Obchodné tajomstvá
kapitola
9
Ulica
Vysadil ju na kraji širokej ulice. Krížom
krážom sa cez ňu tiahli z jednej strany na druhú drôty a káble. Celkovo
pôsobila oproti sterilnej modernej nemocnici akosi starobylo až nemoderne.
Akoby sa tu zastavil čas.
Pozrela na najvyššiu vežu budovy
s obitými, zadebnenými oknami, kde
zazrela hodiny, ale tie hodiny na nej stáli. Čierne ručičky držali kŕčovitú
pózu ako nohy baletky a nikto neodrátaval doby, aby mohla prísť zmena.
Ulica bola takto zrána skoro prázdna.
Ukázal smerom k štýlovému obchodíku
s masívnou vývesnou tabuľou o pár domov ďalej.
- Musíš ísť sama. Nesmú nás spolu vidieť...
A snaž sa, aby ani teba nikto nevidel...Ponáhľaj sa. Čas ide proti nám. –
dokončil a vytiahol okienko.
V hrubou skle zostala orámovaná jeho
smutná tvár. Ešte chvíľu na ňu hľadel, kým naštartoval a zmizol za
zákrutou.
Ešte raz pozrela na mŕtve hodiny nad ulicou,
pritiahla si klopy kabáta, ktorý jej bol priúzky, aj rukávy prikrátke, zrejme
patril nejakému dievčaťu, nie žene, a pohla sa smerom, ktorý jej naznačil.
Do opäť rozpustených vlasov sa jej zaplietal vietor a bosé nohy, len
v šľapkách ťapkali akoby práve vyšla zo sprchy.
Nezaujímali ju výklady ani vývesné štíty
stále ešte zatvorených obchodov. Všimla si len mladé vysoké dievča
s holými nohami a po pás dlhými vlasmi, ako sa namáha s tabuľou
nesúcou ponuku dňa nejakej reštaurácie a prevracia oči nad prísnym hlasom,
čo ju káral kdesi zvnútra domu.
Radšej sa obrátila k výkladom, tváriac
sa, že nič nevidí.
Kam to vlastne ide ?... Kto je ten pán
Gold...
Prešla cez užšiu uličku, čo sa sprava napájala
na túto, zrejme hlavnú a po pár krokoch zastala. Bola na mieste.
V malom výkladíku pár opotrebovaných vecí, zrejme neveľmi cenných,
zbytočne neprovokujúcich, aby nelákali zlodejov, drevené dvere s okienkami
a veľkou tabuľkou.
„Zatvorené“...Klobučník vravel, že
o takomto čase tu už určite bude. Chodieva vraj pravidelne...
a pravidelne skoro...
Pritlačila nos na jednu z tabuliek
zacloniac si rukou výhľad, aby sa jej v skle neleskol.
V obchode bola tma. Zazrela iba pár
vecí bližšie k dverám, všetko samé staré haraburdy.
Poobzerala sa, či náhodou niekto neprichádza
a neotvorí...Ale nevedela, koho má vykúkať, ako vlastne pán Gold vyzerá...nevedela
nič...len, že jej pomôže.
Zahryzla si do spodnej pery.
- Hľadáte niečo, mladá slečna ? – zakýval na
ňu milý starček stojaci na rebríku oproti cez ulicu. Ani si nevšimla, kedy sa
tam zjavil.
Pokývala záporne hlavou zmätene sa
poobzerajúc či to patrilo práve jej.
- Som Marco, miestny údržbár, ako ma
s humorom nazývajú všetci tí, ktorým vypovie čosi, čo je z dreva. Rozumiem
sa drevu ako ničomu inému na svete...Hľa, aj teraz „udržiavam“ vývesnú tabuľu
na tomto obchode... – usmial sa dobrosrdečne.
Odhodlala sa pristúpiť bližšie, napriek
Jeffersonovmu vystríhaniu, že sa s nikým nemá dávať do reči.
