Obchodné tajomstvá
kapitola
6
Návšteva
Indiánova košeľa viala okolo tela trochu
neprirodzene. Nesadla.
Cítila, ako sa jej rozpadá aj narýchlo zapletený vrkoč na chrbte, hoci ho
silno stiahla, aby jej dávno nečesané vlasy nepadali do tváre a vyzerali
aspoň trochu upravene.
Rúčka metly bola priúzka na
to, aby sa dalo za ňu skryť, hoci si to tak veľmi priala. Stále mala pocit, že
ju niekto pozoruje... že ju schmatnú a odvlečú zas späť ...
Sklopila zrak a pohla sa vpred. Kam ? ...Kdekoľvek.
Nepoznala toto miesto, jeho haly, chodby,
miestnosti. Všetko tak osvetlené, plné ľudí, rušné... Premkol ju náhly strach.
V hlave nemala nič, čo by nazvala mapou, alebo plánom. Nič, na čo by sa
mohla spoľahnúť, čomu veriť. Dokonca nemala nikoho, komu by mohla veriť.
Možno...
Nevedomky sa dotkla svojich predlaktí. Stále
boli obviazané bielym ovínadlom, spod košele pôsobili ako rukávy spodného
odevu. Rukávy, čo boleli. Riešenie, ktoré bolelo.
- Nemotajte sa tu teraz, máme urgentný
príjem ! – kričí na ňu sestrička so smiešnym čepcom, v tenkom svetri na uniforme.
Ten krik tak nepríjemne chladí.
Prikrčila hlavu medzi ramená
a zatvorila oči ako malé dieťa, čo si myslí, že ho potom nevidno. Od
stláčania rúčky metly ju rozbolela namáhaná ruka. Pritlačená o stenu dlho
váhala otvoriť oči.
V hale bolo napriek nočnému času stále priveľa
ľudí. Šuchla sa do bočných dvier.
Chodba. Pokojná tichá chodba osvetlená len
jednou miniatúrnou žiarivkou kdesi na konci. Spiaca chodba. Pás okien sa
chladivo posúval ako had smerom k ďalším dverám, ktoré sa len temne črtali
v tme podobne ako tie, pri ktorých stála.
Pritlačila ich, ale nepribuchla. Nenávidela
zvuk pribuchujúcich sa dverí. Šiel z toho strach...
Úzky pás svetla z medzierky pôsobil
nádejne. Pripomínal lúč. Chcela naň stúpiť ako na cestu a prejsť...kdesi
do bezpečia.
V strede chodby sa zrazu pootvorili
iné dvere a spôsobili prievan. Zatajila aj dych.
Dvere za ňou buchli. Zostala v tme.
Jej nádej zhasla. Začala pociťovať strach. Panický strach. Obe ruky pritlačila
na tapacírovanú kožu dverí, ktorá mala odhlučniť toto krídlo od chaosu
centrálneho príjmu.
Chvíľu bolo ticho, potom sa vo dverách
objavil muž v dlhom kabáte. Nie, bol v župane. Šiel pomaly,
z kroka – na krok. Dopadal na jednu nohu. Prešiel pár krokov k oknu
oproti dverám, z ktorých vyšiel.
Stál a díval sa niekam von.
Potom sa pootočil a pozrel do tmy.
Presne tam, kde stála...
Cítila, ako sa trasie na celom tele. Ako jej
naviera husia koža, ako sa začína nekoordinovane chvieť. Tlačila sa popri
dverách nehlučne niekde hlboko do tmy
kúta. Zabudla, že tam oprela metlu, keď vošla. Tá sa zapotácala
a skôr ako ju stihla zachytiť, spadla na zem s takým hrmotom, až si
musela zakryť obe uši.
- Kto je tam ? – ozval sa muž s vráskou
na čele.
Neodvážila sa pohnúť, ruku si pritlačila na
ústa, akoby ju aj dych mohol prezradiť.
- Tak, kto je tam ?! – vykročil Gold jej
smerom.
Spanikárila.
Najskôr našla kľučku dvier, hoci musela po
nich dlhšie šmátrať. Pootvorila ich. Do chodby opäť vnikol svetelný pás...Malé
svetielko do oceánu temnoty....
Potom akoby ju niečo napadlo, zohla sa po
spadnutú metlu.
V úzkom lúči sa na pár sekúnd objavila
jej tvár. Jej profil teraz už vo farbe, v bielo-žltom odtieni lúča
z vedľajšej miestnosti . Iba na zlomok sekundy.
Zatmelo sa mu pred očami.
- Bella...-
A opäť tma.
- Takto to ďalej nepôjde, pán Gold. Mysleli
sme si, že máte záujem sa doliečiť, ale ako vidím, vaša schizofrénia sa stále
zhoršuje. - vyčítavo hľadel na svojho
pacienta doktor Hopper.
Hovoril nahlas, nemeniac melódiu vety, akoby
odriekal vopred naučený text. Pocit o to silnejší pri pohľade na Whala
s rukami za chrbátom, ktorý mechanicky pritakával každému slovu kolegu.
A ten si svoje slová ochotne, pekne po jednom, dával odobriť oným pritakaním.
„Smiešni pajáci...“
...stál
v najvyššom okne veže a mlčky sa díval na cestu. Odchádzala veselo sa
pohupujúc s košíkom pod pazuchou. Občas sa letmo obzrela. Každé obzretie
bol záblesk svetla. Jasného svetla. Tvár jej vrúbila kapucňa, vlasy nebolo
vidno...Tvár svetla...Tvár z tmy...
- ...to, že ste sa nás pokúšali presvedčiť,
že sme vás donútili darovať krv, napriek tomu, že som vám skôr zachránil život,
sme ešte pripísali vášmu „stavu“...ak
týmto slovom môžem nazvať vašu drogovú závislosť, – zvyšoval hlas Whale
zamiešajúc sa Hopperovi do stanovovania diagnózy.
Tentokrát pritakával Hopper.
... „Už len špagátiky vám dať
a divadelné predstavenie môže začať...“
Gold sa nadýchol a pozeral do steny.
Kreslil si jej tvár. Krásnu tvár ženy, ktorú stratil. Tak dávno stratil...
Navždy stratil.
Už ani nevnímal, čo mu vravia.
- ... ale ako vidím, vaše halucinácie
a vidiny sú pre vás samotného nebezpečné... Našli sme vás nad ránom v bezvedomí
v strede chodby, odhadujem to na ľahký otras mozgu...-
- Máte dobrú ranu, Whale ! – vyskočil náhle
na rovné nohy a zdravou rukou schmatol Whala pod krk. Tuším si budem musieť
svoju palicu lepšie strážiť. Používate ju ako zbraň a pochybujem, že máte
zbrojný pas ! – zasipel vycierajúc od jedu všetky zuby.
Vlasy mu padali do tváre, chudák Hopper
otvoril od údivu ústa nad jeho rozhodnosťou.
domiceli
MAŠLE
OdpovedaťOdstrániť