Obchodné tajomstvá
kapitola
8
Domov
Dvere staršieho typu auta sa zabuchli.
Vytiahol kľúče, trochu sa mu triasli ruky, ale nežný úsmev vedľa usadenej
spolujazdkyne s rukami pokojne a odovzdane založenými v lone ho upokojoval.
Naštartoval, zapol svetlá a opustili
areál nemocnice.
Zo zamrežovaného okienka izolačky hľadel
Gold na poloprázdne ranné parkovisko. Kamienky na rozmočenej ceste praskali pod
pneumatikami odchádzajúcich a prichádzajúcich áut a blikajúcich
vysvietených sanitiek. Sledoval reflektory určujúce ich smer. Perlil sa
v nich drobný dážď. Tma sa strácala, svetlo slablo, až úplne zaniklo
v prebudenom novom dni. Zostali len oči. Rozsvietené oči nad
nárazníkmi....lúče zmizli...
- Tu bývam, - zatiahol Klobučník svoje
ojazdené auto do dvora medzi husté, rozrastené kríky, ktoré takmer zahaľovali celý jeho dom
až po vrchné poschodie.
Hľadela hore. Viac ako biely, trochu už
ošarpaný dom, ju zaujalo nebo. Konečne prestalo mrholiť. Obláčiky sa ešte
prevaľovali na stále svetlomodrejšej plachte nebeskej postele. Chlad sa jej
vpíjal pod kožu, nasávala ho plnými dúškami ako najväčšiu lahôdku. Prstami
prešla po listoch kríkov a otrasenú vodu z nich si rozotrela po
tvári, z ktorej nemizol úsmev.
Pozoroval ju. Nemal silu prerušiť jej navidomoči
šťastnú chvíľu. Vedel dobre, čo je to byť väzňom a aké neopakovateľné je opätovné
zvítanie sa so životom.
Usmiala sa na neho a natiahla ruku.
Obzrel sa zmätený, prehodil kľúčiky od auta
z jednej ruky do druhej a prijal jej podávanú dlaň. Stlačila ju iba
jemne, prepošlúc po nej úprimnú vďaku za všetko, čo urobil.
- Poď. Tu nemôžeš zostať...niekto by ťa
mohol uvidieť...a pýtať sa...tak poď...niečo zješ, nájdem oblečenie
a pôjdeš... – ťahal ju za sebou do vnútra.
- Prečo tu nemôžem zostať...s tebou...? – spýtala sa zmätená, že v momente, kedy
konečne našla priateľa, ho musí znova opustiť.
- Ja ťa ne...nebudem môcť ochrániť...na to
som príliš slabý. Jediný, kto ti môže pomôcť, je pán Gold. Vyhľadáš ho
a povieš mu, že ťa Regina väznila...to je všetko. On už bude vedieť, čo
robiť... – šepkal, akoby sa bál, že ho niekto bude počuť.
Stála v úzkej chodbičke predsiene jeho
domu a smutne sa mu dívala do očí. Hľadel na ňu rovnako.
Skryl ju v náručí hladiac po vlhkých
vlasoch a šepkal.
- Všetko bude dobré, všetko, neboj sa...už
ti nikto neublíži. Aspoň ty budeš šťastná...ty budeš šťastná...šťastná...ver
mi... -
Rozplakala sa.
- Okamžite mi prinesiete ten papier
a moje veci, rozumeli ste, pán doktor ?! – zopakoval Gold svoju žiadosť
úbohému rozklepanému Hopperovi.
- Ale, vaše liečenie...nie je ešte ...teraz
ho nemôžete prerušiť...lebo...- koktal Archie.
- ...lebo čo ?! – zvýšil Gold hlas
a zúrivo si vyhrnul rukáv na župane. – Lebo mi zas podáte to svinstvo ?
Som už dosť ostrieľaný fajnšmeker, aby som rozoznal, kedy ide o infúziu
a kedy ma zas dopujete drogami ! Ja som neštudoval len právo, milý Hopper,
ja mám dostatočné znalosti aj z iných odborov, dokonca aj z takých,
o ktorých sa vám ani len nesnívalo, tak prestaňte zo mňa robiť blázna ! ...Veď vy
s Whalom ste zo mňa spravili skutočného dementa!!! Alebo aspoň robíte
všetko preto, aby ma za neho uznali ... Čo ?... Rada by ma zbavila
svojprávnosti ? – zmenil zrazu osobu prehovoru a pristúpil
k psychiatrovi, pokračujúc už miernejšie, ale stále rovnako
nástojčivo. – Tak to teda nie. Nie. Nie
a nie ! Vy mi teraz pekne krásne prinesiete prepúšťaciu správu, ja vám na
ňu pekne krásne hodím jeden umelecký podpis ako reverz a porúčam
sa...Pokojne si nechajte vystaviť šek...., pán doktor ! – uzavrel.
Hopper vycúval z izby. Musí nájsť
Whala.
domiceli
KORBÁČI
OdpovedaťOdstrániť