OUAT - Pešiaci medzi prstami... 108. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

108. kapitola

Spálená

             Rozospatý pes prudko nadvihol hlavu a pokúšal sa vstať. Chladná dlažba motala sa mu pod labami, kým ho nehlučne neprikryla jemná látka nočnej košele, keď sa k nemu sklonila. Jej teplý dych hrial, vlhké oči upokojovali. Pes si znova ľahol, tlamu zložiac medzi predné nohy, zadkom párkrát pomrvil a z nozdier mu vyšiel výdych zanechajúc na čumáku pár vlhkých kvapôčok zrazenej pary. Návštevu dobre poznal.

   To už stála vnútri miestnosti snažiac sa čo najnehlučnejšie, po milimetroch, chrbtom zatvárať ťažké dvere. Keď dopadli do výklenku, pes zase vstal, otočil sa okolo svojej osi, strčil chvost medzi zadné nohy a s pleskotom dopadol popod ne.

   Trhlo ňou. Psom tiež. Chvíľu bolo ticho. Obaja sa upokojili.

   Chlpatá dverová zarážka spokojne položila hlavu zas na laby, ale očami zboku ostražito pozorovala ženu. Poznal ju, no inštinkt je sviňa.

   Po špičkách kráčala k stredu izby. Plameň sviečky v jej rukách sa triasol s ňou. Obzrela sa dozadu, akoby si od nemej tváre pýtala povolenie. Pes zdvihol hlavu očakávajúc povel. Voľnou rukou ho jemným gestom upokojila. Zhlboka vydýchla. Znova sa nadýchla. Vykročila...

  Celá izba sa rozplynula a zhmotnila zas v obživlom plátne.

   Bol krásny ako Adonis z obrazov. Bolo jej takmer ľúto, že nebol tiež nahý. Kedysi by sa len pri myšlienka bola bývala zapýrila. Teraz hladno dívala sa zhypnotizovaná jeho mužným telom, hoci zahaleným, akoby sa len pred chvíľou vrátil niekde z lovu a od únavy zaspal krížom cez posteľ.

  Teplé hnedé odtiene jeho odevu ostro kontrastovali s temnotou hustých lesklých vlasov rozhodených po ľanovej pokrývke lôžka, ktorá síce svetlá a čistá, no drsná  mohla len jedovato závidieť belosti jemnej košele. Tá trochu viac skrkvaná, vpredu skoro do pása rozviazaná a ledabolo vygajdaná z nohavíc, na ktorých si pred spánkom len odopol kožený opasok s masívnou prackou, z jednej strany zošuchla sa mu z ramena a odhalila snedý sval.

   Dýchal pokojne, takmer nehlučne. Hlava obkrúžená druhou rukou, ktorej koniec strácal sa v hustej hrive smerovala priamo k stropu. Na čele vrásky, stopy chmár dnešného dňa, pár zahojených jaziev, ostrý nos, úzke, pevne zovreté pery, dodávali mu výraz, v ktorom sa bili pokoj noci s nepokojným dňom, čo dopisoval mu v snoch svoj denník.

  Košeľa na hrudi dvíhala sa ako pena na pive, keď ho rozšafná krčmárka zámerne vrtiac bokmi nesie svojim lačným štamgastom. Kde-tu tesne priliehala k telu, inde nabraná do záhybov, odsunutým ku krajom, neposkytovala teplo, skôr akoby náročky odhaľovala kusy nahého muža chlípnemu nočnému chladu. Ten ich olizoval zanechávajúc mokré šmuhy po súboji horúceho tela so svojím mŕtvym ľadovým pokojom. Kúsky vyčnievajúcej kože s temnými chlpmi leskli sa v sliepňajúcom svetle sviečky. Možno potom, možno ešte nevyschli, keď sa muž  podvečer umýval. Iste len nedávno.

