zrýchlil.
Pokývala záporne hlavou a priblížila sa ešte
o milimeter, ak to vôbec šlo.
- Mám vás svojím spôsobom ...rada... –
- Nezačínaj zas s bratmi
a líškami, lebo sa prestanem ovládať ! – skríkol, vyskočil ako uštipnutý
a rozhodil zlostne rukami.
Lapol palicu a odkrivkal k dverám
na terasu. Doteraz si ani nevšimla, že kuchyňa také má. S hrmotom
rozcabril obe krídla.
Otvoril sa pred ňou veľký výhľad do noci
prerezanej zábradlím, o ktoré sa opieral. Tmavým odevom splynul s tmou. Vietor sa
mu zabáral do vlasov i do košele, ale horúčosť, čo ho zas začala zmáhať,
neschladil.
Odsunula sa a pohla za ním.
Stala si vedľa, oprela sa chrbtom
o zábradlie a trpezlivo mlčala žmoliac si prsty na rukách, ako
prváčik v škole čakajúci na vyjadrenie pani učiteľky na margo jeho
odpovede. Ľutovala, že si nevzala to ponúkané pivo.
Svetlo z kuchyne zatiaľ rátalo odlesky
na jej flitrových šatách.
Temný a kráska...
- Ako ste to mysleli...s tými rokmi ? –
začala radšej sama, keď sa jej chvíľa zdala pridlhá.
Obrátil sa a oprel vedľa nej. Prekrížil
ruky na prsiach, akoby mu bola zima. Na čele sa zjavili dve kolmé vrásky.
- Dvadsaťdeväť. Dvadsaťdeväť rokov...som tu
bol sám...bez teba. A musel znášať deň, čo deň pocit, že som ťa navždy
stratil. Každú noc zaspávať s výčitkami, že som vinný za to, čo sa ti
stalo... -
- ...ja, ale nemám toľko rokov...si myslím. –
skúsila ho prerušiť, hoci riskovala jeho hnev a následné mlčanie.
Mýlila sa v predpoklade.
Len sa smutne usmial. Natočil sa k nej,
načiahol ruku k lícu, ale skôr ako sa ho dotkol, sa radšej zabrzdil. Aj on mal
strach z jej reakcie.
- Nie,
nemáš, srdiečko... – zašepkal ticho. – V tomto živote nemáš...ani v tom
predtým...-
Nech sa zamýšľala akokoľvek, tieto kamienky
do skladačky sa jej uložiť nedarilo.
- ...ty, ale vidíš...pravdu. Alebo aspoň jej
útržky. – pokračoval. - Možno im celkom nerozumieš...možno máš z nich
strach.... - chytil ju náhle za obe ruky
a donútil, aby sa mu pozrela do očí. – Dovoľ mi...dovoľ mi objasniť ti
ich... ale musíš mi veriť. Rozumieš ? Aj keď sa ti to celé bude zdať ako spleť
nezmyslov a tých najnepredstaviteľnejších fantasmagórií ...musíš mi veriť!
Nechcem ti klamať. Nechcem ťa zavádzať...Pochop.... – odmlčal sa.
Tentokrát už nezaváhal. Roztrasenou rukou ju
jemne pohladil po líci.
-
Nechcem ťa stratiť...Už viac nie. Nikdy...Prosím, dovoľ mi povedať ti
pravdu...a veriť, že ma pochopíš...že ma opäť budeš ľúbiť, ako vtedy...tam...u
nás... – prosil ticho.
- Skúsim... – nedopovedala.
V očiach sa mu zjavila nádej. To
slovíčko bolo ako elixír, ktorý dlho hľadal a ktorý sa mu konečne podarilo
vyrobiť, hoci jeho stabilita bola neistá a každú chvíľu sa mohol vypariť.
Rozliať. Rozsypať...
- Poď! Poď so mnou, niečo ti musím ukázať. –
roztržito ju ťahal späť do kuchyne.
Z vrecka saka, prehodeného na stoličke
vytiahol poskladaný papier a podal jej ho.
Vzala ho opatrne do rúk. Stránka s ilustráciou
vytrhnutá z knižky. Kto mohol byť taký neúctivý, barbarský...
Rozložila ho, ale roztriasol sa jej
v rukách, lebo doň ďobal prstom ukazujúc na postavu zakreslenú v jeho
strede. Keď s tým prestal, doširoka
otvorila oči.
- Vidíš ? To si ty ! Ty...v mojom zámku...tam
u nás. Doma. Doma!... Bol to aj tvoj domov. Tvoj a môj... – stále
šepkal, akoby sa bál, že čosi, alebo kohosi odplaší.
Hľadela na ženu v akomsi historickom
kostýme, pri sviečke opisujúcu niečo z knižky. Na ženu, ktorá jej
z oka vypadla. Hľadela na svoj vlastný obraz...
- Videla som sa v sne...Mám na sebe tieto
šaty... som v náručí muža s vlnitými vlasmi a sivou tvárou.
Bozkáva ma... – hovorila si takmer sama pre seba.
- Ty si pamätáš náš prvý bozk ?! – vykríkol
ako malý chlapec, čo pod stromčekom objavil vysnívanú vec a nedokáže už
zastaviť príval nadšenia.
Zamračila sa. Ako sa opovažuje strkať sa do
jej obrazu?! Do obrazu, ktorý jej späť priniesol niečo, čo ju síce najskôr
prekvapilo, ale pochopila, že práve ten muž, hoci sa nepodobá na princov
z kníh, ba práve naopak...no napriek všetkému je jej jedinou životnou
láskou...
- So všetkou úctou, pán Gold, neviem, ako to
robíte...no mám pocit, že sa so mnou len škaredo zahrávate
a prispôsobujete si všetko vo svoj vlastný prospech...neviem, čo odo mňa
očakávate...ja... - bránila sa a hľadala slová, ktorými by sa ho najmenej
dotkla, predsalen, pomáha jej.
- Toho som sa bál...- povzdychol, - Neveríš mi....Prečo ? Prečo mi neveríš, Bella
? – zaprosil.
- Nie som Bella. Určite nie som ...tá vaša
Bella...a ani vy nie ste ON ! Je mi ľúto...ak som vás sklamala. Zranila. ...Ja
ho nájdem. Viem to. Určite ho raz nájdem...a budem opäť šťastná...lebo viem, že
aj on miluje mňa... – uvoľnila si ruky
a pomaly vyšla z kuchyne.
- Nájdi ho, Bella. Prosím, rýchlo ho
nájdi...kým nebude neskoro. – vzdychol nahlas a sťažka si sadol do
stoličky oprúc sa čelom o ruky zložené na palici.
domiceli
VÝBEROVO
OdpovedaťOdstrániť