OUAT - Pešiaci medzi prstami... 115. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

115. kapitola

Opát Gavril XV

     Po kláštore sa zase raz drzo rozliezlo ticho. Svitaniu sa ešte ani zďaleka neráčilo zachcieť vyliezť z pelechu, nuž sa i to ticho, len s tmou mohlo dať do reči, keby sa tejto flegmatickej, rozpŕchnutej, akoby nahnevanej substancii chcelo vyvaliť si jazyk do prázdna a len tak, bez následkov, poolizovať sa s tichom, ticho a v tichu. Ale, nie. Tma šla už spať. Zvláštny to čas...

  I mnísi spali, aj brat Ignatyj na napoly vyvalil na lavicu pri dverách, zavrel svoje oko a sníval o spopolnení. Snívaj, len snívaj, bratku...

  Vedel, že je, aký je. Šeredný a zničený životom a dianím i prácou občas, ako stará drôtená kefa zodratý a znivočený, hrdzou pokrytý, pokrútený. Vedel, že si i sám často ukrojil z toho, čo mu Pán Boh tak úboho nadelil, že si skaličil ruky i oko i všetky chlpy, že mu vnútornosti po jednej, po dvoch vypovedávali službu a len on a možno, celkom iste Pán, vedel, aké všakovaké vývody nosí pod habitom, ako strašne trpí, keď na rozmokvanú kožu každé ráno lepí zmes múky, medu a tajných ingrediencií, aby sa vôbec mohol ukázať na svetlo božie, vo svojej tmavej, podzemnej kláštornej kobke.

  Koľko má pľuzgierov, navretých vredov, koľko svrbivých vyrážok a odhnívajúcich, zle liečených  bradavíc, koľko hriechov na duši.

  Ťažko zafučal a rozriedil tmu svojím smradľavým dychom. Pobúchal si skľavenými hnátmi po miestach, kde mal kolená, zajajkal, zaochkal, vychrstol pred seba mätež hustých hlienových slín a rozďavil oko, až sa mu žlté bielko vrylo do karpavých, olupujúcou sa, opadajúcou kožou ledabolo potiahnutých, krvou už dávno nedotovaných, viečok.

  Sťažka sa, konečne, po pár márnych pokusoch postavil, pridŕžajúc sa lavice jednou rukou ešte hodnú chvíľu, kým si telo, alebo to, čo z neho do dnešných dní zostalo, zvyklo na zmenu.

  „Tak je tak. Ináč to už nebude. Iba, čo sa o chvíľu hen, k svojim bratom, tu hľa, za múrom poberiem na opáčku...“ Spravil pár ťahov ubolenými stŕpnutými nohami.

  „Mŕtvolky moje, k vám, veru, veru k vám si idem poležať a posledný súd vyčkať svorne s vami. Nože, nože...chystajte mi lože. Tak je, tak... idem. Už idem. Smrtka volá...“ Ignatyj cítil na mieste, kde mal kedysi jazyk  ju – smrť.

  Stála tam holá, biela, v kapucni a trajdovala ozembuchom, chichocúc sa červami prežratými škraňami. Pod pazuchou truhla, pod nohou zemeguľa ako korytnačí pancier stvárnená a kosa, kosička jagala sa jej nad lebeňou, kmitnúc tu doľava, tu doprava, kým jej hlava, tu dolu, tu hore s vrzgotom sebe vlastným šramotila stavcami, až mráz po chrbte liezol.

  - Idem...- starý páter – alchymista stisol pery, hrdo sa ako tak vypol a tackal sa, šúchajúc nohami pred sebou, iba o málo sa vždy posunúc vpred.

  Nevedel ani kam. Vedel iba za čím.

  Čakala na neho predsa smrť.

  Bol škaredý, starý, ale optimista, že aj z neho bude raz pekný popol. Hladký, jemný, ako koža na bábätkovskej riťke.

  Nie, nie, nie, nenechá sa rozpadnúť na prach, nenechá sa červami žrať, nezapojí sa do potravinového reťazca, oj, to veru nie! Z neho nebude prach, lebo z prachu pri Božom poslednom súde vstal by a rovno do pekla bol odvrhnutý! Z popola nevstane. Nie je Fénix. I keď... určitá podoba, hlavne v dolných končatinách by tu aj bola. Nevstane! Zmizne zo sveta! Zo života i zo smrti!

  „Zuby ti klapnú na prázdno, moja milá!“ zaškeril sa bezzubou tlamou smrtke rovno do čiernych dier očí.

  Bude z neho pekný popol, tak sa rozhodol. Iba tým kremeňom keby sa dalo škrtnúť! I svieca pripravená, i lieh, i slama, i vzácne dobre horľavé múmio z ďalekej krajiny prepašované. Iba ten kremeň zvlhol. Iskru nevyzradí.

  Vypadol mu z ruky. Ako znamenie Pána.

  Pozrel útrpne hore.

  - Dobre teda. Idem za opátom. Odobrať sa. Vyspovedať. Naposledy. Hádam dotiaľ kremeň vyschne.

