OUAT - Pešiaci medzi prstami... 78. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

78. kapitola

Boj pomaly tíchne...

 

      Ticho, ktoré po príchode kráľovho sprievodu vládlo v pevnosti Il Pergo, vystriedalo nečakane zúrivé rinčanie zbraní a bojové pokriky. Na nádvorí, ale aj na hradbách zápasili muži, dvaja na jedného i jeden na piatich a odlesky mečov a kopií či šušťanie šípov dezorientovali trasúce sa prekvapené mníšky, zvedavo vykukujúce spoza okrajov okien a uzamknuté iba ak v modlitbách pred tou hrozivou melou vonku, ktorá sa na pevnosť zvalila, ako hrom z jasného neba. A dnes na počudovanie bolo akurát jasno. Neprimerane až.

  Arnolf sa s vytaseným mečom konečne cítil ako ryba vo vode a s nadšením odrovnával jedného útočníka za druhým, zväčša tak, aby to prežili. Jeho taktika bola zvláštna, ako jej tvorca, ale nebol čas skúmať, prečo dostávajú milosť. Nebodaj ich chce následne mučiť? To by bolo logické, ale... Nijaké ale! Bolo treba sa oháňať. Veľký brat sa díval... 

  Aj keď kráľ bol momentálne v bezvedomí. Ktovie, ale... môžu mu následne rozprávať!

 Ani Orfy nelenil a hoci mu už roky vyryli do tváre nejednu vrásku a do krížov reumu a do kĺbov dnu, stále sa obracal ako mladík a snažil sa zachytiť šmykľavú pošvu zašprajcovanú priveľmi vzadu na chrbte, aby prípadne mohol tasiť.

  Aj Simon sa asi zbavil nejakého toho nepriateľa, lebo bol zas v tranze a tancoval ako vyšinutý, duchom neprítomný,  si svoj víťazný tanček, čím ostatných, či cudzích, či vlastných odrádzal, aby sa k nemu vôbec priblížili.

    

    Netrvalo dlho a na nádvorí zavládol znova pokoj. Zopár vojakov, čo sa sem vplýžili a nečakali, že nenájdu len bezmocné doplašené sestry, kráľovi verní poľahky premohli, zocelení a zohratí už roztržkou na hradskej. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku, spečatilo  i dnes svoju odvekú, nemennú pravdu.

  Gostigradovi poskokovia ležali povyvaľovaní v blate nádvoria, čo ešte nestačilo vstrebať vodu z kade na pranie a ich krikľavé odevy, pofľakované špinou i krvou drzo žiarili a pýtali ďalšie dávky blatových gúľ. Ale Rumpelstiltskinovci sa nemali k čomu a sestry, tie odvážnejšie, to pod prísnym pohľadom starej Perpetui po pár úspešných útokoch tiež vzdali. „A či sa to patrí na sestry?!“

  Luban so Simonom zajatcov obratne priväzovali o spustené mreže, ktoré sa tu zjavili čírou náhodou, a o ktorých ani sestry netušili, že by týmto obranným arzenálom pevnosť disponovala.  

  Spustil ich Rumpelstiltskin osobne, aby mníškam zamedzil v prípadnom úniku z pasce, ktorú na nich s Gostigradom narafičili. Rukojemníčky sa vždy zídu pri vyjednávaní.

  Všetko ale dopadlo akosi inak.

  Niektorých už ani priväzovať nebolo treba, lebo meč, či kopia, či blatová guľa sa im zaryli príliš hlboko do tela a ich podlé duše už lietali spolu s vranami nad rozľahlou pevnosťou.

  - Ešte tu máme dvoch vtáčikov, čo sa snažili ujsť a skryť sa! – vysotili Sorin-Dorelovi muži na nádvorie pisára a  hlavného pokladníka, momentálne pracujúceho len na dohodu, teda skôr sa len poflakujúceho kade-tade. Kade. Tie oboch skrývali.

  Pokladník kvôli svojej neslýchanej tučnote ledva lapal po dychu. Strach a tempo, akým boli hnaní k mrežiam ho privádzali na pokraj prežitia. Jeho drobná hlávka sa na objemnom tele niesla ako kaleráb na múčnom mechu a vydávala v pravidelných intervaloch hlasité pískanie.

  Zato pisár sa držal dôstojne, tváril sa pohoršene, ohŕňal nos nad hnusnou mrežou pred bránou, ktorá svojou hustotou takmer prekrývala jeho nápis. Nápis, na ktorý bol taký pyšný.

  - Zaviažte ich k tým padavkám! – zakričal na Lubana Orfy, usadený oproti mreži, s úľubou znova a znova prepočítavajúci úlovok. – Oslávime naše víťazstvo a potom z nich vytiahneme, kde sa skrýva ich veliteľ, ten odpadlík, ten všivavý špinavec Gostigrad!  -

  Ozvali sa víťazné pokriky a na nádvorie započali vychádzať prví zvedavci. Do útrob sa zas vteperili víťazi, hľadať sudy s vínom a dobrú poživeň a vypočuť si ódy a chválospevy  na pomoc v núdzi od miestnych domácich.

