Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., kapitola 33. STENA

Obchodné tajomstvá III.

kapitola 33

Stena

   Chodba bola tmavá, z niekoľko metrov vzdialeného okna sem doliezli len chabé pruhy pouličného osvetlenia zachytávajúce už len čiernu siluetu. Jednu ...z dvoch tiel.

  Po chvíli sa očividne nedobrovoľne rozplietla.

  Odtiahol sa, pobozkal ju na čelo a dal sa po slepiačky do starostlivého zapínania vrchných gombíkov blúzky.

  Pri poslednom mu zachytila ruky.

  - Nemusíš... – zašepkala, šťukla kľučkou na svojej izbe, cúvajúc prekročila prah a jemne ho ťahom  pozývala za sebou... K sebe...

  - Musím ! -  odpovedal stroho a vyslobodil si obe ruky.

  Dve samostatné siluety stáli a nehýbali sa, každá zahĺbená do svojich vlastných myšlienok.

  - Dobrú noc, Bella, dobrú noc... – vzal palicu opretú o veraje a zamračený odkríval o pár metrov vedľa.

  Provizórne opravené dvere zahrmotali a zabuchli sa hlasnejšie, ako bolo nutné.

  Spoza dverí sa ešte ozvala dutá rana. To palica skončila v drevenom obložení šatníka po lete celou izbou.

  Chvíľu sklamaná pozerala do matných pásov svetla, potom so sklonenou hlavou zamierila do kúpeľne vedľa hosťovskej izby.

  

    Zúrivo rozopínal  manžety na rukávoch, doslova strhával zo seba košeľu. Dlaňami buchol do predného čela postele, zaprel sa oň a nahlas predýchaval rozrušenie. Tvár mu skryli vlasy. Medzi lopatkami sa zaperlil vyzrážaný pot po strete rozhorúčeného tela s chladom izby.

  Buchol ešte zo dvakrát do nevinného dreva, šmaril košeľu o zem, kopol do nej  a zmizol v svojej kúpeľni, priplesknúc dvere, až zadrnčalo sklo výplne.

   Dívala sa na seba v odraze zahmleného zrkadla medzi ryhami stečených kvapiek Ešte sa na nej perlili chumáče zle opláchnutej peny. Ružové ramená skoro po lakte vykúkali z bieleho sotva do polovice stehien siahajúceho županu, ktorý si zámerne takto stiahla, aby sa mohla lepšie prizrieť.

   Vlasy vyčesané dohora s mokrými, do vlniek sa skrúcajúcimi uvoľnenými pramienkami lemovali ružovú, nielen horúcou vodou prebudenú tvár.

   Pery už boli červené, čo si ich od nervozity celý čas hrýzla, oči nepokojne žiarili.

   Zaprela sa o umývadlo a pozorne prezerala celú tvár z jednej strany na druhú.

   Usmiala sa.

   Dospelá a takáto ješitná...

   „V tom nebude to, že sa mu nepáčim...“

   Dotkla sa pier a predstavila si jeho náruživé bozky. Nad kľúčnou kosťou na krku zostal jeden ešte dosť dobre viditeľný...Jeho objatia a dotyky hovorili jasnou rečou. Miloval každý centimeter jej tela, ale...

  

 

    Vyšiel z horúcej miestnôstky s uterákom na krku a šúchal si ním zmyté vlasy na zátylku. Bosé nohy zanechávali odtlačky na parketách.

   Po chvíli sa zastavil, zdvihol pravý kútik úst, otočil sa a mávol rukou, akoby imaginárne pretieral stenu vedľa dvier.

   Objavilo sa žlto-biele dymové svetlo a otvoril sa priezor, ktorý ako televízor ukázal, čo sa deje v jej izbe.

   Neukázal nič. Nebola tam. Mávol druhýkrát, otvorila sa stena vedľa.

   Kúpeľňa.

   Stála v župane skôr neoblečená ako naopak pred štvorcovým zrkadlom v masívnom starodávnom ráme a otáčala sa na rôzne strany, aby sa lepšie videla. Vstávala na špičky, prikladala bradu k ramenám, špúlila na svoj obraz pery.

   Aj on videl viac, ako si vôbec trúfal predstaviť.

   Zrazu chňapla po kraji umývadla a ustrnula, kývajúc záporne hlavou.

   Potom sa rozosmiala.

   Nevedel sa vynadívať...Ako rád by ju vzal do náručia a ...

   Už-už zhasol mávnutím obraz, odvrátiac sa od neho, aby ho zbytočne nedráždil, keď zachytil jej vetu.

   - Už to mám !... Viem, prečo ma odmieta !... -

   Ustrnul. Doširoka otvoril oči a čakal. Nepovedala však už nič viac.

   Dokonca, keď sa obzrel, už tam ani nebola.

   A nebola ani vo svojej izbe.

   Mávnutím prudko otvoril dvere.

   Nemýlil sa.

   Nechápavo sa obzrela, opatrne prekračujúc prah so živými dverami obchádzajúc ich radšej  veľkým oblúkom. Odvykla od čarov...

   Stál vzadu. Nepatrným pohybom dvere zas zavrel, až sa uhla, silnejšie si prichytiac župan pri tele.

     - ...ako...ako si vedel, že idem ? – mračila sa do zabuchnutých dvier.

     - Nebola si v izbe, ani v kúpeľni...pśśś... – vedel, že prepískol.

   Založila si ruky v bok, ale hneď ich zas vrátila. Jej župan nemal opasok...

  -  Nevadí mi, že ma pomocou mágie nepozorovane sleduješ... tiež som tu minulú noc tajne bola a ...-

  -  Dúfam, že som nechrápal... – skúsil položartom odľahčiť situáciu.

  Márne.

  Úlohu opaska prebrala jedna ruka, ukazovák druhej sa výstražne zdvihol pred jej krásnu rozhnevanú tvár.

  -  Hneď zajtra pôjdeme a vyhľadáme môjho otca ! – povedala rozhodne.

  -  Otca ?!...a ...a načo, prosím ťa ? – obzeral si jej ukazovák tváriac sa nazainteresovane.

  -  Aby si ma mohol požiadať o ruku ! ...A dovtedy, aby si vedel, nič nebude ! – dodala, zvrtla sa a zastala pred dverami.

  Neotvárali sa.

  Dupla nohou, otvorila si nakoniec sama a ostentatívne so zdvihnutou hlavou odkráčala z izby.

  Pretrel si tvár rukami, pokýval hlavou  a vybuchol do smiechu.

                                                                                                                                      domiceli