Mr.Gold Obchodné tajomstvá, kapitola 21. STRETNUTIE, 2. časť

 ...veľmi sa ospravedlňujem všetkým dvom čitateľom. Celé mesiace tu bola zle okopírovaná kapitola 

( tzn. bola tu dvakrát po sebe uverejnená 21. kapitola časť 1. )

...napravila som to...táto tu mala byť !!!

Obchodné tajomstvá

kapitola 21   

Stretnutie   2. časť

 Hľadel na obrázok a hľadal súvislosti. Kto mu ho asi poslal ? Prečo...Čo vlastne tento odkaz znamená...Znamená vôbec niečo...?

  „Znamená všetko...Celý môj život...“ – dotkol sa ukazovákom nakreslenej krásky a pomaly obkresľoval celú jej siluetu. Zastavil sa pri knižke, z ktorej opisovala citát.

   - To je ono ! Kniha... Odkiaľ je tá kniha... Čo je to vlastne za knihu ?... – stále mal pocit, že je blízko odpovede, ale...

   „Knihy. Milovala knihy...Tak veľmi milovala knihy a...aj jeho.“  Teraz to už vedel. Celé tie roky to vedel. Hneď od momentu, ako ju vyhodil...odstrčil, odmietol...Prižmúril oči a unavenú tvár mu pokreslili  smutné obrazy. Spomienky...

   Okolo obchodu prefrčalo veľké auto a zvonkohra sa od hrmotu slabo rozozvučala. Otvoril oči a pozrel von cez predely vstupných dvier. Krížom cez cestu stála...hodinová veža a pod ňou roky nepoužívaná, opustená knižnica.  

  - Knižnica !...-

   Ruky sa mu triasli, ako v rýchlosti hľadal kľúče od vlastnej záložne a nejaký rozumný dôvod, prečo sa práve tam rozbehnúť. Všetko nechal tak, obchod nezamknutý a vyšiel von. Nič teraz nebolo dôležité...

   Stál pred uzamknutým vchodom starej knižnice. Váhal len chvíľu. Potom ustúpil a z celej sily sa zahnal svojou palicou s kovovým koncom A znova a znova...kým preglejka, ktorá nahrádzala dávno vybité okná a vekom zosušené drevo okolo nepovolili.

   Predral sa dnu, zmietol zo seba kúsky práchnivých novín a triesok.

   - Bella ! - zakričal z celej sily.

   Odpovedalo mu len hrobové ticho a šero, v ktorom sa trblietali čiastočky prachu v pásoch svetla, čo sem prišlo cez dieru, kde kedysi boli dvere.

   Vykročil.

   Rozľahlou miestnosťou sa duto ozývali jeho kroky prerývané zvonivým zvukom konca vychádzkovej palice.

   Všade tma, prach a množstvo regálov s knihami. Pátral po akomsi vypínači a hoci ho našiel, nefungoval. „Tieto hlúpe nepraktické výdobytky modernej doby...“ mrmlal si v duchu.

   V rohu zazrel  pracovný stôl, zrejme pre knihovníčku. Dal sa do prehľadávanie zásuviek. Bola tam. Sviečka. Dopoly vyhoretá...Bývalá knihovníčka nesklamala. Čítať po tajme pri žltom svetle sviečky nevynahradila žiadna žiarovka...Rituál knihomoľov starý tisíce rokov...

   Zapálil ju a v jej svetle hľadal  ďalej.

   Zvonka síce nepôsobila, ale bola to rozľahlá budova. Plná kníh a zákutí.

   Zaujalo ho monštrum v stene na jej konci .

   Výťah. Zrejme nebude fungovať na klasickú elektrinu... Našiel zdroj. Záložný generátor. Pritlačil gombík veľkosti detskej dlane tou svojou. Ozval sa hrmot a škripot stroja, ktorý sa roky nepoužíval.

   Ustúpil o krok. Všetko strašidelne lomozilo a vydávalo nepríjemné zvuky zhrdzavených súčiastok, reťazí a kladiek.

   Dvere monštra sa zrazu odsunuli, buchli o pánty na druhej strane, kúsok sa nárazom vrátili a zostalo ticho.

   Plamienok sviečky sa triasol. Akoby zdola, kam smeroval len pletivom omotaný výťah šiel akýsi prievan a zvuk pripomínajúci šum obrej morskej mušle. Ochránil svetlo rukou a pristúpil o krok bližšie. A ešte o krok, hoci to šlo ťažko, lebo sa nezapieral o svoju palicu.  Keď sňal ruku z plameňa, ten mu  z vďaky osvietil takmer celý vnútorný priestor výťahu.

   V jeho kúte sa čosi pohlo.

   Sedela tam do klbka schúlená útla postava s kolenami tesne pri brade a rukami obmotávajúcimi skoro celú hlavu, aby nebolo vidno vystrašenú tvár.  Triasla sa strachom.

   Chvíľu stál a mlčal. Tep sa mu zrýchlil, srdce akoby sa dralo von.

   - Bella...? – skúsil ticho.

   Nič. Stvorenie  sa triaslo a keby mohlo, zmenšilo by sa a vtlačilo do pletiva.

