OUAT - Pešiaci medzi prsiami... 119. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

119. kapitola

Tieňová

         Zem bola ešte ľadová. Jarná, ale chladná. Nedbala na to. Nevnímala vlhko, čo sa jej vpíjalo do šiat a cez ne do kože. S rukami i nohami od tela, ako obrí kríž, ležala tu už dobrú hodinu v zarosenej ešte tráve, s tvárou síce nastavenou zubatému slnku, ale s viečkami prisilno privretými, aby ho pustila dnu.

  V nej bola tma. Úplná. A zima. Akoby sa bola vrátila, hoci ju len nedávno vypoklonkovali jeho dlane, objatia, dotyky, bozky...

  Z podzemia ju vyviedol vyplašenú, ale znovu prebudenú do života. 
  Ešte v tú noc sa k nej donieslo, že Gaston Lonič musel vyhľadať bylinkárku... po „malom“ nešťastí pri páde z koňa na vychádzke do okolia, ale...

  Čakala iné správy. O inom. Od iného. Od neho. Neozýval sa. Odmlčal sa. Zmizol. Stíchol. Bol zrazu preč. A zima sa začínala pomaly, ale iste vracať. Ničoho sa jej nechcelo. Sedela mdlá a odovzdaná vo svojej izbe a márne sa pokúšala odosobniť sa zo svojho doterajšieho života.  

  A dnes ju samotná kráľovná vytiahla za hradby kláštora, na lúky, ktoré sestry odvodnili a spravili z nich pasienky,  ktoré spadali pod ich područie. Ťahala ju von, na vzduch, ďaleko od kláštorných múrov, do ticha, na slobodu, preč! A nech to bolo kdekoľvek, poddala sa. Šli tajne, „kráľovná útekov“ poznala cestičky, ktoré majstri ešte nestihli zničiť a svitanie im odobrovalo bláznivé nečakané rozhodnutie.

  Mala pocit, že sa tých pár dní po návšteve baby v lese doslova zadusí. Ťažil ju kláštor, sestry, háby novicky, povinnosti, o ktoré nikto nestál, sliedivé oči, o ktoré nestála zase ona.

  Gaston sa vrátil a tváril sa, akoby sa nič nebolo bývalo stalo. Dokonca... dokonca sa pokúsil, dokonca si dovolil v noci prísť. Nevpustila ho. Tvárila sa, že už spí. A na ďalší deň bol predsa úslužný, ústretový, tie poklonky a letmé úsmevy...

  Uvedomila si, že sa ho začína báť. Ako ticha pred búrkou.

  Teraz tu leží rozložená v tráve a Viorela, opäť prostovlasá, bosá a len v spodných šatách, ktoré už majú spodky úplne mokré,  okolo nej pobehuje. Múry kláštora sú ďaleko, nekonečne ďaleko. Už z nich nepadajú na nich tiene, nepočuť zvon. Už z nich nevidno ani odrobinky vrcholcov nových striech a starých hradieb. 

  Šumí tu tráva poprerastaná burinou, čo ju jarné lúče narýchlo povyťahovali na svet.

  Žena, matka, kráľovná, čo je tu s ňou šantí, skáče, užíva si slobody, akoby jej ani jeden z titulov nikdy nebol býval patril. Akoby zas mala, nielen v hlave, onen detský vek a právo na všetko toto. Chvíľu ju zacláňa, zas odbehne, niečo si mrmle a niečo okolo nej rozkladá.

  Už ošklbala všetky hlavičky kvetov, čo našla a porozkladala ich okolo svojej obete.

  Belle trochu pootvorila oči a videla pásy hlavičiek kvetov pozdĺž svojej sukne i paže, ťahajúce sa kdesi nad hlavu, tesne jedna vedľa druhej, v šialenej farebnej disharmónii vôní a tvarov. Bláznivá Viorela. Chcela vstať, ale pristúpila jej divo a necitlivo zápästie a strapaté ryšavé vlnky rozlietavali sa v povetrí, ako vlasy medúzy, keď záporne do strán priprudko mykala hlavou.  Neradno jej protirečiť. Dielo ešte nie je hotové...

  Zostala tak, len opäť prižmúrila oči. Videla jeho.

  Prísny profil, ktorým ju vyprevádzal z podzemia, kontrolujúc, či je vzduch v kanáloch čistý. Nepokojné temné oči, ani náznak úsmevu, keď sa k nej naposledy natočil tvárou v tvár, oprel si čelo o to jej a opakom ruky prešiel nežne po líci. Nič viac, nič menej.

  Nevidela, ako musel zaťať zuby a privrieť oči, aby sa vôbec mohol od nej odpútať a zmiznúť zas v tme, do ktorej zatiaľ patril.