  Celá jeho silueta pôsobila  akoby z nedokončeného obrazu, kde nevieme, či model zaspal od únavy skôr, ako sa stihol odstrojiť, či takto pristrojený ešte nedokončil svoju garderóbu a znova ho dostihol spánok, napriek tomu, že ten večer, či noc plánoval majster stvoriť inak. Bol krásny ako Adonis.

   Sedela na pol zadku na kraji lôžka a dívala sa. Len dívala. Pohľadom láskala jeho tvary, uhládzala každý kúsok. Napnutá látka na stehnách, pracka opaska, rozvetvujúce sa ochlpenie vyrastajúce mu kdesi z tajomnej hĺbky lona, naberaná košeľa s ostrovmi nahej hrude, temné oči...

   Ustrnula.

   - Chcete niečo zapáliť, drahá? - zašepkal bez pohnutia, držiac ju len pohľadom.

   Potriasla bezmyšlienkovite hlavou, ako dieťa prichytené pri vylizovaní lekváru v špajzi za kuchyňou.

  Stále z nej nespúšťal pohľad, takmer ani nežmurkal, aby mu z neho nevykĺzla. Jednou rukou ovil jej dlaň, v ktorej zvierala rozkmitanú sviečku. Pohla prstami. Svetlo vymenilo majiteľa.

   Neuhla pohľadom. Nemohla. Nechcela.

   Sfúkol ju zároveň s pohybom, ktorým ako šíp narovnal sa do polosedu, až jeho tvár pribrzdila iba kúsok od jej.

  Neuhla. Nemohla. Nechcela. 

  Sparalizovaná  očami chytila sa len za hrdlo, akoby z neho chcela vytlačiť nejakú odpoveď.

   Dívali sa jeden na druhého. Z jeho pohľadu cítila, že ako korisť mu nevykĺzne. Zodvihol pravý kútik.

  - Netreba. Dávno horím... -

    Skôr, ako pomaly dopovedal, nadvihol ju zároveň  ako pierko, prehodil ponad seba nabok a vymanil sa spod nej. Dopadla do drapľavej prikrývky s rukami rozhodenými pri hlave. Okamih mu nevidela do tváre, lebo mu ju z oboch strán zakryli polodlhé vlasy.

     Pohodil hlavou a všetky pramene poslušne zmenili tok a roztiekli sa po pleciach smerom k lopatkám. Paže nechal napnuté, ako piliere podopierajúce telo, aby na ňu mohol hľadieť z výšky. S úľubou.

  V chabom svetle noci žmúril a roztváral oči fiktívne ju omotávajúc povrazmi pohľadu. So zadosťučinením predátora, ktorý sa pohráva s korisťou, aby jej spôsobil ešte väčšie muky. Nie, nechcel jej priniesť bolesť. Nechcel sa jej zmocniť. Čakal. Vyčkával. Trpezlivo, a predsa nedočkavo na jej reakciu. Jej odovzdanie sa osudu. A tŕpnutie svojich rúk.

   Zatvorila viečka.

   Keď ich znova dopoly pootvorila, už cítila jeho vôňu. Jeho hlboké nádychy a výdychy. Cítila jeho vnútorný boj, jeho vlasy, čo sa jej rozliezli pri uchu. Mierne sa k nim pootočila, pritiahla si ich bližšie k tvári a stúlila sa v ich mäkkosti ako mláďa k matkinmu teplému kožuchu, tam, kde cíti istotu, pokoj, lásku a cecok.

    Zatvoril oči a lícom sa obtrel o to jej. A ešte, a ešte, kĺzal sa po ňom zmätene hore-dolu, akoby bol zablúdil. Vnímal len dotykmi jeho bunky, ktoré akoby sa po každom dotyku prebrali z ustrnutosti a podskočili od radosti, ako odkliate princezné, prekvapené, ale uspokojené z pocitu, že ich ktosi zachránil.

