RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 26. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

26. kapitola

      Kraj plechovej vaničky sprchového kúta sa jej nemilosrdne podpisoval na zadok a blbé nohy od toho sprepadeného oleja nie a nie dodrhnúť. Autogramov už malá plné zuby aj plnú... Ale nevzdá to! Ona to teda nikdy nevzdá! Toto sa porieši. Dajako. To pôjde! Keby je aspoň zima, nosí pančuchy, ale teraz? Rifle, ponožky tenisky. Odsúdila sa. Poriešené.

  Natrčila napenenú hnátu pod prúd vody, počkala, kým to stečie, chňapla po pyžame, čo jej poslal otec, just to so žirafami, napriek výslovnému zákazu a embargu na tento zvršok a ťapkajúc namokro, sa šinula do tmy izby.

  Malý Robko spokojne odfukoval. Už ho nepriväzovali, len zdvihli bočnice, aby nevyliezol. Chudáčik väzeň. "O čo si ty menej? Že nemáš bočnice?!"

  Z chodby sem doliezal len pruh matného svetla, ale jej sa spať nechcelo. Obišla posteľ aj postieľku, na tú sa letmo pousmiala, aj keď väzňa  ani dobre nevidela, taký bol zachumlaný v deke a odťapkala si to k oknu.

  Nuda. Planá záhrada. Neosvetlená. Ponurá. Asi takto to vyzerá aj s jej úbohým citovým živôtikom. Vyprahnuté, nezaliate, zaplevelené kadečím, čo nemá veľkú pestovateľskú cenu. Pred oči sa jej na okennú tablu vymaľoval debo Gaston. Dýchla na sklo a zmazala ten obláčik. Vybavené. Vytrhané...

  Skúsila si predstaviť jeho. Nejak to nešlo. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Nenadýchaš na sklo, čo si uťapkala...

  Napriek všetkému tomu dnešnému sa jej zdal v konečnom hodnotení, plus - mínus nejaký ten záchvev pozornosti, úplne odťažitý. Tak sa tomu tuším hovorí, keď sme pre niekoho vzduch. Čosi menej ako vzduch. Iba bublina. Prasknutá bublina. "Choď radšej spať, trapka. Hlavne sa neľutuj, sama si si na vine..."

  Spravila čelom vzad. 

  Silueta vo dverách ju nijak zvlášť neprekvapila, ale ani nenadchla. Jasné, ešte nedostala večeru. Riadnej hubovej polievky od Viktora.

  Došuchtala sa k posteli. Sadla si, stiahla nohy k brade, aby videl, aké krásne žirafie nôžky jej zdobia spodnú časť oranžového pyžama a pozrela sa na neho s vyvrátenými očami. 

  Ledva sa odlepil, zrejme čaká už dlho. Má výdrž. Jeho chyba. Zamračila sa. "Veď on vlastne furt dolieza! Akoby bola malé nesvojprávne decko! To ho musím odnaučiť. To nech si nedovoľuje! Mám šestnásť! Zabudol si?!" Skutek - utek!

  -  Tak už začni, nech to mám čím skôr za sebou. – zahlásila mdlo a ukázala na miesto vedľa seba.

  - V televíznej izbe dávajú OAUT, reprízy... niet tam teraz nikoho... aby sme nerušili...- zašepkal, mykol plecom k postieľke a následne von na chodbu.

  Neochotne sa zošuchla, pozrela na malého, či ju nemieni zachrániť prebudením sa, ale pochopila, že čo ju čaká, to ju neminie. A navyše, musí ho zmanipulovať, aby otcovi zreferoval, čo najmenej z jej dobrodružstva. Ak už  nie je neskoro. To by mu nikdy neodpustila.

  Usmiala sa do monitoru a zamračila na Viktora, lebo automaticky vypol zvuk. Skin deep... najobľúbenejšia časť! ...Rumpelstiltskin stojí v okne veže a díva sa na príjazdovú cestu. Ozaj príjazdovú, keď vtedy ešte autá neboli?! Mykol kútikom úst. Málokto si všimol ten nepatrný záblesk úsmevu. Roznežnilo ju to, aj jeho beh po schodoch aj by Viktorovi jednu vrazila, keď jej telku vypol úplne!

   - Chceš ma zdiskreditovať pred sestričkami?! – našla v mžiku odpoveď aj výhovorku v jednom, aby ju to nechal dopozerať, hoci túto scénu poznala ako pravá Rumbellerka spamäti.

  Neochotne naladil a rozvalil sa unudene do vaku, čo bol akurát pod nohami. Spôsobne si sadla na jednu z tvrdých stoličiek, ale prekrížené žirafie nohy, oranžové, jej na dôstojnosti bez tak nepridali. Mokré vlasy ešte kvapkali na plecia a začínali sa znovu skrúcať do vlniek. Tvár bledá, perami jej mykalo, ale záblesky dementnému úsmevu patrili očividne jedine rozprávkovej postavičke. "Ak sa raz takto bude dívať na nejakého chlapa, ten má po chlebe..." Povzdychol doktor. "Na nejakého?! Tamten je jasným dôkazom, že to už má nielen nacvičené, ale aj otestované!" Dostal spakruky svedomím, alebo čímsi jemu podobne zákerným zvnútra. To bude sklamanie. To je sklamanie!

