toť začína druhá séria...
...strááášne polepená...sladkááá...na želanie dvoch z dvoch z mojich čitateľov... :-)
PS : Obrázok v úvode je tiež drzo ukradnutý jednej talentovanej osôbke !
Evuš Evushka Hotová, ďakujem Tebe aj tvojej stránke Rumpelstiltskin forever...:-)
Obchodné tajomstvá II
kapitola
22
Dom
Farebné sklíčka ozdobných výplní dvier
vpúšťali dnu krikľavú dúhu, ale chodba predsa len pôsobila ponuro. Staromódny
nábytok a doplnky ticho niesli tajomstvá svojich životov a rovnako
mlčky už hodnú chvíľu stáli dvaja ľudia, čo sem práve vošli.
Pozrel sa bokom na dokonalý profil Krásky a bál
sa čokoľvek povedať, aby zas neuvidel strach v jej očiach.
„Tak rád by som ti ponúkol toto všetko so
slovami : Vitaj doma, láska...alebo aspoň...Cíť sa tu ako doma...Nemám právo...po
tom všetkom, čo som ti urobil a už vôbec nie preto, čo som
neurobil...Možno si mi ešte chvíľu verila, možno dúfala a ...ja som bol iba
zbabelec odmietajúci si priznať, čo pre mňa znamenáš...Ako veľa pre mňa
znamenáš...že si všetko, čo vôbec niečo v mojom živote znamená...“
- Znamená to, že tu môžem zostať ? – spýtala
sa opatrne vyhýbajúc sa jeho pohľadu.
- Koľko...koľko len budeš chcieť...aj
navždy... – zašepkal.
Pozrela sa na neho s výčitkou
a otázkou, ktorú nemusela vysloviť.
- ...myslel som, uvedomujem si, že nemáš kam
ísť...pokiaľ nezistíme, kto vlastne si...- habkal, - tak si myslím, že tu budeš
v bezpečí. Je to veľký dom...Budeš mať svoju izbu a ...všetko...čo si
budeš priať... – radšej zmĺkol, lebo na jej tvári sa zjavili rozpaky.
- Všetko vám raz splatím, pán Gold...Vašu
dobrotu a výdavky...všetko, len čo budem môcť...-
Ako tie slová boleli, ako rezali, ako sa
zabodávali každé osve rovno do srdca a tam sa trieštili na ďalšie a ďalšie
dýky trhajúce všetky sny a nádeje.
- Nechcem nič... Stačí, že tu si...- vyslovil
takmer bez hlasu a radšej sa pohol vpred hore schodiskom na poschodie, aby
nevidela jeho smútok.
Pokynul jej, aby ho nasledovala.
Spoza dverí sa ozýval hukot vody. Ostýchavo
stál a váhal či zaklopať. Vzdal to. Vrátil sa do svojej izby, vyzliekol si
sako, s jedom odviazal kravatu a rozopol košeľu skoro do polovice.
Začalo mu byť teplo. Vyhrnul ešte rukávy na nej, kým pochopil, že toto je
vnútorná horúčka, čo ho zmáha, nie zle nastavené kúrenie v dome.
Zhlboka dýchal a nevedel, čo ďalej. Šum
vody mu znel v ušiach, ale on mal pocit, že sú to morské vlny počas búrky
udierajúce o provu labilnej lode snažiace sa vyvrátiť ju ako strom aj
s koreňmi. Zaliať slanými prúdmi a vytešovať sa, ako márne lapá po
dychu v pene špinavých bublín.
Zohol sa po palicu a opäť vyšiel na
chodbu.
Bol tam chládok a prítmie.
A šumela voda...
Podišiel bližšie k dverám kúpeľne. Ruku
takmer priložil na ne, keď sa zrazu pootvorili.
Ohnutá, otvárajúc lakťom v ústach
s pruhom špinavého obväzu, ktorý sa pokúšala sňať si z ruky, ukázala
sa v medzierke žena.
Keď ho zbadala pred sebou, vypľula pruh
a narovnala sa.
- Potrebujem vašu pomoc...stále...- usmiala sa bezradne a natrčila pred neho
svoje predlaktia s vykmásanými obväzmi, ktoré sa jej nechceli pustiť.