  Potom líce našli aj jeho pery. Takmer nehmotne láskali ho kúsok po kúsku smerom kdesi k uchu, až sa stratili na krku. Tam sa prebudil  smäd. Neuhasiteľný smäd po nej. Vpil sa. Nedočkavo, smädne, neukojiteľne nasával jej mladosť, jej krásu, jemnosť, vôňu, celú by ju vypil na dúšok, ale vedel, že ani to by jeho smäd neutíšilo. Spomalil. Opäť len nežne priliepal pery k jej koži. Cítil, ako malé dlane vybrali sa na prieskum jeho tela. Vzdychol.

    To ju povzbudilo. Bola bezmocná a predsa cítila, akú má nad ním moc. Znepokojená a predsa pokojne prijímajúca jeho láskanie. Vzrušená a rušiaca všetky predsudky a obavy. Nedočkavá a čakajúca konečne naplnenie svojho osudu... a vôbec... pristalo im to.

    Cítila jeho vlhký dych v svojej tvári a stony, čo prerastali do zničeného kvílenia vsúkavali sa jej do uší zatláčajúc ušný maz kdesi hlboko. Tak veľmi sa jej nechcelo otvoriť viečka. Pozrieť sa pravde do očí...

    - Tak ty neprestaneš?! -  zašemotila do stonov.

  Tie ešte zintenzívneli. Zmraštila nozdry, pravou rukou našmátrala vankúš a šmarila ho na miesto, odkiaľ sa ozývali zvuky. Netrafila. Horúci dych ohrieval jej teraz ucho.

    - Bassomabyťa! On si ešte z môjho vankúša spraví lehno, potvora jedna chlpatá, dotieravá! - prskala už sediac na rozhádzanej posteli.

    O jej stehná zapreté vrchné hnáty nezvaného hosťa, zaslintaná papuľa spokojne hovejúca si na ozdobnom vankúšiku a vrtiaci sa chvostisko naivne a nevinne zametajúci dlážku na chvíľu zmrazili jej rozčúlenie.

    Zhlboka sa nadýchla, vyvrátiac hlavu dohora a tvár jej rozžiaril úsmev. Posledné záchvevy prchajúceho sna vynorili sa jej za viečkami, kým v okamihu jej tvár zas ustrnula a zošedla, lebo do obrazu strčila sa  tlama poľovníckeho psa s drsným jazykom, bezuzdne hopkajúceho po posteli, márne sa snažiac labami obchádzať jej útle telo.

    Došlo jej to. Malú tváričku dôkladne vyoblizovanú skrkvali čiary vzdorovitých vrások.

    - Ľahni!...Ľahni! - zahrmelo mužne odo dvier.

    Žena i pes poslúchli. Muž nechápavo cúvol.

   - A ešte čo si pániček bude priať?! - prudko otočila hlavu smerom k dverám nezmeniac polohu a sipením pokračovala :

   -  Keby mám chvost, aj by som ho stiahla, aj uši sklopila... aj... to by sa ti páčilo?! Toto by si odo mňa chcel?! – vyrútila sa na elegantne oblečeného šľachtica Belle zatiaľ len slovne, hoci najradšej by mu skočila rovno do vyjavenej tváre a použila všetkých desať nechtov.

   -  Tak ty si ma dal strážiť?! Ty si si dovolil nahuckať na mňa priateľovho psa, aby... -

   -  Chcel som Vás len chrániť... -

   -  Prosil sa ti niekto ?! -

   -  Hej. -

   -  No, možno aj hej, ale...- zarazila sa.

    V tej chvíli Gaston prehltnúc konečne prekvapenie z náhleho nečakaného útoku zmohol sa len na tiché : „Belle“.

    Kde sa to tu vzala táto žena? Kedy došlo k tejto zmene?  Bola to zas ona. Tá, ktorá sa v lese, skrytá v mníšskej kutni nebála nakopať ho... Tá, ktorá sa s ním do krvi vadila v babinej kutici, ktorá sa nebála vzdorovať mužom, ženám i osudu...

