Obchodné tajomstvá
kapitola
21
Stretnutie
Zvonkohra nad dverami radostne zacengala.
Vsal do seba známy zápach stariny, z ktorého by sa inému možno spravilo
nevoľno, ale pre neho to bol domov. Jediný domov, kde sa mohol dotýkať svojej
minulosti, prítomnosti a aj budúcnosti. Dokedy ešte. Dokedy iba tieto mŕtve
veci mu budú dodávať silu ďalej žiť...
Na dlážke čosi zašuchotalo.
V niekoľkodňovom prachu tam ležal list
hrubšieho ledabolo poskladaného papiera. Zamračil sa. Police s knihami mal
v inej časti záložne. Obzrel sa,
zámka na dverách bola neporušená. Navyše by nepozvanú „návštevu“ rýchlo prezradili odtlačky topánok
v prachu.
Pás svetla pod trochu zle dosadajúcimi
starými dverami mu vysvetlil záhadu.
Pošta. Neformálna pošta...Zohol sa
a zdvihol papier. Kvalitný, hrubý, ručná práca...konštatoval odborne
šúchajúc jeho povrch medzi prstami. Stránka akejsi knižky. Priveľké písmenká
odhaľovali ďalšiu indíciu: knižka pre deti...navyše obrázková, ako presvitalo
z druhej strany.
Keď otočil papier, čakal ho šok.
Otvorila oči. Márne. Nevidela vôbec nič.
Paradoxne...nikdy nevidela takú strašnú tmu.
Priložila si prsty na boľavé čelo. Ešte stále
bolo cítiť lepkavú nezaschnutú krv. Chcela sa postaviť. Nešlo to. Bolesť
zranenej hlavy, hlad, smäd a zlý vzduch si poctivo robili svoju prácu
betónových závaží, ťahajúcich každou sekundou svoju obeť nižšie a nižšie
až na samé na dno.
A ani netušila, kde to vlastne je.
Pokúšala sa načúvať, keď už zrak sklamal,
ale márne. Aj tento súrodenec zmyslov sa postavil proti nej. Mala pocit, akoby
jej aj čuch odchádzal na ich stranu barikády, lebo kyslíka v uzavretej
kobke odbúdalo na úkor tepla. Zostávala posledná nádej. Hmat.
Po chvíli testovania podlahy a stien to
vzdala. Zhruba jedenkrát dva metre pletiva a chladných kovových
platní...Ani obraz, ani zvuk, ani vzduch, ani len predstava, kam sa to dostala.
Ešte donedávna si myslela, že cela v
blázninci je to najhoršie miesto na svete.
Asi sa mýlila.
Vo svetložltom rámiku sa rozohrali odtiene
rôznych farieb. Umne sa poskladali do obrázka, ktorý mu takmer spôsobil
infarkt.
Izba
kdesi na zámku s vysokými oknami a tapisériami medzi nimi, drahý
nábytok a doplnky, Popri stenách vysoké sekretáre plné kníh od výmyslu
sveta, v strede dlhý stôl a kreslá pripomínajúce malé tróny. Na
jednom okraji stála sviečka a zvedavo nakúkala, čo len to tá krásna žena
odpisuje z tej veľkej knižky pred ňou na malý papierik...Usmievala sa
pritom. Zrejme knižky a výpisky boli jej obľúbená činnosť...
Opatrne sa potľapkal po hrudi, ako človek
uisťujúci sa, že si doma nezabudol okuliare a môže ich kedykoľvek
vytiahnuť, aby lepšie videl.
Nehľadal okuliare. Z prsného vrecka
vylovil starý dokrčený papierik a roztrasenou rukou ho priložil
k vytrhnutej stránke knižky.
Namaľovaný sa na ňom výrazne črtal jeho
zmenšený dvojník. Rovnaké rozstrapkané okraje narýchlo odtrhnuté z hárku,
rovnaký typ písma, rovnaké slová...
...je nepochopiteľné, ako vám môže niekto zlomiť srdce
a vy ho stále budete milovať všetkými tými malými kúskami...
Vedela, že nemá význam kričať o pomoc,
ani pokúsiť sa o záchranu sama. Nevedela, kde je ani ako sa dostať
odtiaľto preč. Pamätala si len...
Dotkla sa zhybu na ruke
a s pulzujúcou krvou, čo intenzívne pocítila, jej mozog rovno do
srdca vysielal obrazy, ktorým celkom nerozumela...
„Bože, nie ! To nemôže prichádzať smrť, keď
vidím útržky svojej... minulosti...Vidím svoju minulosť ?! Toto je moja
minulosť ?! Môj skutočný život ?!...Alebo sú to len sny...predstavy...fantázia
?!... Ale prečo potom sú také intenzívne...také skutočné...realistické...Prečo
?!...Prečo sú také...krásne...“
Nechápala ničomu z toho, čo náhle
videla...
Musel sa oprieť o pult. Bol
v šoku. Z miliónov obrázkov v knižkách na celom svete ho práve
tento rozrušil, priam rozochvel najviac.
Inštinktívne, ani nevediac prečo si siahol
na zhyb na ruke...Dobrovoľný darca...
Boli späť. Obrazy jeho minulosti. Kúsky
šťastia. Svetielka v nekonečnom oceáne temnoty.
- Bella... – zašepkal nežne.
Zrazu
sa necítila tak bezmocne. Niečo neuveriteľné jej naplnilo vnútro a vlialo
nádej.
„Nájdem si ťa. Nájdem...aj na samom konci
sveta a nikdy ťa neprestanem milovať!“
Nájde si ma. Nájde. Aj keby toto bol koniec
sveta...Nikdy ma neprestane milovať...
domiceli
JEDNO
OdpovedaťOdstrániť