- Ale...samozrejme...rád pomôžem...som sa
chcel...práve spýtať, či niečo nepotrebuješ... – vysvetľoval svoju prítomnosť
pred dverami do kúpeľne.
Ruky sa mu triasli, zranená tŕpla, ale
nedbal na to. Snažil sa byť čo najjemnejší, ale dávno nepreviazané ovínadlá
boli na niektorých miestach, ktoré predtým krvácali už zaschnuté
a prilepené jedna vrstva o druhú a o kožu navyše.
Zaťala zuby od bolesti, sŕkajúc a jemu
sa ruky triasli ešte viac, pri pomyslení, že trpí...navyše v jeho rukách.
- Repík, by pomohol...- povedali takmer
jednohlasne.
Oči sa im stretli a tváre rozžiarili
úsmevy.
Plakala a cez slzy sa snažila o úsmev a on
by bol urobil čokoľvek, keby vedel, ako jej sňať tie hlúpe obväzy čo
najrýchlejšie a bezbolestne.
Odlepiac poslednú vrstvu odokryl škaredé,
stále nezahojené jazvy tiahnuce sa celými predlaktiami. Dotkol sa ich letmo,
ale nebolo v jeho silách zahojiť ich týmto pohybom.
- Bolí ma to... – povedal, už len pohľadom hladiac
jej doráňané ruky.
Držal ich v dlaniach za hánky
a bol by vydržal stáť takto celé hodiny a fúkať jej na rany, keby to
pomohlo.
Zložila si ich a pozrela na neho.
- Bola to hlúposť. Nerozvážnosť. ..Vtedy som
ešte neverila, že by sa čosi mohlo zmeniť...Nevidela som iné riešenie... Teraz
som vďačná, že ma zachránili a ja ho môžem hľadať ... – nedopovedala.
Nechcela ho raniť, lebo vycítila, že táto
téma...téma jej minulého života ho rozruší...
- Mám dolu nejaké maste. Prinesiem ti ich.
Uľaví sa ti...Hneď som tu... – rýchlo sa otočil a zmizol za rohom na
schodisku.
Oprel sa o stenu a zatvoril oči.
Dotkol sa svojho ramena a pritlačil ho
na mieste, kde sa ešte slabo črtala modrina z transfúzie.
Šum vody neustával. Zdržal sa dolu trochu
dlhšie, lebo lieky mal porozhadzované kade-tade ešte z čias škaredých
návykov a nájsť tú správnu masť nebolo v preplnenom suteréne, čo
pripomínal skôr depozit nejakého múzea, vôbec jednoduché. Ale našiel
a spokojný sa vracal.
Pozrel sa hore na schodisko. Mal pocit, že
sa mu niečo marí. Vrchný schod potiahnutý kobercom stmavol, potom ten pod
ním...a ďalší a ďalší...
Voda.
Kŕčovito sa podopieral o palicu
a snažil sa čo najrýchlejšie vybehnúť hore na poschodie. Čľapot spod
podrážok neveštil nič dobré.
Dvere na kúpeľni boli zatvorené a spod
nich sa stále úzkou medzierkou rinula voda.
- Bella ! – zavolal a oprel sa oboma
rukami o dvere.
Stlačil kľučku a vošiel. Ovalila ho
hustá para. Nohy sa mu zamotali do mokrého šatstva na podlahe, skoro neudržal
rovnováhu. Z kohútikov sa valila horúca voda a v pravidelných
vlnách spolu s nekonečnou, pod prúdom sa stále tvoriacou penou opúšťala
okraje vane.
Ležala s hlavou vyvrátenou cez okraj.
Oči privreté, ústa zomknuté. Celá biela, len červené, dohora vyvrátené
predlaktia na okrajoch vane svietili pod cez ne sa prelievajúcou vodou.
- Bella ! ... Preboha ! Bella ! ...kričal
zúfalý a snažil sa ju zobudiť a dostať z vane.