  ...tá, ktorá upadla do letargie a malomyseľnosti, tá, čo mĺkva chodila chodbami paláca opäť v kutni, čo sa mu oddala jednej chladnej noci a predsa cítil, že ju nedokázal vytiahnuť na povrch, zachrániť, vymaniť z trudnomyseľnosti a ani jeho horúca túžba ju nedokázala zohriať... Bola tichá, chladná ako zimné počasie, ktoré vládlo kraju. A predsa aj ona bezmedzne vládla jeho srdcu.

   Čo spôsobilo, že zrazu sa jej znova vrátila dávna vitalita, sila, prostorekosť, nadradenosť a cholerická povaha... ktoré mu vôbec nechýbali.

    „No, a teraz buď múdry, keď je celá dedina sprostá...“ oprel sa mu o plece vnútorný hlas. „Tak, som zvedavý, čo urobíš? Ako jej vysvetlíš, že je tu ten havinko?! Apropó...všimol si si, Gastonko, ako sa rozčúlila? Ako ju len mohol takto vytočiť taký dobrý psíček? Veď on za nič nemôže.. .to ty, ty si paranoidný... a vieš prečo? Lebo si len pešiačik... Prachobyčajný pešiak, čo sa bojí zjednať si poriadok a vládne mu bársjaká hašterivá ženská... že mám pravdu Gastonko?!“

    - Viem, čo robím!  - skríkol.

    Belle sa strhla. Nikdy na ňu nezvýšil hlas. Pokojne si sadla na pelesť lôžka a ukázala mu miesto vedľa seba.

    Zaváhal. Stále sa v ňom tĺkli dobrá šľachtická výchova s láskou k tejto nevyspytateľnej žene. Raz odmeraná, druhý raz ústretová, tretí poddávajúca sa, štvrtý... ani sa neodvážil domyslieť a poslušne si sadol. Trochu ďalej než mu kázalo jeho srdce. Oveľa bližšie, než radil rozum.

    Obaja mlčali, vedúc si v duchu každý svoj monológ plný nevyslovených otázok a konšpiračných odpovedí.

    - Podarilo sa mi chytiť toho... toho lumpa Rumpelstiltskina! – začal priamo, dívajúc sa jej rovno do očí  v očakávaní, ako na ňu táto správa zapôsobí.

   Nepohla ani brvou. Čakala, čo bude nasledovať ďalej.

    - Ale podarilo sa mu ujsť. Lepšie povedané, niekto mu musel pomôcť ujsť... Sám by to nikdy nebol dokázal. Dokaličil som ho tak... týmito rukami, teda touto rukou, som sa mu vlastnoručne podpísal do tváre! – vytrčil okýptenú ruku zahľadiac sa na ňu a keby bol mal ešte päsť, zaťal by ju a znova vtlačil do tváre soka.

    Žena sťažka prehltla. Preľakol sa. Iste ju vystrašil svojimi siláckymi rečami a správou, že nepriateľ je zas na slobode.

    - Nemusíš sa báť. Nie, neboj sa. Nikdy sa už neboj. Pokým ja budem žiť, nikto ti neskriví ani vlások na hlave. Hoci, keď sú takéto krátke... - zahľadel sa na jej rannú rozstrapatenú šticu a zdravou rukou sa snažil pouhládzať nepokojné páperové chumáčiky.

   V očiach sa jej zaleskli slzy. Odvrátila hlavu.

   Gaston si pomaličky prisadol bližšie. Chvíľu zaváhal, kým ju vzal do náručia a pritlačil si jej tvár o hruď.

  - Ticho, tíško, moja malá. Nesmieš plakať. Ty musíš byť šťastná. ..Ty budeš šťastná. -

   Rozvzlykala sa. V tomto okamihu z nej spadlo celé bremeno, čo ju ťažilo.

   On je zachránený. Muž zo sna... Je slobodný. Je voľný. Je šťastná.

Domiceli, Fra Vargelico