Mr.Gold Obchodné tajomstvá II. kapitola 30. DILEMA

Obchodné tajomstvá

kapitola 30

Dilema

   Utíšil sa. Zdalo sa, že zaspal ..že milosrdný spánok priniesol mu úľavu a konečne pokoj.

   Držala ho stále v náručí, vdychovala vôňu lesa a na tvári sa jej zračilo, že je šťastná. Otvorila sa pred ňou konečne po dlhých rokoch kniha jej minulosti a hneď vedľa starých obodraných stránok  ležala kniha nová, nepopísaná, čistá. Kniha jej budúcnosti. Držala ju v polosede v náručí, pritláčala si ju k hrudi, cítila nutkanie otvoriť ju čo najskôr a zapísať stránky...láskou.

   Opäť ho letmo pobozkala na vlasy.

   Nespal.

   Pomaličky sa nadvihol a zahľadel sa jej do tváre. Bola taká krásna. Čistá, nevinná, bezbranná...zaľúbená. Žiarila.

  Chytil jej obe ruky a pritlačil si ich k perám. Nestačilo. Nepomohlo. Nezacelilo mu rozorvané srdce...

  ...Nevymazalo vízie...Nezastavilo osud !

  Netušila, prečo je stále taký smutný, prečo sú jeho hnedé oči nešťastné a kútiky úst sklesnuté. Akoby stále záporne pokyvoval hlavou, s niečím nesúhlasil, niečo odmietal.

  Priblížila sa tvárou k tej jeho.  Oči sa mu roztvorili viac a pozeral sa z nich strach. Priložila mu prsty na sánku,  perami sa dotkla škrabanca, čo si pred chvíľou urobil. Potom ďalšieho a ďalšieho.

  Chvel sa. Tak veľmi mu nežné dotyky chýbali celý ten čas...nekonečný čas bez nej. Zatvoril oči.

  No v  tme za viečkami bláznivo laškovali aj zúrili jeho zhmotnené skutky z minulosti. Odporné monštrá vyciciavajúce z ľudí všetku chuť do života, netvory driapajúci telá i duše, obludy, čo požierajú ľudskú dôstojnosť bili sa tam o jeho srdce. Bodali, škriabali, trhali, ničili...spôsobovali bolesť takú neskutočnú, že keby mohol, vytrhne si ho a šmarí kdesi ďaleko, im napospas, nech si ho nechajú.

  Nemohol.

  Bola v ňom ona. Schúlená, nežná, jemná, zaceľujúca mu teraz rany letmými bozkami...

  Nie, nesmie im dovoliť dostať sa k jeho srdcu. Ovládnuť ho zas a vyradiť zo života ako v minulosti...Nie, musí ho chrániť. Musí JU chrániť. Toto je jediná dôležitá vec, jediné poslanie, hoci by to malo byť aj posledné v jeho živote...musí ju chrániť ! A ochráni ju. Nikomu nikdy nedovolí vytrhnúť mu ju zo srdca. To by neprežil. To by už nechcel prežiť.

  Prudko otvoril oči.

  Mal tvár v drobných teplých dlaniach zaliatu jej krehkým úsmevom.

  Zodvihol ruky  a trasúc sa vzrušením vzal do nich tú jej.  Vnoril prsty do vlasov a palcami hladkal jej sánky.

  Kdesi z hlbiny jeho vnútra sa ozval šialený hlas zúrivo búchajúci na obydlie mozgu. Snažil sa ho zastaviť za každú cenu. Stopnúť, nedovoliť urobiť to, po čom tak veľmi túžil, čo si toľkokrát predstavoval počas nespočetných hodín bdenia s výčitkami svedomia...

  Pripleskol mu dvere. Postavil val. Ohradu. Vzduchotesnú miestnosť, kde si môže vykrikovať, nadávať a vyhrážať sa koľko chce. Nebude ho počúvať ! Dnes nie. Teraz nie....teraz urobí presne to, o čom toľko bezútešných nocí sníval...

  Pritiahol si ju bližšie a nedočkavo sa zmocnil jej pier. Tisíce motýľov vzlietlo im nad hlavami a padalo späť vzdávajúc sa pestrých krídel. Čas zostal stáť s ich dychom. Celé vnútra zalievala im vlna vášne, dorážajúc o steny v túžbe vyletieť von a splynúť so vzduchom a s nádychom sa vliať späť o poznanie silnejšia.

  Len s nevôľou odtiahol pery z tých jej. Držal ju mocne v náručí a keď si zaborila tvár do medzierky jeho rozopnutej košele pritiahol si ju k sebe ešte silnejšie, takmer zastaviac obom dych.

  Tvár sa mu opäť skrivila bolesťou.

   Povolil zovretie. Začal prudšie dýchať, ale nedarilo sa mu ovládať vnútorný boj, čo v ňom zúril.

  Vytrhol sa jej. S ťažkosťami sa postavil a začal cúvať. Oči mu sčerneli, prsty na rukách sa skrčili v kŕči.

  - Nedívaj sa na mňa ! Nie takýmto pohľadom...Nie, nesmieš !... Musíš sa ma vzdať ! Navždy vzdať...prosím...Bella...Prosííím...! – kričal na ňu.

  Nerozumela. Nič jej nedávalo zmysel. Jeho slová, gestá...krik.

  Pokorne čakala, pomaly sa dvíhajúc a pristupujúc k nemu so zhovievavým úsmevom.

  Ustupoval pred ňou s rukou obranne napriamenou.

  - Ľúbim ťa... – zašepkala.

  - Niééé...počuješ ma ? Nemôžeš... ma ľúbiť ! Nesmieš ! Musíš sa zachrániť...Musíš sa ma vzdať ... Choď...Odíď! Zabudni na mňa ! ...Odíď niekde ďaleko, preč...Navždy... – opäť takmer plakal.

   Zhlboka sa nadýchla. A spustila úplne pokojne.

  - A just, nie... Neopustím ťa. Nikdy. ...Neviem síce, čo ti je, prečo takto vystrájaš. Neviem, čo znamenal ten čudesný fialový dym, čo sa valil zo studne...neviem, čo sa to tu deje, čo sa deje s tebou...prečo...prečo ma najskôr bozkávaš a teraz ma od seba odháňaš. Neviem...ale pamäť sa mi vrátila. – zvyšovala hlas. -  Milujem ťa ! Počuješ ?! M-i-l-u-j-e-m ! A nikto a nikdy na tom nič nezmení....Darmo ma od seba odstrkuješ...Vtedy som odišla, ale teraz to už neurobím. Zostanem s tebou. Navždy ! Či sa ti to páči, alebo nie ! Môžeš na mňa kričať, môžeš byť zlý...ja budem trpezlivá...

  -  Prečo ?! Prečo, Bella ? ... -  pýtal sa zúfalo.

  - ...lebo viem, že ma miluješ rovnako, ako ja teba...- prižmúrila oči a zaťala pery.

  -  Nie... – vzdychol. -  Ľúbim ťa viac, ako si vôbec vieš predstaviť...Aj keď nesmiem... – sklonil hlavu.

  Chytila ho za ruku, usmiala sa a povedala pokojne:

  - Poď, ideme domov...- 

 

                                                                                                                                              domiceli


...tak a tu nám končí druhá séria...
...žiadna ďalšia nemala byť, ale jedna z dvoch mojich čitateliek sa vzbúrila, že takto to končiť nemôže, tak som začala písať tretiu sériu...ale len dve časti...aby som si nepohnevala druhú čitateľku, ktorej sa záver páčil...
...nuž, fanúšikov si treba vážiť...:-)