RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 22. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

22. kapitola

      Aby sa vyhol kontaktu so zvnútra totál dopísanými hajzlíkovými dverami a nemal rúžové či linkové tetovačky s telefónnymi číslami nadržaných tínedžeriek po celej košeli, otočil sa radšej opatrnejšie, nie veľmi rešpektujúc jej zúžený životný priestor. Zámerne nerešpektujúc jej zúžený priestor. Taktika boja vo vysokej tráve, level kabínka WC. Nerobilo mu tým pádom problém oblapiť ju, akože preventívne, zozadu za pás, aby to vôbec ustála, predpokladajúc tendenciu, odsúvať sa od neho.

  Absolútne to nemala v úmysle. Kto by to bol povedal... A také plaché dievčatko to vyzeralo byť. Minule. Nedávno.

  Čas na lustrovanie nečakanej návštevy.

  Fajn, vyzerala síce ako karkulka, ktorú pred chvíľkou vygrcal spitý jednorožec a ešte do svojho diela dvakrát stúpil, ale bola to ona. A v tvojom teritóriu! Aký posun! Priznaj si. Teší ťa to. Ješitne. Sebecky.

  Akosi pozorne si ma obzerá. Jednoznačne sa mu páčim. To je jasné. To je nad blikajúci neón jasné. Zaklipkala naoko zmätene viečkami a dakus nechtiac pyšne našpúlila pery a dvihla bradu.

Cuklo ním dozadu.

  - Prepáč, srdiečko, v týchto priestoroch mávam zväčša rande, len keď už mám riadne vyorané a aj to sa mi zdá, že to tu býva útulnejšie, ako... útulnejšie ako dnes. – potriasol šticou, tváriac sa, že si jej duck face vôbec, ale vôbec nevšimol.

  Pokúsila sa o dosť trápny chápavý úsmev pre jeho obdobne trápny suchý humor.

 Došľaka, má úplne ružové zuby. Radšej ju pustil a strčil ruky dozadu do riflí.

 Pochopila to, ako ostatne  vždy, svojsky v intenciách: ako krásne je na rozpakoch. Iste sa začne červenať a sklápať oči... A roztomilo koktať.

Sklápal, ale skôr zo šoku. Nedalo sa však nekonverzovať. A zo zúfalstva nad jej nešťastnou premenou na vymetačku pajzlíkov aj nekoktať.

  - Nechcem byť dotieravý, ale smiem vedieť, čo ty tu a ...- vytiahol ruky a vo vzduchu obkreslil najskôr miestne toalety a potom jej priliehavú siluetu, vrátiac sa do vlastnej hrivy, započal sa nervózne škrabkať za uchom.

  Vypla sa. Hrdo.

  - Som tu... kvôli vám. – vyhlesla úprimne, ale už to neustála, musela si sadnúť na zatvorený dekel.

  Rozkročmo, aby sa vôbec vošli. Aj v kabelke sa takto lepšie hrabalo. Nie, že by to chcela mať čím skôr za sebou, vrátiť mu igelitku s corpus delicti  a vrátiť sa vymeniť laškujúcu so sanitármi už dozaiste Rubi na svojej izbe, ale uvedomovala si, že to bude zrejme... pravdepodobne... možno... ktovie... dôležité. Tak treba trošku napätia. Čo ak sa tu rodí jej budúcnosť. Ich budúcnosť... Skúsila sa na neho pozrieť a vydedukovať to z jeho tváre. Je rozrušený? Je vzrušený? ... vrátila sa pohľadom dolu. Hmmm... nevyzerá to...sklamane sa zas ponorila do kabelky, rozdýchať to.

  Jediné, čo mu napadlo, že keď teraz zas nejaký nevychovaný, zásadne neklopkajúci hulvát, pravdepodobne ženského rodu otvorí dvere a uvidí jeho chrbát a dolu štyri nohy, prvé čo tomu indivíduu napadne je ...fajčiarska prestávka. Zadíval sa radšej do stropu.

  Čas sa neuveriteľne vliekol.