   Na nádvorí zostala len omladina, kontrolujúc a strážiac  zajatcov.

  - Ktorého šľachovitého rapavokožca napadlo takto zaobchádzať s mojimi podriadenými?! – rozhorčil sa pred mrežou správca.

  - Jeho veličenstvo kráľ Gregor II, z Božej milosti... nariadil... bol by nariadil... bol by býval nariadil... bol by býval bol nariadil... keby nebol býval ...mimo. – Simon márne hľadal vysvetlenie.

  Správcovi verní to brali ako povel k potrestaniu a mladí muži, Simon a Luban sa ani nestačili obzrieť, už ich chmatli niekoľké ruky a pripútavali ich k mrežiam, k ostatným zajatým.

  - Vy konským zadkom zapučené štetinaté baklažány! Čo nevidíte, že títo smraďoši sa k tamtým hodia jak chrobáky do koberca?! Odviazať! – natrčil prázdnu pošvu meča smerom k mrežiam, ale nikto presne netušil, ktorú dvojicu mal na mysli.

  Simon s Lubanom, vedomí si omylu, s uspokojením sa dívali, a čakali, ako ich idú rozväzovať. Ruky chlapov mykali pevne zauzľované reťaze a kožené popruhy. Zaviazať bolo ľahko, lenže s rozväzovaním sa akosi začali črtať veľké potiaže. Skúsili na jednom z Gosťových. Tam to šlo ľahko. Vrátili sa k mladíkom. Nešlo a nešlo.  Ako počarované.

 Il Perkovský správca strácal trpezlivosť a s ňou aj súdnosť.

  - Dokedy tu budem stáť jak taký cibazol?! Čo vám hnáty oslizoveli, vy neogabanci? Takto sa to... takto robí...-  a započal po jednom oslobodzovať zajatú čeliadku, aby akože názorne ukázal, že to ide. 
  Šlo to, ale akosi pomaly...

 Správca ostro zapískal a z kuchyne sa vyvalila stará kuchárka, potom zas zmizla a dotasila sa s ešte staršou kľúčiarkou. So správcom si vymenili tajomné pohľady, v ktorých však Luban ihneď spozoroval nejaké spiklenecké dohováračky. Pridali sa k spoteným chlapom, čo sa len naoko snažili odviazať aj mladíkov, ale len robili krovie tým trom.
  Keby aj z okna, kde sa už veselo bavili a hodovali víťazi niekto náhodne vykukol, iste by si myslel, že tamtí dolu ten mučia zajatcov, čo by bolo vlastne v poriadku. Mreža ako verejný pranier. Simon s Lubanom iste zabezpečujú, aby ich neumučili prirýchlo a skôr, než z nich niečo vytiahnu ohľadom celého sprisahania.

  Simon s Lubanom ale len vyplašene sledovali, ako sa zradní vojaci dostávajú na slobodu a miznú za múrmi hradného opevnenia ako výpary. Po nich zmizli i správca so ženami. Len smrad po nich zostal.

  Z dverí budovy sa vytackala trúnkom už potúžená postava Arnolfa s veselou piesňou na perách, čo vyznela skôr ako zúfalý ryk divej svine zaľahnutej spadnutým stromom. Zastal. Zapotácal sa. Našiel stabilitu. Zaostril. Jeho fialovo-červená tvár zružovela, hneď na to zbelela, omodrala, ozelenela i spomarančovela, kým sa jej znovu vrátil pre tohto muža charakteristický purpurový odtieň. Jeho krvou podpité, zlovestné oči sršali iskry na prázdnu mrežu, pred ktorou sa bojazlivo k sebe túlili stále spútaní Luban a Simon.

  Na nádvorí už okrem nich nebolo nikoho. 

  Iba rusovlasá, prostovlasá krásavica s prstom v nose, kráčala mu zasnene oproti od chlievov, hompáľajúc hlavou zboka – nabok, no odrazu aj tá zmizla tak nečakane, ako sa bola predtým objavila.

  Arnolf si pretrel skysnutý zrak a nerozhodne vykročil. Urobil krok, dva a tretí mu zastavil srdcelomný výkrik hradnej panej Paribleptie z okna najvyššej veže.

  - Stojte, Preboha! Čo nevidíte, že niekto zabudol zatvoriť poklop na kanáli?! Smrdí to svinstvo až sem! – ovievala sa útlou rúčkou, zhnusene vyvracajúc hlavu do oblakov.

  Pod Arnolfovými smradľavými nohami zívala do kameňa vyhĺbená diera, ktorej bezodné dno sa strácalo v totálnej tme.

  - Mrkvička? – zašepkal skrúšene nad stratenou kráskou, ktorú mu náhoda takto dovliekla do cesty, aby ju zas sfúkla. A akurát just do kanála!

Domiceli, Fra Vargelico