  Ešte držala pootvorené pery a čakala, že sa ich naposledy dotkne, kým odíde. Čakala pár slov. 

  Načakala, že do nej drcne Tera a s nechuťou si ju obzrie.

  - Matka naša dobrotivá Perpetua ju žoháňa a ona ši tu inhaluje plyny žo štoky! Ale šak šem aj taký malý výtruš jak ši ty, patrí. Bošorka! – neodpustila jej, neuverila, neodobrila návrat medzi tieto múry.

  Strhla sa. Vpredu mizla s vedrami pomyjí stará záhradníčka, inak už boli múry podzemnej chodby ústiacej ku kuchyniam prázdne. Iba ona bola naplnená. Cit v nej bubral a chcel letieť. Preto sa jej trúfalé slová starej markytánky nedotkli, preto bez rečí zotrela jej pľuvanec, čo sa jej dotkol a odhodlane vykročila za staručkou zosenilnievajúcou mníškou, aby zistila, že medzitým aj zabudla, na čo ju volala. Možno len poškrabkať medzi lopatkami. 

  Aj teraz. Vzduch sa čoraz viac nahrieval, nasávala ho plnými dúškami. Miešal sa s vôňou kvetov, ktorými bola poobkladaná. A zase tieň prestriedaný slnkom. Tieň, čo jej na okamih priniesol späť všetku bolesť, sklamanie a ťažobu posledných dní a svetlo, ktoré ju z nej odobralo. Odbremenilo hlavu, vyfúkalo zlé chmáry.

  - Už dosť, prosím, už dosť...- skúsila s úsmevom na perách, s očami stále zatvorenými, dohovoriť Viorele, aby omilostila úbohé prvé jarné kvietky a nechala ich napospas kozám, čo sa kdesi zdiaľky už ozývali.

  A opäť tieň. Ale ten nezmizol.

  Zažmurkala, pozrela pred seba. Vystrelila do polosedu.

  Stál tam on...

  - Rumpelstiltskin. - zašepkala, nedokážuc zakryť vzrušenie.  

  Vieorela už uháňala smerom ku kláštoru a za ňou hnala sa spašená koza, kozenka. Vysoko obe vyhadzovali nohy a predbiehali sa v zúfalom mečaní.  

 Stiahol hlavu medzi ramená, namiesto ospravedlnenia sa za čin, v ktorom mal svoje prsty...

  Pomohol jej vstať, ale skôr ako ju, ktorú si doteraz obzeral už hodnú chvíľu, ležiacu, vystretú a prosiacu o milosť, pri ktorej mu prebehli zimomriavky po chrbte a tie najodvážnejšie predstavy v hlave,  pozoroval s plachým úsmevom siluetu z kvetov, ktorá po nej na zemi zostala dôkladne vykreslená. Obrovskú siluetu.

  Zamračila sa. 

  - Nie som taká tučná...- skúsila jej odvrávať.

  Pritiahol si ju za pás viac k telu a pery sa mu roztiahli trošku viac. Tváril sa, že prirovnáva, prsty mu kmitali kam dočiahli, kĺzali sa jej po páse i vyššie...ale videl, ako zbledla, posmutnela. Tušil prečo.

  Videla ženu. Obrovskú. S ešte väčším bruchom. Velikánskym. Už-už len prasknúť. Prišlo jej nevoľno. Nohy sa jej podlomili.

  Opatrne sa s ňou zviezol na zem a uložil si ju cez ruku. Díval sa do jej tváre, rýchlo žmurkajúcich očí, chvejúcich sa vyblednutých pier.

  - Musíte si dávať pozor, drahá. Teraz, vo vašom stave neradno veľkej námahy a stresu. Odpusťte, ak som vás priveľmi rozrušil svojou nečakanou, neohlásenou prítomnosťou, ale nemohol som dlhšie bez vás... – šepkal tlmene do vlasov a bozkával ju letmo na spánky.

  Vyšmykla sa mu, sadla opodiaľ, stiahla kolená až pod bradu a položila na ne hlavu s perami čudne vykrútenými, čo v nej zarezonovali jeho počiatočné slová..."vo vašom stave..."

  Vztýčil sa a zaclonil slnko. Pokýval trochu hlavou do strán, namiesto odpovede na jej nevypovedanú otázku. Zohol sa, odtrhol akúsi bylinu a dal sa ju lynčovať v prsoch.

  - Viem to. – dvihol oči a skúsil sa napojiť na tie jej.

  Nedovolila mu to. Od hanby skryla tvár do látky sukne. 

  Natočil sa i sám radšej k slnku a nechal ho, nech mu páli rovno do vrások, čo sa mu zjavili na čele.