  Na labyrint dámskych kabeliek nemá zrejme GPS. Ostatne, čo to tam vlastne hľadá? Chce sa ešte viac zmaľovať? Boh ochraňuj moje košele... Ale túto by mi lamentujúca zas nad práčkovým hrobom segrička možno tolerovala. Kacírsky sa pousmial. Ušlo jej to. Škoda. Dostal by bod navyše.

   - Naozaj tu chceš takto kempovať, srdiečko? – neprestával sa ošívať a škrabkať už vzadu na hlave.

Dvihla zrak. Jasné, kde zas skončil. Nedalo sa tomu zabrániť, tak zniesol, ako mu spomalene prelustrovala rozkrok a ťahala sa bruchom, hruďou až k jeho nešťastnému pohľadu.

  Dúfam, dievča, že máš dobrú bujnú fantáziu a predstavuješ si patrične vyrysované tehličky a pekáč buchiet a všetky tie bi a tricepsy...

  - Ako...to myslíte?! -  zadrela neisto, nepochopiac jeho sarkazmus.

  - To, že hovorím o buchtách, to nemyslím tvoju...teda...teba. – doriti, neskoro si zahryzol do jazyka.

  Myslel si  na pekáč buchiet, nevravel si o ňom! A teraz sa z toho vykrúť, ty pako!

  - To je na mne tak vidno, aká som dohladovaná?! – zmraštila ksicht a prestala sa hrabať v kabele.

  Aleluja. Čas na únikový manéver. Na oboch stranách bojiska.

  - Pozývam ťa... na hambáč. Viem, kde robia celkom fajn... – poošíval sa a zároveň premýšľal, ako sa pri zmene lokálu vyhnú obaja Zelene.

  Keď už rande. Ozaj, teraz to bude skoro ako rande.

  Je zo mňa hotový. Chce ma niekam pozvať. Chce byť so mnou... vycerila svoje ružové zúbky. Skoro mu zabehlo.

  - Len... vidíš... ty musíš prvá von a zistiť, či...veď vieš, či je vzduch čistý. -

  - Myslíte od tej vašej stíhačky s dierou na pančuche?! – neodolala afektu.

  Bože, aká je zlato smiešna s tou svojou detinskou žiarlivosťou. Koľko to vravela, že má? Zdala sa inteligentnejšia v tej erárnej nočnej košeli. Hold, šaty robia človeka... ešte raz si ju pozorne premeral, ale zlý dojem sa nedal napraviť ani tým mega výstrihom. A nebol zas až taký prázdny. Takto zvrchu.

  Všimla si kam mieri jeho pohľad. Len nevedela, ako nahodiť červeň, hoci sa to patrilo. A všimla si aj, aký je... no, taký otrlejší, sebavedomejší, dvojzmyselnejší... jasné, tu je doma a nezíza na neho Viktor, pripravený scenzúrovať mu seba menší prešlap.

 Dojímali ho jej rozpaky a nohy rozkročmo. Akási podvedomá automatika, keď sedíte na WC a na mise...prípadne sa fotíte na konci školského roka.

 Nevie sa na mňa vynadívať. Otec mojich detí...

   Už počula svadobné zvony, hoci len ktosi, zrejme so sluchátkami na ušiach vtrepal sa na vecko a na plné pecky si nielen falošne spieval, párkrát zabubnoval na všetky kabínky, ale ešte aj vodu pustila dotyčná tak, že podlaha sa už dnes nemusí umývať. Len vytierať. Fuj, aké hnusné toaletné asociácie. Uvedomila si, kde je a s kým a čo tu činia, hoci nič nečinia. Toto ako prvé oficiálne rande raz svojim vnúčatám asi prerozprávavať nebude môcť. Popučili by sa od smiechu. Nie, klepkali by si na čelo nad babkou-trapkou.

  Skúsila sa okolo neho pretlačiť k dverám tak, aby...sa ho podotýkala čo najviac. Darmo sa brániš, môj milý...

 Nenápadne otvorila a prekĺzla. Baba so slúchatkami sa chcela rovno nanominovať do jej kabínky, ale ubránila ju vlastným telom, ukazujúc na veľavravný nápis o nefunkčnosti.

