Mr.Gold Obchodné tajomstvá II., kapitola 24. KAMIENKY

Obchodné tajomstvá

kapitola 24

Kamienky

     Záhradou sa ozývalo jej meno. Alebo skôr meno, akým ju volali, ale s ktorým ešte nebola celkom stotožnená. Navyše malo punc len akéhosi hodnotenia jej zovňajšku a to ju trochu iritovalo. Aj keď by jej to malo skôr lichotiť.

   Kdesi vzadu vo vedomí sa proti tomu búrili jej náhle prebudené feministické bunky, ako výkriky minulosti, ktoré občas náhodne počula. „Čo z  toho vyplýva? Hrdosť?... Nepoddajnosť?... Vzdorovitosť ?!... Tvrdohlavosť...“ Aké pekné, že nevie a môže si vybrať, ktorú vlastnosť by brala, aby vložila ďalší kamienok do mozaiky svojho amnéziou zastretého života.

  -   Bella ? Si tu ?  - ozvalo sa znova.

  -  Ruby...Ako vieš, že...bývam v tomto dome ? – vykríkla radosťou a rozbehla sa oproti dlhovlasej dievčine v krátkych šortkách a tričku, ktoré už kratšie byť ani nemohlo.

  - Ale, že dobrý outfit...! Mal pravdu ...- so smiechom skonštatovalo usmievavé dievča obzrúc si priateľku v pánskych zvrškoch  či skôr spodkoch, pozornejšie.

   „Kto mal pravdu?“... Nedochádzalo Belle. To už ju ale Ruby za plecia viedla k lavičke pod akýmsi ovísavým čudom, s potláčaným smiechom brnkajúc do uzlov na ramenách.

  - Pravý hodváb. Nič iné by som od neho ani nečakala. – zhodnotila ešte spodný diel pyžama a pokračovala. – Volal mi. Volal, aby som sa zastavila, vraj niečo potrebuješ.... Už viem čo... – usmiala sa a znova objala ženu, ktorú síce poznala len krátko a aj to jej akosi zmizla, rada, že ju zas vidí. – Musíš mi všetko, ale úplne všetko, do posledného detailu porozprávať – chytila ju za ruky. Až teraz si všimla jazvy a trochu zvážnela.

  - Neskôr, Ruby... Poviem ti to, ale nie dnes. Chcem sa baviť o niečom ...inom...krajšom, príjemnom a ...chcem sa konečne trochu baviť... – poprosila.

  - To bude problém. Zaprisahával ma, že nesmieš opustiť tento dom...Vraj je to nebezpečné...a ja mu verím. Dejú sa tu v poslednom čase čudné veci...- zašepkala, -  Vieš, že niekto vylomil dvere na bývalej knižnici ?...Stal sa tam iste brutálny zločin, lebo to do hodiny uzavreli kovovými mrežami...a všade sú policajné pásky... A zatvorili aj chudáka Jeffersona... a aj Hoppera, vraj čosi ukradli v nemocnici, ale keď sa našiel Henry, ktorého iste niekto neznámy uniesol a žiadal výkupné, oboch akosi rýchlo prepustili...skrátka čudné veci.... Doteraz tu skapal pes a zrazu...normálne vzrúšo. – nadchýnala sa Ruby nad poslednými udalosťami v mestečku, čo očividne nenávidela a prifarbovala ich podľa fantázie. Enormne bujnej fantázie.

   Bella sa zadívala do diaľky, ale namiesto zločinu mala pred sebou kľačiaceho muža, čo vyjavene hľadel, keď ju našiel. Muža, ktorému vďačí za život. Muža, ktorý ju ale vôbec nechápe...

  - ...počúvaš ma vôbec ?! – potriasla ňou návšteva. – Tak hovor...Aký je ? Už sa ťa odvážil pobozkať ? Čo? ...Rýchlo vrav, horím nedočkavosťou...-

  - Ruby !... Ja a pán Gold...my nie sme...my nemôžeme byť...- habkala.

  - Tak nič. Nuda. Myslela som si, že sa konečne našiel niekto, kto roztopí ten jeho studený sarkastický  čumák a spraví z neho normálneho chlapa. Niekedy som si predstavovala, akoby to vyzeralo načapať ho v náručí nejakej ženy, ako ju objíma a vášnivo bozkáva a...-

  - Ruby ? – otvárala Bella oči čoraz viac.

  - Čo je ?!...Si horšia ako moja babka ! ...Pochop, fakt ho nikdy nikto nevidel pri nijakej sukni...jedine sa vadiť so starostkou....Ale to sa neráta... Tá má „robotu“ s Grahamom, tá by sa na neho neulakomila...Vieš, on ti má v sebe niečo...no, niečo tajomné...také, že ťa to dráždi, že...- No povedz. Nedráždi ťa ? Vôbec to s tebou nehne ? Ten jeho vymakaný štýl a nemenný výraz tváre a hrdo zdvihnutá brada...to bohatstvo okolo ... – nechala sa unášať Ruby.

   „Rozdráždeného si ho predstaviť viem“, pomyslela si na rannú scénu. „Aj tajomnosť mu priznávam“, vravela si v duchu ďalej, „...ale načo je bohatstvo, štýl...“...tomu celkom nerozumela. Asi to nikdy pre ňu nebolo dôležité...Ďalší kamienok do skladačky.

   - On ti volal ? -  radšej rýchlo zvrtla reč.

   - Jasné. Vidíš, asi by mal záujem...-

   - Prestaň s tým, prosím... – začervenala sa Bella.

   - Dobre, dobre...si rob tajnosti, aj tak mi je jasné, že po tebe ide... Mne stačí počuť, akým tónom sa o tebe vyjadroval....To si mala počuť... To ti bol iný level...Ja to náhodou rozoznám, kedy má chlap záujem a kedy...Dobre, dobre, nezízaj na mňa ako na vraha !... Mám ti asi pomôcť s oblečením. Poviem ti dievča, vkus teda nemáš. Musíme s tým naozaj niečo robiť. Takže v prvom rade...- zamyslela sa premerala si ju pohľadom...-  spodné prádlo, nejakú tú push-upku a čipky...zopár tričiek...nie, blúzky budú lepšie a jasné...nohy máš tip-top kúpim sukňu. A mini !...a štekle...aspoň takéto. – ukázala palec a ukazovák čo najďalej od seba a zabila záverom : - ...aby sa nemusel veľmi zohýnať, keď ťa bude bozkávať....-

   Nato vyskočila skôr, ako Bella stihla zaprotestovať.

   - Musím ísť. Prepáč, babka je horšia ako trestné komando, keď neprídem načas...Bývam u nej, musím držať hubu a krok. Chápeš ?... – usmiala sa, bozkala ju letmo na obe líca a zmizla za domom.

   „Bozkávať ?!...S pánom Goldom ?!...To čo ju napadlo...“

domiceli