Dívajúc sa neho zdola všimla si, že ústa sa
mu síce smejú, ale oči má smutné. Všetci v tomto meste mali smutné oči. Aj Jeffersonove pozerali
akoby cez slzy... Aj oči toho muža v župane včera v noci, keď hľadel z okna,
boli takéto. Lesklé a smutné...
- Býva tu pán Gold ? – spýtala sa ticho.
- Nie, dušinka, tu nebýva. Má veľký krásny
dom kúsok za mestom. Majstrovské dielo ! Skoro čisté drevo. Nie ako tieto staré
búdy, čo držia už len silou vôle a môjho hoblíka s kladivom... Pán
Gold je boháč ! Toto tu je jeho obchod... Záložňa. Aj v nej je kopec
nádherných vecí. Občas mi nejakú prinesie a ja sa s ňou trochu pohrám...to
ako...mu ju poopravujem. Ej, veru, neraz sa s ňou potom nerád lúčim... –
zasníval sa starký a mladá žena ochotne počúvala.
- Príde sem ? – skúsila, keď venovala
Marcovi nežný úsmev, ako poďakovanie za milé rozprávanie. Tak dávno sa
s nikým nezhovárala...
- Nuž...niekoľko dní sa tu neukázal. –
pozastavil sa starček. - Nezvykne nechodiť. Ba veru ani meškať
nezvykne. Pán Gold je ako hodinky... – obaja svorne pozreli na mŕtve hodiny na
veži a zvážneli.
- Snáď sa mu len niečo nestalo... – zašepkal
Marco a zamyslel sa. – Viete, v poslednom čase dosť pil. Veru, Veru...
Ktovie, aké nešťastie ho postihlo, keď sa takto spúšťal...- nedokončil.
Čo teraz ? Hľadať jeho dom ?... Nie, vráti
sa k Jeffersonovi. Ten jej poradí...
Pred
domom, pri krajnici cesty bolo odstavené auto. Obišla ho a vošla
medzi kríky. Tam stálo to Jeffersonovo. „Je doma.“ Usmiala sa v duchu.
Zastala pri dverách. Už-už chcela
zaklopkať...Zdnu sa ozývali akési hlasy. Jeffersonov a nejaký ženský hlas.
Silný, pevný, akoby sa hneval. Cez pootvorené okienko pri dverách počula dosť
zreteľne...
- ...na nikoho v tomto meste sa už nedá
spoľahnúť ! ...Ako si to takto mohol zbabrať ?!...
- Ani vám nenapadlo, že namiesto úteku sa
pokúsi o samovraždu !... S tým ja nechcem mať nič spoločné... – ozval
sa známy hlas.
- ..ale naša dohoda znela úplne inak...
A ty si ju skrátka nedodržal ! Mal si ju priviezť ku mne ! O ostatné
som sa dobre postarala... - kričala stále žena.
- Takže mi ho nevrátite ?! – zvýšil hlas aj
muž. – Dostal som ju z nemocnice von, tak, ako sme sa dohodli...Sľúbili
ste mi ho...sľúbili ste, že bude môj... – takmer žobronil.
- ...mal si ju priviesť ku mne !...Mne sa
mala dostať do rúk ! ...-
-
...ja som svoju časť dohody splnil ! – nástojil muž na svojom.
Zvyšok rozhovoru sa strácal kdesi hlbšie
v dome. Viac aj tak nepotrebovala počuť. Nechcela...
„Verila som mu... Ja som mu verila
a on...Tváril sa ako môj priateľ a pritom...“
Slza z kútika oka sa rozbehla dolu jej
hladkou tvárou.
Pomaly sa otočila a rýchlo pohla preč.
Ďaleko...kdekoľvek...preč... od všetkých zradcov a nepravých priateľov...rozbehla
sa...
...„a tak som mu verila...verila som mu
!...“
domiceli
OČAKÁVANIU
OdpovedaťOdstrániť