Obchodné
tajomstvá II
kapitola nezaradená...opäť na želanie...:-)
Tichá
Sklopila zrak. Vtiahla pod
mihalnice zvyšky chvíle a vysypala mu ich k nohám. Rozleteli sa ako
guľôčky roztrhaného náhrdelníka a odkotúľali do tmy kútov.
Chcel ich zachytiť zatvorením očí, ale za viečkami už bola tma. Len
kdesi v diaľke svietili dve malé
svetielka. Jej oči. Jej trblietavé dúhovky, ako morské plesá, do ktorých sa
smel na chvíľu ponoriť.
Ruky sa ticho odlepili od hniezda a pomaly splynuli pozdĺž
tela s látkou šiat. Vedel, že ich bude už márne zdržiavať. Konáre prstov
ustrnuli, stvrdli, ako mŕtve nádeje a poslušne priľnuli ku kmeňu jeho
tela, akoby s ním zrástli.
Ešte dlho hľadel na dvere, za
ktorými ticho zmizla.
Ihla na platni nadskakovala a pukala, dvere ťukali prievanom
o veraje. Zdvíhajúca sa záclona drnčala krúžkami, na ktorých visela
z garniže. Nič nevnímal, nič nepočul. Nechával si iba svoj obraz. Svoje
oči v jej dúhovkách...
Ovial ho chlad.
Zohol sa po palicu. Pri jej konci sa zatrblietala malá korálka obalená
v žiarivožltej látke. Ručne robený gombík...z jej šiat.
Vzal ho a díval sa, ako sa mu chveje v dlani. Tiahla
z neho nitka, ale skončila skôr, než by naznačila smer, poslednú nádej
strateného gombíka, že ešte niekedy niekde uvidí svoju zlatú pokrútenú slučku.
Tú, ktorá patrila len jemu. Len jemu...
Nie, nedovolí, aby mu z tohto večera zostal v dlani iba tento
miniatúrny artefakt ! Nájde si cestu do jej srdca. Nikdy sa nevzdá. Žiadne
odmietnutie ho nezastaví...
Zatvoril dlaň akoby skryl v nej svoju nádej.
Na strope tancovali tiene vetrom kolísaných závesov nasvietených
pouličnou lampou.
Ležala bez pohnutia, tisíce gombíkov sa jej zarývali do chrbta
a ona sa nechala vnárať do tej tupej bolesti, lebo stále cítila pod ňou,
pod vrstvou tohto dojmu, ten predchádzajúci -
jeho letmé dotyky a vlhké pery medzi lopatkami.
„Láska je mnohovrstevnatá...je to tajomstvo, pri ktorom odkrývame vždy
nové a nové vrstvy...“
Môcť si tak nechať túto aspoň o chvíľu dlhšie. O maličký moment,
kým sa jej dosýta nenabažíme, kým si ju nevychutnáme do najmenšieho detailu...
Stále cítila jeho náruč. Strácala sa v nej rovnako ako
v hnedých očiach, čo sa leskli smútkom a bezmocnosťou, lebo vedeli,
že ten okamih nebude trvať večne.
Ani netušil, ako rada by mu položila hlavu na rameno a pritiahla si
jeho tvár k lícu tej svojej. Ako túžila posunúť ruku z košele vyššie
a vyššie a letmo sa mu bruškami dotknúť krku a potom zmiznúť
v hustých vlasoch ako uličník, čo vyviedol tú najlepšiu vec v živote
a ani o tom nevie.
Zdalo sa jej, že srdce prestáva stíhať spracovávať spomienky. Chvíľu
ticho, potom sa rozbúcha, aby zas zastalo a vyrazilo dych...
„Čo sa to so mnou deje ? Čo to znamená...Čo za myšlienky ma to
prenasledujú ?!“
Kde sa v nej náhle vzal ten pocit spolupatričnosti...s ním ?...S
mužom, ktorého vôbec nepoznala, ktorý nepatril do jej života a zdal sa jej
tak veľmi tajomný a temný, že ani sa nepokúšala nájsť si k nemu
cestu...nieto ešte cestu rovno do srdca...
...ako sa len opovážil vojsť dnu ?!
Prudko sa posadila na posteli a chytila si dlaňou studeným potom
obliate čelo.
- Nie, nie !... je mi ľahostajný, je mi úplne ľahostajný...je to cudzí
človek, je to neznámy muž...ktorý ...ktorý ...ktorého už asi z hlavy ...
nedostanem...-
Keby z hlavy...
Pritlačila si obe ruky na spánky a silno zažmúrila oči. Nič
nepomáhalo.
Bol tam. Stále. Bol v jej srdci...Jeho mäkké hnedé oči. Paže, ktoré
dávali pocit bezpečia. Dlaň, čo ako hniezdo pritúlila tú jej...ruky,
prsty...pery...Bol v ňom celý...
Ale, čo bude ďalej...
Pozrela sa do tmy, ktorú práve odokryl odviaty záves. Tam niekde je
zapísaný aj jej osud.
„ ...len aby ten jeho...bol
niekde blízko...“ poprosila v duchu.
Napriek otvorenému oknu mala pocit, že ju horúčava, čo jej rástla vnútri
a drala sa pórmi na povrch zadusí. Keby môže, stiahne zo seba šaty
a nechá nočný vzduch svojím dychom sušiť jej kvapky na nahom tele hoci aj rovno v otvorenom okne.
Zoskočila z postele, odhodlaná schladiť sa aspoň v sprche.
Mykla kľučkou dverí a...
...stál tam on.
Zdvihol rozpačito ruku z palice a položil ju zas naspäť
nevediac, ako náhle zareagovať...
Hľadela na neho s otvorenými ústami a hľadala slová.
Aj on hľadal. Šmátral po vreckách, hoci dobre vedel, čo hľadá aj presne
miesto, kde to nájde...Z prsného vrecka medzi ukazovákom a palcom vytiahol
malú žltú guľôčku.
- Vraj... mu chýba jeho slučka. –
začal s naivným detským úsmevom, hľadiac na gombíček, akoby sa s ním
rozprával. – vieš...strávili spolu istý čas...a ... on...už...nemôže bez nej
žiť...- zašepkal vnoriac sa jej opäť do očí.
Preglgla a skôr ako sa stihol spamätať objala ho okolo krku
a s perami tesne pri uchu šepkala stále dookola...
- ...budú spolu... spolu...spolu...navždy...
domiceli
POZDRAV
OdpovedaťOdstrániť