Obchodné tajomstvá
kapitola
7
Hnev
-
Nerád vás opäť ruším, pani starostka, ale...- začínal Whale dialóg vôbec
nie nesmelo a ponížene, čo ju rozčuľovalo.
Ten chlap pred ňou nemal nijaký rešpekt.
Šiel si po svojej vlastnej osi. Celý svoj život prispôsoboval akémusi
nezmyselnému ideálu, ktorý chcel dosiahnuť a autority, posty ani ľudia pre
neho vôbec nič neznamenali. Niekedy mala pocit, že aj keby veľmi chcela, tejto
bezcharakternej cynickej svini nedokáže nič ublížiť. Škrelo ju to.
- Tak
hovorte, mám pred sebou dôležité pojednávanie. – zaborila ruku do hustých
vlasov muža, ktorý jej práve jazykom skúšal chuť temena. Asi zachutilo, keď ho
za šticu musela odtiahnuť. So spokojným úsmevom.
- Nášho „priateľa“ sme museli opäť usmerniť... –
zarehotal sa doktor na vlastnom vtipe, keď si spomenul, ako Golda odviedli
statní sanitári do izolačky, keď sa ho pokúsil inzultovať pred Hopperom.
-
Upozorňovala som vás, že to nie je dobrý nápad nechávať ich pod jednou
strechou ! – zatiahla šeptom nastaviac ochutnávačovi svoj krk z druhej
strany.
- ...nemohol som predpokladať, že dôjde
k stretnutiu...-
- Čože ?! – skríkla vyvrátiac Grahamovi
hlavu dozadu tak, že mu skoro zlomila väz.
Zoskočila zo stola na rovné nohy a mala
sto chutí prevliecť sa slúchadlom na druhú stranu a zaboriť všetky svoje
pestované nechty tomu slizkému hajzlovi rovno do tváre až po brušká prstov.
-
Nie, nie, nebojte sa, o nič nejde...-
-
Vy...Vy vôbec neviete, o čo tu ide ! Vy ste ten najväčší babrák na
celom svete aj v priľahlých známych zemiach ! - prestávala sa ovládať, keď
kričala do slúchadla. - Prosila som
vás...žiadala som, aby ste sa správali diskrétne, že celá vec je...je...ste jeden
neschopný egoistický ignorant !-
uzavrela.
Nemala dôvod mu vysvetľovať, o čo tu
v skutočnosti ide.
- Nechápem, prečo ma urážate ?! –
Tak predsa má slabinu. Potešil Reginu tón
jeho hlasu, už vôbec nie nadradený a sebavedomý. Je ješitný.
- On sa s ňou vlastne nestretol...on ju
iba zazrel...a ...a potom „omdlel“. Hneď ako ju nazval...no, znelo to tak
taliansky alebo podobne...Bell...belle...bella, no to je vlastne jedno...-
- To vôbec nie je jedno ! ...– chytal
starostku druhý hysterický amok. Gragam radšej ustúpil, šúchajúc si stále
krk. Táto predohra sa mu prestávala
páčiť. A „dohra“ asi tiež nebude dnes stáť za veľa.
- ...a to nie je všetko...čo som vám
potreboval oznámiť...- začal opatrne opäť Whale, inštinktívne pochopiac, že
situácia je asi vážnejšia, než ju sprvoti vyhodnotil.
- Máte nebodaj ešte nejakú milú jóbovku
?! Ktorou by ste trošku oživili môj
nudný bezstarostný život ?! – potiahla pomedzi zaťaté zuby, oprúc sa
o stôl, až zaprašťal.
- Zmizla. – zahlásil sucho.
- Kto ?! ...nechcete mi hádam povedať, že vám
...ušla ? ...že...- buchla zúrivo telefónom. – Parchant !!! -
- Pst, pst, psst... – zachytila šepot
v uchu, ale celú tvár jej niekto držal pod dlaňou, skoro sa ani nadýchnuť
nemohla a ťahal ju kdesi dozadu.
Zabalansovala rukami, ale neznámeho
zachytiť nedokázala.
- To
ti to trvalo...Už sa tu motám niekoľko dní. – pokračoval tlmený šepot.
Mykol ňou dozadu, stal si pred ňu, akoby ju
chcel svojím telom skryť. Aj chcel. Počkal, kým prejde personál obzerajúc sa po
chodbe rýchlo na jednu i druhú stranu.
Po počiatočnom šoku sa v nej ozval pud
sebazáchovy a nedôverčivosti k plášťom. V jednom
z doktorských bol oblečený aj tento muž pred ňou.... Opäť ju zatvoria....
Opäť cela.... Opäť samota...
Pokúsila sa mu vyšmyknúť, ale silno ju
zachytil za zápästie až skríkla od bolesti. Stále nebolo dostatočne zahojené.
Na ovínadle sa objavila krv.
S hrôzou vyvalil oči.
- Tak preto...Ach ty hlupáčik. – pohladil ju
po vlasoch a pritlačil si jej hlavu na rameno, aby jej zabránil kričať. –
Ticho, tíško...nechcem ti ublížiť...Som priateľ. Spojenec... Musíme odtiaľto
čím skôr vypadnúť. -
Počkal, kým sa prestane metať, potom jej
dovolil odlepiť sa od neho a nadýchnuť sa.
Zdvihla oči a pozrela sa mu do tváre.
Do tváre človeka, ktorý tvrdí, že jej chce pomôcť. Nebol škaredý, len oči mal
krvavé, unavené a stále sa mu akoby triasli nepokojom.
Skúsila sa pousmiať. Ale otvorená rana
zabolela.
Opäť ju pohladil po vlasoch a smutne
pozrel na ranenú ruku... Bože...na ranené ruky.
- Ach, ty hlupáčik...Ten šperhák som ti
prepašoval na to, aby si mohla zmiznúť, nie aby...to som nechcel... – pokýval
strapatou hlavou s naježenými vlasmi.
Cítila, že to myslí úprimne. Akoby sa
dokázal vcítiť do jej bolesti. Aj fyzickej, aj tej vnútornej. Akoby sám trpel
podobne, ak nie viac. Vrátila mu pohladenie.
Zmiatlo ho to. V očiach tejto ženy bola
dobrota a láska. Akási nevinnosť a viera. Čistota, pokoj, ale aj
strach, že jej to všetko chcú vziať...
Teraz už vedel, že koná správne.
domiceli
NA
OdpovedaťOdstrániť