   - A to si ho tam, nebodaj, naozaj nechal zavretého pol druha roka?!-

  - No, a ako som mal vedieť, že také psíča potrebuje ísť von, že psy žijú vonku? Veď som bol celkom malý! Ba ešte menší, ako moji vrstovníci. Tak som si myslel, že to práve tak má byť, ako som ja činil. Vždy som si to takto myslel. Pri každom, pri každej...keď som to robil...-,

   - Aj to si robil, keď si bol malý?! –  až skríkol od bolesti, vykrútený už hodnú chvíľu na boku starý opát, ku ktorému sa Ignatyj vybral s dušou celkom otvorenou na spoveď, lebo mu akosi stále unikala niť Ignatyových poprepletaných príbehov. Skôr akosi popletených.

  Ale odpoveď nedostal. Iné slová však hej. Starec nad hrobom, čo si dnes prišiel k nemu pre rozhrešenie mlel slová stále a stále, ako dobre naučenú latinskú kázeň.

  - Iba som mu občas poodchýlil veko na truhlici, nie vždy sa dalo, ak nešlo, neodchyľoval som... a hodil mu tam nejaký kus žvanca a vyhodil... -

  - Čo?! –

  - Veď viete. Smrdí to a... –

  - Sklapnite a pokračujte! – zamračil Gavril čelo a prešiel na oficiálny tón.

   S rukami zalomenými nevôľou počúval spoveď starého senilného už, dozaista, blázna.

  Ten sa poošíval, tisíckrát už oľutujúc, že vôbec prišiel, ale pokračoval ďalej.

  - Keď prišla zima, chcel som sa zohriať, v tej truhle bolo teplúčko, jeho som vyhodil von. Dostal šok! A keby ste videli! Skackal ako srna. Ako keby mal predné laby k sebe a zadné zas k sebe zrastené, zlepené... Chodiť nevedel. V truhle pridlho trčal. No a potom... –

  - To ešte nie sú všetky hriechy?! – zhrozil sa starý opát. 

  - Čo vás nemá! To som mal len chabé, nevinné štyri rôčky. Hriechy takmer žiadne! Ešte len s rokmi ich započalo pribúdať! – zaškeril sa priskoro Ignatyj, že už takmer dostal rozhrešenie. - ...No, a keď som mal teda tie štyri aj nejakých dvanásť dní...nie, jedenásť! Jedenáť! Lebo keď som mal štyri a dvanásť to som tú studňu otrovil mrcinou nášho suseda koňa babky. A keby ste videli, ako ju vtedy hľadali! Aj kričali. Aj všetky detiská zmlátili, že kam ju podeli, zapatrošili, ihrali sa s ňou dozaista... to, preventívne, viete: Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo. No, mňa ohla. Zakaždým, keď jej bolo zapotreby... mňa ohla. Ale o tom, potom, to sú ostatne jej hriechy, nie celkom moje. Teda, vrátim sa. Keď som mal tých jedenásť dní po štvrtých narodeninách... –

  Opát sa pohniezdil. Ignatyj ho dnes zobudil pred svitaním a teraz nie, že už iste prišiel o obed, i večeru, ak dobre počuje už odzváňali a tomuto hriešnikovi, jednému jedinému, škraňa mlela a mlela hriechy ako na bežiacom páse, keď stavajú dakde dajaký múr a poddaní bežia s kameňmi, jeden k druhému beží, druhý k tretiemu beží, tretí k ďalšiemu beží a beží, až po ten múr. Od kameňolomu často hodný kus.

  Predstavený kláštora len ľutoval, že nedal v predstihu na dnes vyhlásiť pôst k nejakému tomu svätému či mučedníkovi, aby aj iní mohli okúsiť jeho terajšie muky.

  Naliehavé škŕkanie v bruchu mu prehlušil oveľa naliehavejší aj nepríjemnejší Ignatyjov hlas.

   - No, už môžem pokračovať? Ráčili ste sa dohniezdiť?! –

  - ...v mene Pána nášho..., - odznela modlitba.

  Inak sa nedalo. Pravidlá sú jasné.

   - Keď ste mali štyri roky a jedenásť dní, čo ste to ráčili vypariť? A prosím, buďme zhovievavo ľudskí, pred božím zrakom, skúste iba smrteľné hriechy...- skúsil hriešnika napomenúť opát.

  - Dostal som krásnu novú hračku – samostrieľku. – zasnene sa pri spomienke usmial Ignatyj.

  Gavril, naopak, predvídavo zmraštil tvár a po chrbte sa mu rozbehli zimomriavky, obratne sa vyhýbajúc mastným pupákom a bradaviciam, ale aj tak sa každá druhá prekopŕcla a ostatné zimomriavky ponáhľajúce sa, upaľujúce dolu chrbtom už nedobehla. Začalo mu i hučať v hlave, ale našťastie včas odvrátil zrak od pátrovho úškľabkom znetvoreného ksichtu.

  Vrchná pera totiž bez hanby dala vyniknúť dvom tenučkým čiernym pahýlikom a mazľavo žltým ďasnám.

