Mr.Gold Obchodné tajomstvá, kapitola 1. KRV

Obchodné tajomstvá

kapitola 1

Krv

     Sterilný pach mu nezarezal, chvíľu trvalo, kým sa aklimatizoval aj na prudké neónové svetlo. Všetko len zhoršovalo bolesť, čo ho začínala zdolávať a stále škodoradostne  bodala kdesi zvnútra na viacerých miestach súčasne.

   Navyše sa rovno naňho rútilo akési zelenkasté monštrum na kolieskach vydávajúce jedovatý škrípavý zvuk, márne zadržiavané roztržitým personálom aj doširoka roztvorenými očami starostky v kúte, ktorej zamrzol úsmev aj pohár vody pred ústami, keď videla, čo sa deje.

     Keď vo dverách videla jeho...

    Jediné, čo stihol urobiť, bolo obranne nastaviť pred seba roztvorenú dlaň. O zdravú sa z posledných síl opieral, tak to bola práve tá dorezaná, z ktorej sa navyše kdesi na posledných metroch k nemocnici stratil provizórny obväz.

   Vozík protitlakom zastal, prudko sa potočiac doprava.

   Odtiahol kúsok ruku, keď zistil, že náklad, ktorý práve krvavo opečiatkoval svojou dorezanou dlaňou  bude zrejme ľudským telom. Na plachte zostal červený odtlačok ako mementá rúk vdov na bielych stĺpoch v indických chrámoch, ktorými sa zapíšu do kroniky smrti chvíľu predtým, ako za živa skončia v ohni pohrebnej hranice svojich zosnulých manželov.

   Díval sa na krvavú ruku na plachte zhrozene, už ani necítil bolesť tej skutočnej. V očiach sa mu zahmlievalo, tlak stúpal, chytal  ho závrat.

   Posledným úderom bola ruka, čo náhle vykukla spod vrstiev pokrývok a zošuchla sa z vozíka mierne sa chvíľu kývajúc hore–dolu.

   Žltý rukáv erárnej košele bol dovysoka odhrnutý, od lakťa po zápästie sa tiahli hlboké rezné rany. Ešte pohľadom zachytil prúdik kvapky, čo spomalene tiekla dolu dlaňou kdesi medzi drobné prsty. Ruka ženy, možno dieťaťa.

   Sťažka preglgol a ako vinník roztržite chytil tú ruku a pomaly vyložil späť na vozík. Cítil krv, čo sa už lepila a miešala s jeho vlastnou. Ešte bola teplá. Nie je to mŕtvola. Neupokojilo ho to. Toľko krvi...Pohľad na tú štíhlu útlu zakrvavenú ruku nebol pekný. Tá jeho vyzerala pri nej ako ľahký detský škrabanec...

   Ktosi do neho drgol, potom zas. Ľudí okolo akosi pribudlo. Aj hlasov, šumu...

   - Zvláštny čas na prechádzky... Nezmýlili ste si lokál,  Gold ?...- vravel na neho tichý ženský hlas, hoci nikoho nevidel,  vôbec sa nesnažiaci o dekórum.

   Až keď sa mu postavila rovno pred oči zrušiac vernisáž v krvavej obrazárni, zažmurkal prebraný a zadíval sa na ňu.

   Zdvihol prudko ukazovák a zasyčal bolesťou. Dorezaná, hore zdvihnutá ruka sa opäť ozvala.

   - To isté som sa práve chcel spýtať ja vás, pani starostka... – stal si rozkročmo a pokúsil sa o úsmev. Žiaľ ruku nemohol položiť jednu cez druhú, ako mával vo zvyku. Príšerne štípala a začínala tŕpnuť.

   - Mal by si prestať piť a nemusel by si otravovať ešte aj v noci...úbohého Archieho. – zamrmlala familiárne žena takmer ani nepohnúc perami.

   Stáli oproti sebe takmer sa dotýkajúc nosmi a prevŕtavali sa vzájomne pohľadmi.

   Kútikmi úst mu mykalo. Ona očividne tiež nebola vo svojej vždy nadradene sa cítiacej koži. Neušlo mu to.

    - Boli by ste taká láskavá a nechali ma prejsť na ošetrovňu ?... Prosííím. – pokýval trochu hlavou a čakal, kým ustúpi.

    Nemal chuť ani dostatok síl zmobilizovať svoju iróniu a v patričnej poznámke chrstnúť jej ju do hladkej tváričky.

   Ale nečakal, kým sa pohne, sám spravil prvý krok vbok prekvapený, kam zrazu zmizol ošarpaný vozík s neznámym nákladom. Bol vôbec nejaký ?...

   Starostka sa konečne spokojne usmiala, prehodila sako cez plece a bez obzretia odchádzala von, nonšalantne odhodiac poloprázdny pohár do koša na odpadky.

domiceli