   Pristúpil ešte o kúsok. Sviečka v ruke sa mu triasla, horúci vosk z nej sa vylieval na ruku, radšej ju odložil na kovový výčnelok masívnej petlice. Urobil ďalší krok.

   Útla postava zrazu natrčila pred seba obranne obe ruky a ticho zašepkala.

-         Neubližujte mi, prosím...-

   Otvoril dlaň a zakýval ňou, aby ju upokojil. Tú doráňanú, plnú jaziev od skla.

   Pomaly spúšťala ruky....A sviečka osvietila jej tvár.

   - Si to ty !...A živá...Ty žiješ ! – vykríkol neveriacky a sklonil sa k nej dopadnúc na koleno, ledva sa udržal svojej palice.

   Nechápala. Nechápala, prečo na ňu tak vyjavene hľadí, akoby videl ducha. Strhla sa, keď sa k nej priblížil prstami, aby sa uistil, že nie je vidina, ale živý človek.

   - Bella, láska moja ! – nevládal lapať dych.

   - Kto je... Bella ? ... spýtala sa nedôverčivo.

   - ...viem, ja viem...ty nič nechápeš...ale si tu ! Si živá. Našiel som ťa... Poď, pomôžem ti... – šepkal rozrušený.

   Stále sa skŕčala do kúta, vyhýbajúc sa jeho dotykom.

  - Vy ...vy ste pán Gold ?! ...- skúsila so strachom.

  - Áno, áno, dušinka... – usmial sa takmer so slzami v očiach.

   Hľadela na muža pred sebou. Pery sa mu triasli, v očiach mal smútok.

  - Vy...vy ste ten muž z nemocnice....Tú noc, čo som ...ušla...vyšli ste z dvier a pozerali von oknom do tmy...Boli ste taký... smutný a osamelý... – spomínala si spomalene.

  - Celý svoj život som bol osamelý. ...bez teba...Myslel som si, že už som ťa navždy stratil, srdiečko...- dotkol sa jej líca.

   Už neuhla. Jeho dotyk bol mäkký, teplý, poskytujúci upokojenie.  Taký,  po akom vždy túžila. Sklonila svoju tvár a dotkla sa lícom jeho dlane, ktorej prsty ju pred chvíľou pohladili,  prichytiac si ju rukami.

  - Ste zranený, pán Gold....Kto...kto vám to urobil ? – pošepkala súcitne.

  - To nie je dôležité. To sa už nestane... Už nikdy....teraz, keď som ťa našiel...bola si tu....tak blízko...a ja som to netušil...- kýval hlavou nad premárnenými rokmi.

  - V nemocnici...v suteréne...v cele...- povedala trpko.

  - Celé tie roky ?! – zhrozený skoro skríkol.

   Mlčky prikývla a sklopila oči.

  Neodolal. Vzal ju do náručia a mocne privinul.

  - ...To už sa nestane...Ochránim ťa. Teraz ťa už ochránim a nikdy, nikdy nikomu nedovolím, aby ti ublížil!... - stisol ju ešte mocnejšie, ako poklad, o ktorý ho už nikto neoberie.

 

  - Viem, vraveli mi to všetci...že iba vy ma môžete ochrániť... – odpovedala ticho zaboriac si tvár do záhybov jeho saka, zhlboka vdýchnuc teplo a istotu  jeho náručia.

  - Bella, Bella...láska moja...jediná... – šepkal neveriacky.

  Mierne sa odtisla.

  - ...Ja ...ja naozaj neviem, kto je Bella, pán Gold...a ...a ani prečo mi hovoríte „láska“...ja si totiž skoro nič nepamätám... – nevedela, ako mu povedať, že tie slová jej naháňajú strach.

  -  Ja viem, viem, srdiečko...všetko pochopíš... všetko ti poviem. – hľadal aj on slová.

  - Nechcem vás uraziť, pán Gold...Viem, chcete mi pomôcť pochopiť, kto vlastne som...možno ma budete vedieť ochrániť pred...tou ženou, čo ma ...zatvorila, ale...ja vás nemôžem ľúbiť... – zamračila sa a zahryzla si do spodnej pery.

   Posledné slová mu vyrazili dych.

   Odpovede sa nedočkala, preto pokračovala.

  - ...ja síce neviem, kto som...ale viem, že... ho... milujem...Je to ťažké...Ja  neviem, kto to je a ...ale viem, že nikdy nebudem ľúbiť nikoho iného...- pozrela sa na neho a hľadala v jeho pohľade odpoveď, či ju chápe.

  Chytil ju oboma rukami za ramená až ustrnula.

  - Ale to som predsa ja ! Ja...Bella...To mňa...ľúbiš...ver mi...viem to ! – zašepkal zúfalo vediac, že kým trvá kliatba, nepochopí to. A vidiac strach a znechutenie v jej očiach, radšej odlepil ruky od jej drobných pliec a zúfalý ich spustil dolu, spolu s hlavou.

   Nedokázal už zadržať slzy.

domiceli

...tak a tu môj príbeh končí...
...ale nie, žartujem ! Tešili ste sa priskoro. 
    Bohužiaľ, už jestvuje aj druhá a tretia séria, lebo som našla dvoch čitateľov... :-)