  - Ja ...ja som si to, predtým... akosi... som si to nevšimla a mám...tie črevné potiaže... nedá sa spláchnuť, sorry...sem by som teda nešla. Poviem personálu, že treba zasiahnuť. -

Znechutene pozrel na zatvorený dekel, kde pred chvíľkou sedela. Striaslo ho a chuť na jedlo, sex a zňuchávačky ho razom prešli nadobro. Koho to pozval na hambáč?! Nie je tu únikový východ?!

  - Zaliezla, môžeme... – podávala ticho indície, neuvedomiac si, že echo toaliet je niekoľkonásobne lepšie, ako iné echá.

  Ťahal sa za ňou až pred dvere. Až tam sa vduchu rozosmial. S pribúdajúcim vekom akosi pribúdajú totálne pubertálne excesy. Geometrickým radom. Postpubertálne. Neopubertálne.

  Nestrácal čas. Lapil ju za lakeť a vidiac Zelenu debatovať v skladových priestoroch s Dávidkom, šmykol si to k bočnému východu, do zadnej uličky.

  Na dennom svetle vyzerala, žiaľ Bohu,  ešte horšie, ako pod sliepňavým neónom. S touto kreatúrou žienky ľahšieho kalibru sa nanominovať do bistra "U babičky" bude chcieť odvahu. Chudinka.

  Nečakane cukla. Prerátajúc všetky putiky, lokály a fastfoody v okolí.

  - Dúfam, že...nemáte v úmysle ísť k „babičke...“ ?! - zaťala ružové zuby do spodnej pery.

  Pane Bože, vyslyš nás... si nás vyslyšal. Bohu vďaka. V nedeľu už na tvoju hitparádu iste dôjdem. Fakt. Zaťal spokojný päste a s o niečo väčším nadšením sa k nej natočil.

  - Zmena plánu. Hen mám zaparkované auto. – podával jej kľúčiky. - Počkaj tam, prinesiem ti  niečo pod zub. Ak sa nemýlim, zdrhla si z nemocnice a ja ani ty nepotrebujeme ďalší prúser. – žmurkol a cúval.

  On sa za mňa hanbí. Konečne jej doplo. A stisla dohryzené pery. A čo si čakala?!

  Dívala sa na jeho odchádzajúcu siluetu a bolo jej viac ako strašne.

  To ona sa mala vyhovárať, že tam nemôže, lebo babka versus vnučka a oblečko Ruby... a on ju mal prehovárať, že môže, že je krásna, že ju ochráni, že ju miluje... Blbé rande!

  - Ty si tu zas?! – zavylo jej za uchom.

   Zelena.  Bezpečne identifikujúca soplaňu, čo tu pred pár dňami ich pričinením zamdlela, jeho kľúče od jeho auta s jej príveskom, ktorý mu osobne darovala..

   - Čo...čo ...to má znamenať? Odkiaľ ich máš?! - vrhla sa na kľúčiky, ale nečakala, že ich bude brániť ako levica mladé.

   - Aha ju! Sopľaňa! - vyvalila rusovláska na ňu oči, nechty aj perfektný chrup.

   - Bože, babenky, nože sa kroťte. Toto je nonono... sa to predsa...nerobká. – šmaril plné plastové vrece petfliaš David na vrch beznádejne plného kontajnera a prekrútil očami, radšej sa stratiac v útrobách baru, než by sa mal stať rozhodcom medzi dvoma zrejme Robkovými samičkami. Pf...sa mu čuduje. Tak, ak stíha obrábať dve naraz, má bod navyše... ale ženské... pf... a takéto kreatúrky... Pf! Ani o jednu by on neoprel ani svoj bicykel. Chuderky. Ani rici, ani cici... šúchal si ruky o svoj dokonalý zadok aspoň sám, keď už  niet toho...

  Zelena mala navrch. Zrejme viac skúseností.

  Ruby ju zamaškrtí. Ďalší gombík v čudu a sukňa namočená... ani to nemieni dešifrovať. Zviechavala sa zo zeme, vidiac Zelenu víťazoslávne kráčať k jeho autu.

 Mykla plecom, načiahla sa po kabelku a vykročila opačným smerom. Má navrch. Vie, kam šiel! Prekvapí ho pred babičkiným bistrom.

  To, teda hej.

Domiceli