  - Som sklamaný, Belle. – skúsil začať rozhovor, ako vždy totálne blbo. 

  Dala mu to patrične najavo ignoráciou.

  V momente bozku na obrazovke prižmúrila slastne oči a dal by ruku do ohňa, že aj našpúlila pery. Možno by to stálo za hriech. Neodolal. Nadvihol sa...

  - Ty debil, hnusný, odporný! Ako si... mohol?! – šúchala si pobozkané ústa s takým znechutením, že mal čo robiť, aby sa ubránil jej kopancom a nechtom, hoci boj iba predstierala a metala sa vo vzduchu, kým on stihol včas uskočiť.

  Bol by sa sprvoti rozosmial a celé to obrátil na žart, ale vidiac jej vážne myslený pubertálny vzdor a... to dievča má slzy na krajíčku. To predsa nechcel.

   - Belle, Belle, prosím, dievča.. .to bol žart. Čo je to s tebou? Chcel som ťa len... trošku vyštengrovať a zobudiť. Zdala si sa mi taká smutná a...- každé slovo len zhoršovalo celú situáciu.

  Sedela tam ako kôpka nešťastia, s hlavou sklonenou, kolenami tesne k sebe, s rukami zapretými o stoličku.

  - ...ako si mohol...- fňukla a mala čo robiť, aby slzy fakt zadržala.

  Prepla inkriminovaný, za všetko zodpovedný kanál. Prekrížila ruky na hrudi a akoby sa aj v nej čosi preplo, preladilo a pretransformovalo do levelu: sekaj dobrotu, potrebuješ vydierať, spurne vykrútila pery na odcúvaného už do patričnej vzdialenosti doktora.

  -  Tak, čo všetko už vie môj fotrík... o tom...úlete? – spýtala sa z mosta do prosta.

  Odpadol mu kameň zo srdca a skúsil sa aj vnútorne vyrovnať dostatočne na to, aby tak pôsobil aj navonok. Celkom mu to šlo. Spozorovala to. Aj to, že ho vykoľajila svojím odmietnutím. 

  "Dobre mu tak! Debilovi! Už je horší ako Gaston! Všetci sú nemožní! Nadržaní, že by pototo aj zásuvku, keby netriasla! Neznáša to! Ich!..."

  Títo dospeláci sú mrte flexibilní. Aby si ale nemohol, v prídade nutkania: šplhnúť si u nej, vymýšľať, naservíruje mu najskôr fakty.

  - Viem, že tu bol, mám plnú skrinku. Aj hlúpe detské pyžamo, ako vidíš... a teplé ponožky s vianočným stromčekom a nacápaným Rudym.  – skúšala odľahčovať situáciu.

  - Povedali mu, že si na vyšetreniach, na moju žiadosť. A ...že sa to nedalo doobeda, ale akurát počas návštevných hodín a... Ruby som schoval u seba. – skrátil rozprávanie na minimum, pokladajúc to za dostatočné ospravedlnenie svojej opovážlivosti.

  Vážne prikyvovala spokojnosťou. Dokonca sa aj nohy, stále pevne zlepené, započali šúchať spredu dozadu.

  Nervózna je.

  Uhýbala pohľadom. Stále vyzeral vlhký. Preto radšej mlčal, len si odvážil prisadnúť o nejakého toho pol metra bližšie.

  Cukla opačným smerom.

  - Ty ničomu nerozumieš, Viktor. Prepáč, si možno promovaný doktor, ale vieš figu o ...mne. - hrdo spojila pery, akoby už povedala dosť. Ale nedalo jej to. Musela sa vyrečniť. - Nevieš nič. Nerozumieš mi. A tak to aj zostane. Nestaraj sa do mňa. Nechaj ma na pokoji. Nie som ...tvoja hračka, s ktorou... môžeš žartovať a robiť si z nej neustále prču. Nie som! ...a chcem ísť odtiaľto preč! Nie z televíznej... z nemocnice! Celkovo! Zmiznúť a basta. Chcem byť sama. Niekde na pustom ostrove a ...basta. – už tárala.

  Bolo mu to jasné. Prepískol to.

  A tak veľmi chcel byť jej dôverníkom. Jej blízkym priateľom. Niekým, na kom jej bude záležať a nejaký ten plachý úsmev daruje občas... možno neskôr... aj jemu. Prepískol to. Povzdychol.

   - Môžeš mi to ...odpustiť? – dotkol sa pier, pobrnkal si po nich a vystrúhal previnilý fejs.

  Zakývala záporne hlavou.

Domiceli