  - Život so sebou prináša mnohé prekvapenia. Ľudia súdia za všeličo, za slová, za skutky, činy, ale málokto sa spýta, akú sme mali možnosť voľby. A práve za tú by sme si obaja zaslúžili... – vyčítavo, ale zároveň zmierlivo pozrel smerom k nej, či zdieľa jeho myšlienkové pochody.

  Mlčala, iba počúvala a chcelo sa jej aj kričať, aj sa smiať, aj plakať, aj cikať.

  - Ty a ja sme mohli byť manželia. Verila by si tomu? Právoplatne zosobášení. Pred Bohom i pred ľuďmi... - nechal v nej i v sebe doznieť svadobné zvony, ponoriť sa do ich hlaholu a zasnívať sa. -  Ja som zvolil inú cestu. - povzdychol sťažka. - Paradoxne, chcel som, ale proti vetru sa š... no, veď vieš... nedá. - žmurkol smerom k nej, vidiac ako sa ošíva. -  Rozhodol som sa pozmeniť zmluvu medzi našimi rodinami, odobrenú kláštorom a vychovať z teba milenku pre nepriateľa... A tam hore sa len smiali,  poznajúc vopred tvoj osud, respektíve ten, ktorý si si sama zvolila, mysliac si, že je to voľba slobodná a len a len tvoja. - pozrel na ňu zhovievavo, trochu smutne. 

  Toľko premárneného času. Toľko bolesti a strastí. 

  - Ty si si zvolila namiesto nanúteného, nechceného  manželstva, s úplne neznámym mužom...- vystrúhal poklonu. - ... výmenu s  Viorelou a radšej slobodu a hľadanie pravej lásky. Verila si v ňu! – zatlieskal prvému dejstvu.

  Cítila sa celá nesvoja. Vysmieva sa jej? Chce ju ponížiť? Chce jej vykričať všetky chyby? Čo vlastne chce? Kam mieri?...

  - A finále? Aké fatálne. Všetko sa stalo tak, ako sme si vlastne zvolili... – roztiahol paže, až jeho silueta nasvietená slnkom splynula s tou kvetinovou na zemi do prazvláštneho útvaru, poprelínaného, poprepájaného a predsa to bola len tieňohra. Chvíľu prikyvoval a predstavoval si všetky životné úseky. Svoje aj jej. 

  Nečakane sa k nej pootočil a nadšene pokračoval v rozprávaní. 

  - Skúsime, ale všetko vrátiť, čo na to povieš?! Máme šancu... ísť po tej istej ceste... len  pospiatky. Koniec – koncov, už sme začali...  – natočil sa k nej, pozrel smerom k jej lonu a skryl zmárnenú bylinu za chrbtom. Prikročil k nej, kvokol si, podobral jej tvár do dlaní a nedovolil, aby sa mu nedívala rovno do očí. Chcel, aby v nich videla, že ju ľúbi. Veľmi, že ju ľúbi. Nie výčitky, nie bolesť, nenávisť, opovrhovanie, ktorých sa tak bála, ale lásku.  Trochu trpko, smutne  sa usmial. Nevedel klamať. 

  -  Viem, že si bola do neho úprimne a hlboko zaľúbená. Hľadala si ho a... našla si. Lásku. Viem, že aj on teba miloval... a miluje stále. Viem to. A predsa... Stala si sa len jeho milenkou. Aj bezo mňa a mojej pomoci si sa do tejto, teraz už viem, aj to, že nechcenej a nie celkom dobrovoľnej role, dostala. A teraz? Však máš chuť zas utekať? Byť slobodnou! Hľadať opäť! A nájsť. Zmeniť to všetko...Prosím, povedz, že hej! ...utečieš, aby si bola zas slobodná a... staneme sa manželmi. Tak, ako nám to predurčil osud. Tak, ako to...obaja chceme! – povedal odhodlane, až sa nestačila diviť, ako rýchlo uzavrel ich svadobnú zmluvu.

  Povolila nohy, natiahla ich a ruky zložila do lona, priložiac dlane aj oči  k mierne vydutému bruchu.

  Prisadol si k nej a položil dlaň na tú jej.

  - Všetko má svoju cenu. Viem... – povzdychol  a druhou rukou si ju majetnícky privinul, aby sa mohla dosýta vyplakať na jeho pleci. Vedel, že musí, že to potrebuje.

  Otriasali ňou vzlyky a on sa zasnene díval na obrovskú kvetinovú siluetu vedľa nich, ktorá s natiahnutými rukami akoby do sveta kričala svoje odhodlanie zvoliť si opäť...

  Tú mu tu nechá. Iba tú...

  Uzavrel s ním  predsa dohodu.

Domiceli, Fra Vargelico