Mr.Gold Obchodné tajomstvá, kapitola 10. RUBY

Obchodné tajomstvá

kapitola 10

Ruby

   Udýchaná stála zas pred obchodíkom. Stále bol zamknutý. Stále na ňom visela tabuľka „Zatvorené“. ...a tak veľmi dúfala.

   Pozrela sa smerom cez ulicu, ale ani starký tam už nestál a nič neopravoval. Okolo chodili úplne neznámi ľudia. Nikto nepozdravil, nikto sa  neopýtal, či niečo nepotrebuje.

   Stála tam a snažila sa obmäkčiť tvrdé dvere, aby sa konečne aspoň trochu poodchýlili, aby jej dovolili vojsť...tam je niekto, kto jej pomôže...musí byť... „Pán Gold, kde ste ?!“ Skoro vykríkla. Ale zatiaľ iba stála, držala si konce kabáta pri krku a chcelo sa jej plakať bezmocnosťou.

   - Nie je tu. Už pár dní tu  nie je. ...Ale nikomu nechýba...Ty budeš asi jediná. – ozvalo sa jej za chrbtom.

   Stálo tam dievča, čo zazrela ráno vykladať ponuku dňa. Výrazné tmavé oči sa dívali spod červenej baretky, pod pazuchou niesla smiešny košík s polotovarmi.

   - Som Ruby... –  natrčila dlhovlasá s košíkom ruku.

   Bella jej do dlane vložila tú svoju, ale mlčala. Pohľad vrátila zas na dvere.

   - Nemusíš mi povedať, ako sa voláš, ale tu stojíš zbytočne. Gold tu nie je. -

   Ako tvrdo to znelo a ako veľmi dúfala v opak.

   - Musím ho nájsť...pomôže mi. – zašepkala ticho.

   Ruby sa rozosmiala.

   - Ten určite... ! -

    Ale keď videla smútok a beznádej v kráskiných očiach, radšej ju chytila okolo pliec a potiahla svojím smerom.

     - Poď. Babička má tu kúsok reštiku, dáš si nejaký drink a počkáš tam. Z okna vidno na Goldovu záložňu. A navyše, chodí k nám celé mestečko, možno niekto vie, kde vlastne je. – usmiala sa Ruby na svoju novú priateľku.

   V bistre bolo útulne a teplo. Mäkké svetlo napriek bielemu dňu  osvetľovalo boxy aj barový pult, kde za pokladňou stála sivovlasá žena s plédom prehodeným cez plecia. Ruby jej čosi pošepkala, zvrtla sa a zmizla niekde v kuchyni.

   - Počula som, že hľadáš Golda. – pristúpila k nej babička a položila pred ňu pohár horúceho kakaa. Tak sladko voňalo.

   - Hej, musím ho nájsť. Pomôže mi...vraj je najmocnejší v meste. – povedala s dôverou Bella naivne a utrela si kakaové fúzy okolo hornej pery.

   - To teda je ! – zatiahla ironicky hostiteľka a otočila sa jej chrbtom.

   Bella mykla plecami a pustila sa s chuťou do kakaa.

   - To čo piješ ?!... Bože, tá moja babka je nemožná. Povedala som jej, aby ti dala niečo poriadne a ona ťa napojí kakaom ! Chápeš to ?! – zhrozene pokyvovala Ruby hlavou. – Tak počuj. O Goldovi tu nikto nič nevie, ale o chvíľu prídu z nemocnice na obednú prestávku, skúsime tam... Vraj mal nejaké kšefty s naším Archim... Archie je cvokár. Gold k nemu zrejme chodil na terapie. Spýtame sa. – šepkala Ruby, aby ju  babička nepočula.

   - Ďakujem, že mi pomáhaš. – usmiala sa Bella opäť s kakaovým rúžom nad perami.

   - Konečne sa niečo deje. Inak tu skapal pes ! ...A nepi to ! Donesiem ti ľadový čaj... Zasmažený ! - žmurkla sprisahanecky a zas odbehla obsluhovať hostí, lebo babička spod okuliarov prísne zazerala.

     Všade bola tma. Cez úzky priesmyk akéhosi prapodivne tenkého okna sem dosiahol len pás svetla, v ktorom sa hmýrili čiastočky prachu.

   Tvrdé lôžko bez podušky ho tlačilo, pod hlavou nahmatal deku. Posadil sa a zažmurkal do zdroja svetla.

   Keď sa konečne rozhľadel, radšej opäť privrel oči a zaboril tvár do dlaní.

   Bola to cela. Strohá, studená sivá cela. Akási pričňa primontovaná k stene namiesto postele, na nej tvrdá deka a v kúte misa toalety bez poklopu. Steny obité čímsi mäkkým. Strácali sa pod tým aj dvere s miniatúrnym okienkom v hornej časti. Nič viac. Prázdne štyri steny.

   Zhlboka sa nadýchol. Vstal. Zapotácal sa, kým bez palice našiel akú-takú rovnováhu a prikročil k svetlu. K jedinému pozitívnemu bodu jeho momentálneho položenia.

   V úzkom priečinku nevidel nič, len mreže asi pol metra ďalej a za nimi, teda skôr pred nimi čosi zelené. Tráva.

   „Suterén“...

   Rozosmial sa. Šialene sa rozosmial, krčiac prsty na oboch rukách napriek tomu, že mu to spôsobovalo bolesť.

   - Myslíš si, že si vyhrala ?!... Nie, mňa nezlomíš ! Mňa teda nie !... Dostanem sa odtiaľto, tak, ako som sa vždy odvšadiaľ dostal !... Počuješ ma ?! – kričal do stropu.

   Nikto ho nepočul.

   - Čo robíš ?! – spýtala sa zhrozená Ruby mladej ženy, čo sa v boxe skrútila do klbka v kúte.

   - Nechcem...nechcem, aby ma videli... – odpovedala jej nejasne.

   Ruby pozrela k dverám. Po schodíkoch práve vystupovali lekári z nemocnice.

   Whale čosi vehementne vysvetľoval Hopperovi a ten klasicky s pootvorenými ústami počúval. Možno len na pol ucha.

   - Waw ! Začína sa mi to páčiť čoraz viac ! – zvolala Ruby a prehodila si tácku z jednej ruky do druhej. – Že ty si im zdúchla ?! ...rovno zo stola... – pozrela na ženu trasúcu sa s nohami vyloženými v kresle a hlavou medzi kolenami.

  - Neboj, nie som sketa...počkaj, zostaň takto, ja ich sem privediem...Vedľa do boxu, budeš počuť, o čom sa zhovárajú...To je švanda ! Som z toho úplne, ale že úplne vedľa... – zaškerila sa Ruby a náročky vlniac bokmi so širokánskym úsmevom chytila Whala pod pazuchy a doslova dovliekla do boxu vedľa Belly. Oddeľovali ich len vysoké opierky hlavy masívnych kresiel. Hopper sa dotackal za nimi.

domiceli