Nešlo to. Až na niekoľký pokus sa mu
podarilo zatvoriť kohútiky a uvoľniť odtok. Skúšal dostať ruky pod ňu, ale
tlak priveľkého množstva vody ju ťahal späť. Pozbieral všetky sily
a podarilo sa mu vyhrať nad neústupčivým živlom. Vytrhol ju z neho,
pritlačil k sebe a vyšiel von z horúcej miniatúrnej miestnosti.
Rýchlo ju preniesol do prvej izby
a uložil na posteľ. Schytil deky, prikrývky, všetko, čo našiel a pritláčal na ňu. Stále nejavila známky
života.
Premohli ho výčitky.
„Prečo ?... Ani tu ťa nedokážem ochrániť?! Ako
som ťa len mohol nechať samú...ako ? Čo som to za človeka ?...Nie, nie som
človek...som netvor...netvor...monštrum, zbabelec...“
- Bella, láska moja...prebuď
sa...prebuď...prosím...nenechávaj ma zase samého...Bella ! - zastonal.
Sedel na okraji postele, vzlykal
s hlavou na niekoľkých vrstvách prikrývok, akoby ju chcel zohriať aj
vlastným telom.
- Stále potrebujem...vašu...pomoc...-
zašepkala a položila mu ruku na mokré vlasy.
Vyskočil ako popálený.
- Bella... – nevládal povedať nič viac.
- ...asi som zamdlela...Bolo teplo
a voda horúca...asi som...musela som zamdlieť...prepáčte mi to, prosím...
– povedala ticho, ospravedlňujúco, že mu zase spôsobila problémy.
Mlčky na ňu schovanú v hodvábnych
prikrývkach jeho postele s úľubou hľadel. Vlasy sa jej vlhkom zvlnili, na
líca vystúpil rumenec. Bola nádherná....
- Potrebujem nejaké šaty, prosím...
a tie moje budú asi mokré...- povedala unavene.
- Samozrejme, pohľadám...prinesiem ti...nie,
nikam nejdem ! Už nikdy ťa nenechám samú ! Ani na chvíľu ! ...- vravel roztržito mysliac to úplne vážne.
- Som nahá...- odzbrojila ho.
Zdvihol bezmocne ruky a cúvol, akoby si
až teraz uvedomil, že tu pred ním leží tak, ako ju Pán Boh stvoril, že ju takú
držal v náručí a niesol...a uložil do vlastnej postele.
Obrátil
sa, ako dobre vychovaný muž. Zdvihol ukazovák a dal sa vykladať stene oproti.
- Niečo nájdem...ale pochop, nemám tu ženské
veci...ak ti to nebude vadiť.... -
Stále sa neobzeral, len vykročil do šatníka
v rohu vyhýbajúc sa pohľadu smerom, kde stála masívna posteľ.
- Nikam nechoď...nikam len nechoď... –
opakoval dookola.
Usmiala sa nad rozpakmi, ktoré mu spôsobila.
Nepôsobil tak hanblivo. Sadla si. Odhrnula prikrývku a pozrela na seba.
Bola nahá... Videl ju nahú...musel ju vidieť, keď ju sem niesol...Cítila sa
zvláštne...
Stál vo dverách šatníka ako duch bez dychu
a bez pohnutia, s košeľami v rukách a sledoval, ako sa
obzerá. Nemohol odtrhnúť pohľad od oblých kriviek jej tela, čo sa strácalo vo
zvlnených plachtách, v ktorých bola zamotaná. Po pleciach, ramenách
a dolu celým stredom chrbta sa vlnili stále polovlhké vlasy.
Obzrela sa a pritiahla deky vyššie
k tvári, ale zabudla, že celý chrbát má aj tak holý.
- A teraz odíďte, musím sa obliecť. –
povedala vážne.
Položil košele na okraj kresla.
- Mám tu len toto...nejaké pyžamo a
...neviem...snáď ti niečo bude...Pripravím ti izbu...Tvoju izbu...Toto je moja
izba....Ty budeš mať svoju... – koktal a nevedel, čo robiť.
Vyšiel na chodbu a zatriasol hlavou,
akoby sa bol práve prebudil zo sna.
domiceli
Júú ^^
OdpovedaťOdstrániťSLOVO
OdpovedaťOdstrániť