Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., kapitola 32. DOMOVY

Obchodné tajomstvá III

kapitola 32

Domovy

   - Ty nosíš okuliare ? – vplávala do obývačky prekvapená z výzoru muža pokojne usadeného v kresle s akousi knižkou nad kolenami.

   -  To, aby som ťa lepšie videl, drahá. – venoval jej krátky pohľad spod okuliarov  posunúc si ich späť  a prevrátil stránku viac si ju, naoko, nevšímajúc.

   - Ale načúvací prístroj nemáš ? – pozrela sa zboku, z patričnej diaľky, za jeho ucho a ledva zadržiavala smiech.

  Chvíľu sa nepohol, náhle pripleskol knihu, sňal si rázne okuliare, lapol palicu a vystrelil z kresla.

   - ...a teraz ti ukážem, načo mám tie veľké ústa ! -

  Izbou sa ozval  roztopašný smiech.

  Držala sa oboma rukami masívneho kresla uhýbajúc raz na jednu, raz na druhú stranu hádajúc, ktorou sa pohne on.

  Nečakala, že zvolí zlatú strednú cestu, kľakne si do kresla a chytí si ju pod pažami.

  Mäkké kreslo ho posunulo na úroveň jej hrude a tak mu tvár skončila rovno v jej výstrihu.

  Potiahla ho jemne, ale rázne za dlhé vlasy, no len čo trochu povolila, vrátil sa späť a vpíjal jej vôňu a teplo smädnými bozkami.

   - A načo máš mňa ? – zašepkala vymeniac ťahanie za pohladenia.

  Ustrnul, poodtiahol hlavu. Venoval jej ešte jeden letmý bozk do priehlbinky medzi prsiami, druhý nad neho, ďalší zas o kúsok vyššie a až pri krku sa rozhovoril, pokračujúc však v ceste hore jej telom.

    - Teba ?... Predsa, aby si mi varila...utierala prach...starala sa o záhradu... a keď sa vrátime domov, budeš mi prať zástere, keď budem ľudí sťahovať z kože a rozbíjať... šálky... -

  Stuhla a odtiahla sa.

    - ...tak šálky rozbíjať nemusíš... – usmial sa a zahľadel sa jej do očí, pretože už bol s ňou roveň.

  Na čele sa jej zjavila vráska.

     - Kam „domov“ si mal na mysli ?! – spýtala sa prísne.

  Vytiahol si dlaň z mäkkého podpazušia a prešiel jej jemne po spánku založiac za ucho ujdený pramienok vlasov.

     -  K nám... Domov. ...Na zámok... -

  Namiesto námietok kývala záporne hlavou a posúvala ju s nevôľou dozadu.

     -  ...ty sa tam nechceš vrátiť... –  skonštatoval smutne.

   Spustil aj druhú ruku, otočil sa, sadol si do kresla, v ktorom doteraz kľačal  a prstami si šúchal bradu s pohľadom upreným do koberca.

   Stála nad ním a nevedela, čo povedať.

   Obišla kreslo a zložila sa k jeho nohám. Položila mu ruku na koleno a oprela o ňu hlavu pod bradou dívajúc sa mu pozorne do tváre.

   Bol vážny. Akoby premýšľal. Akoby nevedel tiež, čo odpovedať, ale tušila, že vysvetlenie, prečo zosmutnel, pozná celkom presne.

   -  Prečo mi to nechceš povedať ? – spýtala sa napokon prvá.

   - ...Čo ...Čo ti akože nechcem povedať ? – odpovedal roztržito.

   - Tam hore, v lese, pri tej studni, sa niečo stalo. Niečo, čo sa ťa dotklo. ...Poznačilo ťa...Vystrašilo...Bála som sa o teba.... – položila aj druhú ruku na jeho nohu.

   Vzal si ju do dlaní a láskal prstami nahnúc sa k nej bližšie opečiatkujúc bozkom každú hánku zvlášť.

   - Neboj sa. Nič sa nestalo...Nič dôležité...Nič...nič...nič... – vzdychol.

   - Si klamár ! – vytrhla mu ruku a odsunula sa.

   Zaboril prsty do bočných častí kresla a oprel sa s hlavou vyvrátenou do stropu.

   - To sa ťa netýka, Bella ! – začal hlasnejšie precieďajúc medzi zuby, aby rovno nekričal.

   - To sa ma teda sakramentsky  týka, Rumpelstiltskin ! – kľakla si a opäť sa priblížila takmer až k jeho tvári.

   To meno, jeho pravé meno, mu zakalilo zrak. Celý náhle potemnel.

   Všimla si to. Ale nedala nič najavo, hoci ju to vystrašilo viac, ako si priznala.

   Zhlboka sa nadýchol.

    - Je to moje rozhodnutie !... Moja voľba ! Len a len moja ! ... – kričal, teatrálne gestikulujúc rukami, - Iba ja ...rozumieš ?!...Iba ja som povolaný...ja vyvolený...ja...- stišoval hlas, - ...ja som vinníkom...ja budem pykať za všetko...čo sa stane.... – uzavrel šeptom.

   Prišlo jej ho ľúto. Chcela ho objať, ale vytrhol sa a vstal.

   Neodišiel však. So sklonenou hlavou stál a zhlboka dýchal. Prsty na rukách sa mu triasli. Celý sa triasol.

   Pomaličky vstala a položila mu ruku na plece.

   - Ľúbim ťa... – oprela si hlavu o neho. – Budem stále pri tebe... Nedovolím, aby si spravil...niečo...čo budeš musieť ľutovať...

   Otočil sa k nej, ale neobjal ju, ako čakala.

   - Raz ma budeš nenávidieť...veľmi nenávidieť...preklínať každý môj...- zdvihol ruku a vo vzduchu opísal siluetu jej tela nepriblížiac sa však k nej, - ...ak sa mi nepodarí...ak nedokážem...- nedokončil.

  Načiahla k nemu ruku, ale uhol sa. Cúval...

  Prudko sa otočil a zmizol za dverami.

domiceli