Obchodné tajomstvá
kapitola
14
Väzeň
Stmievalo sa rýchlo. Pouličné lampy
neochotne prskali na lenivé drôty vedenia a každá druhá sa ostentatívne
odmietala zobudiť. Nad obchodíkmi slabo svietili bodové svetlá ukazujúc tak
akurát každé tretie písmenko firmy na vývesných tabuliach ako zlaté zuby medzi
medzerami v štrbavých ústach.
Nikoho to aj tak netrápilo. Mestečko bolo
zas vyľudnené. Len U babičky posedávali znudene starí hostia nevediac ani
prečo zas prišli, keď im zohrievané polotovary nikdy nechutili.
Ochladilo sa.
Kráčala s vráskou medzi očami
a obzerala sa stále okolo. Mala cieľ cesty, ale smer nie.
- Pongo ! Čo tu robíš, ty chlpáčisko ? Ako
si sa dostal von ? Kázala som ti zostať doma a pekne čakať na
pána....Videl si, aký bol smutný ?... A aký ešte bude, keď ťa nenájde
v pelechu? – sklonila sa ku kňučiacemu dalmatínovi, triasla mu hlavou
a s úsmevom cez slzy vyčítala vytláčajúc si hrou z hlavy varovania
pred starostkou.
Psisko akoby rozumel, kňučal čoraz
nástojčivejšie, skláňal hlavu a za kabát ju ťahal späť.
- Nemôžem sa vrátiť... Hybaj, hybaj domov, -
vyťahovala mu svoj oslintaný kabát
z tlamy.
- Pongooo...kamarát ! - zakričal ktosi
z druhej strany cesty.
Cez ulicu, bez toho, aby sa pozrel na
ktorúkoľvek stranu bežal malý chlapec. Ruksak sa mu hompáľal z jednej
strany na druhú, bundu mal rozopnutú, košeľu vygajdanú.
- Poznáš ho ? – usmiala sa naňho Bella.
- Dobrý ... Vás nepoznám. Nikdy som vás tu
nevidel. – odvetil prostoreko chalan.
- Hľadám dom starostky... Zablúdila som
a potrebujem...potrebujem sa s ňou poradiť. –
Henry si ju
pozorne obzrel. Niečo sa mu nezdalo. Má žabky a pod kabátom, ktorý
jej je malý, nočnú košeľu. A čímsi dotrhaným omotané ruky...“Nie je to tá
žena, ktorú spomínala mama do telefónu...že
ušla ?“...
- Je to moja mama. – pozrel zdola na Bellu.
„Má syna. To je milé. Vyzerá, že je to zlatý
chlapec...“
Jeffersonov o Hopperov varovné prsty sa
rozplynuli.
- Poď, pôjdeme spolu, je to neďaleko....-
vyzval ju Henry, - ...a keď bude mať návštevu, to ako teba, nebude ma toľko
hrešiť. Vieš, ja sa nesmiem túlať po zotmení....Ale musel som čosi súrne
vybaviť. S Jeffersonom...Poznáš Jeffersona ? – štebotal prirýchlo, ešte
rýchlejšie kráčajúc.
- Klobučníka Jeffersona
? – spýtala sa Bella.
- Tak ty vieš, že
je to šialený Klobučník ?! – zažiarili Henrymu oči. – Vedel som, že s tým
budeš mať niečo...že ty nie si obyčajná...a ja zistím, kto si ! – štebotal
ďalej veselo, obzerajúc si ju pozornejšie, aby mu neušiel ani jeden detail.
Usmiala sa. Aké milé počuť, že sa konečne
dozvie, kto je...Aj keď chlapcove reči brala s rezervou.
- ...Ale mojej mame nesmieš prezradiť, že som
bol práve s ním. Hnevá sa naňho...A keby zistila, že som jej lašoval v kabelke...Jasné ? Sľúb, že
nič nepovieš. Sľúb mi to ! ...- nástojil.
Napriek šeru sa rozhodol nejako predsa len
využiť čas. Reginino mlčanie a náhly odchod zasiali mu do vnútra nepokoj
a ten klíčil využívajúc každú voľnú špáru, až takmer vytryskol cez lebku
kdesi do priestoru a plevelil sa po stenách. Príšerne ho bolela hlava.
Burina bola planá, nevyrašil z nej jediný kvalitný plod, ktorý by mu
osviežil myseľ, aby mohol lúštiť ďalšie a ďalšie nasiate indície. „Kto zdieľal
túto celu pred ním....“
Prudko sa postavil a prstami ohmatával
posteľ. Na toaletu a steny nemal veľmi náladu...Povrch, záhyby, každý
kúsok.
Koleso
kolovrátku sa monotónne otáčalo, napriek tomu, že ho roztočil len pred malou
chvíľou, ešte stále udýchaný, ako bežal z veže. Nechcel priasť, iba medzi
rukami naťahoval priadzu. Na ľavej ruke ho čosi rezalo a ťahalo. Okolo
ukazováka mal zachytený vlas...lesklý dlhý hodvábny vlas. Nie zachlpený šedivý,
polodlhý svoj ....jej vlas...jej krásny vlas...ktorý isto stratila, keď sa nad
ním pred odchodom nežne skláňala
s rukami položenými na jeho plecia...
S prstami za matracom pevne pritlačeným
k stene sa posúval smerom k priezoru s poslednou trochou svetla,
keď ho čosi zastavilo. Zatajil dych a čo najopatrnejšie vytiahol
prikvačené prsty z medzery držiac
ich tesne pri sebe.
Ťahal sa za nimi. Zavlnil sa, len čo
vykukol celý. Dlhý pevný a predsa jemný hodvábny vlas. Triasol sa a spomalene zelektrizovaný vznášal pod
jeho rukou v posledných lúčoch odchádzajúce dňa.
Tak predsa žena...
domiceli
SA
OdpovedaťOdstrániť