Obchodné
tajomstvá
kapitola
1
Krv
Sterilný pach mu nezarezal, chvíľu trvalo, kým
sa aklimatizoval aj na prudké neónové svetlo. Všetko len zhoršovalo bolesť, čo
ho začínala zdolávať a stále škodoradostne bodala kdesi zvnútra na viacerých miestach súčasne.
Navyše sa rovno naňho rútilo
akési zelenkasté monštrum na kolieskach vydávajúce jedovatý škrípavý zvuk,
márne zadržiavané roztržitým personálom aj doširoka roztvorenými očami
starostky v kúte, ktorej zamrzol úsmev aj pohár vody pred ústami, keď videla,
čo sa deje.
Keď vo dverách videla jeho...
Jediné, čo stihol urobiť, bolo obranne
nastaviť pred seba roztvorenú dlaň. O zdravú sa z posledných síl
opieral, tak to bola práve tá dorezaná, z ktorej sa navyše kdesi na
posledných metroch k nemocnici stratil provizórny obväz.
Vozík protitlakom zastal, prudko sa potočiac doprava.
Odtiahol kúsok ruku, keď zistil, že náklad, ktorý práve krvavo
opečiatkoval svojou dorezanou dlaňou
bude zrejme ľudským telom. Na plachte zostal červený odtlačok ako
mementá rúk vdov na bielych stĺpoch v indických chrámoch, ktorými sa
zapíšu do kroniky smrti chvíľu predtým, ako za živa skončia v ohni
pohrebnej hranice svojich zosnulých manželov.
Díval sa na krvavú ruku na plachte zhrozene, už ani necítil bolesť tej
skutočnej. V očiach sa mu zahmlievalo, tlak stúpal, chytal ho závrat.
Posledným úderom bola ruka, čo náhle vykukla spod vrstiev pokrývok
a zošuchla sa z vozíka mierne sa chvíľu kývajúc hore–dolu.
Žltý rukáv erárnej košele bol dovysoka odhrnutý, od lakťa po zápästie sa
tiahli hlboké rezné rany. Ešte pohľadom zachytil prúdik kvapky, čo spomalene
tiekla dolu dlaňou kdesi medzi drobné prsty. Ruka ženy, možno dieťaťa.
Sťažka preglgol a ako vinník roztržite chytil tú ruku a pomaly
vyložil späť na vozík. Cítil krv, čo sa už lepila a miešala s jeho
vlastnou. Ešte bola teplá. Nie je to mŕtvola. Neupokojilo ho to. Toľko
krvi...Pohľad na tú štíhlu útlu zakrvavenú ruku nebol pekný. Tá jeho vyzerala
pri nej ako ľahký detský škrabanec...
Ktosi do neho drgol, potom zas.
Ľudí okolo akosi pribudlo. Aj hlasov, šumu...
- Zvláštny čas na prechádzky... Nezmýlili ste si lokál, Gold ?...- vravel na neho tichý ženský hlas,
hoci nikoho nevidel, vôbec sa nesnažiaci
o dekórum.
Až keď sa mu postavila rovno pred oči zrušiac vernisáž v krvavej
obrazárni, zažmurkal prebraný a zadíval sa na ňu.
Zdvihol prudko ukazovák a zasyčal bolesťou. Dorezaná, hore
zdvihnutá ruka sa opäť ozvala.
- To isté som sa práve chcel spýtať ja vás, pani starostka... – stal si
rozkročmo a pokúsil sa o úsmev. Žiaľ ruku nemohol položiť jednu cez
druhú, ako mával vo zvyku. Príšerne štípala a začínala tŕpnuť.
- Mal by si prestať piť a nemusel by si otravovať ešte aj
v noci...úbohého Archieho. – zamrmlala familiárne žena takmer ani nepohnúc
perami.
Stáli oproti sebe takmer sa dotýkajúc nosmi a prevŕtavali sa
vzájomne pohľadmi.
Kútikmi úst mu mykalo. Ona očividne tiež nebola vo svojej vždy nadradene
sa cítiacej koži. Neušlo mu to.
- Boli by ste taká láskavá a nechali ma prejsť na ošetrovňu ?... Prosííím.
– pokýval trochu hlavou a čakal, kým ustúpi.
Nemal chuť ani dostatok síl zmobilizovať svoju iróniu
a v patričnej poznámke chrstnúť jej ju do hladkej tváričky.
Ale nečakal, kým sa pohne, sám spravil prvý krok vbok prekvapený, kam
zrazu zmizol ošarpaný vozík s neznámym nákladom. Bol vôbec nejaký ?...
Starostka sa konečne spokojne usmiala, prehodila sako cez plece
a bez obzretia odchádzala von, nonšalantne odhodiac poloprázdny pohár do
koša na odpadky.
domiceli
keď si prečítam všetky kapitoly a poviem obsah, budem musieť robiť čitateľský denník? :D
OdpovedaťOdstrániťOtázka mala znieť..."budem môcť robiť čitateľský denník ?" Nie ?!
OdstrániťNo, len nič nečítaj nasilu...u mňa si nešplhneš neúprimnosťou a podliezaním...:-)
Ale ak ťa to naozaj zaujalo...prosím...medze sa nekladú...posledný čitateľský máte predsa dobrovoľnýýý...:-)
TVOJE
OdpovedaťOdstrániťTo je úžasné. Už som čítala toľko FF, ale toto je bohovské. Ale ta nadávka v predchadzajúcej časti nemala chybu ;D Veľmi pekné . A.K.
OdpovedaťOdstrániť