  - Chcel som ju vyskúšať...- pokračoval smutne po dajakom tom chvíľkovom vnútornom rozjímaní, po ktorom vyšli z neho okrem slov aj iné zvuky, i puchy až sa obaja v maličkej spovedelničke museli trochu začať ovievať. Trochu dosť.

   - Zamieril som vtedy na kohúta a vystrelil som ocinkovi oko. Ale, ako som mal vedieť, že to nebol kohút, keď som dovtedy a potom hádam do dobrých šiestich rokov ešte ani, to zviera nebol býval videl. Hrozné zviera. Otec i ten kohút. Toho keď som zbadal... vtedy som akurát prišliapol budúcej mojej macoche jazyk, keď zaspala pri umývaní dlážky, ale to nie náročky, to by som si dovolil až vo vyššom veku, to som vám bol vtedy spitý ako veľkonočné baburiatko, ale to len na okraj, na margo, ale zapíšte si to, aby som to potom nevynechal, bola by škoda, pekný príbeh to je a treba to aj povinne, bo tak na spovedi treba, spomenúť! Takže vtedy to nebol ten kohút, ale bol to len taktov širák po nájazde pánovho sokola, keď mu zabudli sňať lovci čapičku a pustili ho naverímboha na sedliakov, že na, ...Hybaj! Trhaj! Kusaj! ...Samo, že sa vám nacapil akurát na apu, šak s takým šumným širákom by ho ani vôl neobišiel. A potom teda nemal to oko. Chudák, akurát spal na lavici, o ničom a o nikom nevedel, až keď sa zobudil, začal harmatanec. Vlastná mamička ma chcela brániť, ale ako sa oháňala halapartňou, o ktorú kedysi obral otec strážnika v kockách, ale tie som potom pažravo zhltol. Všetky tri, aby otec už viac nehazardoval, tak ako hazardoval so zdravím sestier, keď ich predával.. .no, z ruky do ruky, kto čo dal, čo prišlo. Tu prišla cholera do chalupy, tu mor, tu kiahne, tu pohlavné choroby. To hlavne...

  - Kocky sú hodené...- povzdychol si opát, predstavujúc si ďalšie sodomo-gomorské dejstvo. 

  - Kocky boli prehltnuté. Nepočúvate?! Otec obvinil sestry, ktoré podrobil výsluchu... museli veľa, veľa, veľa vody vypiť, aby sa...aj sa... ale voda bola nakazená, kto to kedy videl vodu piť! Neprežili. Ale to v tej dobe nebolo nič zvláštne. Buď skapali kury alebo kur... sliepky. A mama vypichla, chudera nemocná oko aj mne. Otec ju vtedy tak zmlátil, že viac nevstala na nohy. Musel teda najať slúžku a aby ju mohol vyplatiť, sám sa najal slúžiť k susedom. K susede. Po takých deviatich mesiacoch však o službu prišiel a úbohá samodruhá vdovica suseda aj otelená jalovica a zopár oviec sa nasťahovali k nám. Suseda, predtým, než sa obesil, tak neštvala jeho žena, ale tá jalovica. Ľudia ho zvesili a upálili, že je bosorák, že len mu visí a žena i jalovica samodruhé. Aj druhé v dedine...samodruhé. A otecko mi povedal, že budem mať bračeka a dve mamičky. No, netrvalo dlho a moju ozajstnú mamičku sme našli v komore bez života. Bola tam zabudnutá, ako ten psík v truhle onehdá... o tom som vám už vravel? Spomeniem, spomeniem ho teda ešte...-

  - Nespomeniete, nespomeniete! Už ste spomenuli, pokračujte v mamičkách a bračekoch! – napomenul ho opát.

  - Bohu sa jej uľútostilo a otec povedal, že si ju povolal k sebe, len neviem, ako došla, keď na tie zadné nohy nemohla...a ja som nemal žiadnu mamičku a dve sestričky. Keď prišli na svet, susedu viac nikto nevidel. Naša komora mala pevné, nepriehľadné, veru,  steny. Zavrel som ju tam, aby už nebolo žiadnych urevaných bratríčkov, čo ani bratríčkami neboli, lebo im čosi do toho chýbalo. Ale to, čo mali mať ako sestričky navyše, im zase nenarástlo, hádam preto, že som sa s nimi hral s tými zapálenými slamkami...-

 - Pre zmilovanie Božie, Ignatyj! Uvedomte si, že nepotrebujem váš kompletný životopis, aby som vás vzal do zamestnania, ale ste pri spovedi! Tak pekne jasne, stručne, krátko, v bodoch...- zavrčal skôr Gavrilov žalúdok, než ústa.

  Keď sa už ako tak upokojil, napriamil sa, nazrel do malej knižky, či tam vôbec nájde nejaké to rozhrešenie, ktoré by pripravilo špinavú dušu pátra, aby bola predstúpenia pred Pána hodná. 

  - Pokračujte! – zabuchol knižku.

  Nič nenašiel.

  - No, a potom to všetko zhorelo. On totiž, môj otec, si chcel na nás posvietiť, ale posvietil si aj na našu chalupu, aj na celú dedinu. Odvtedy som bol vychovávaný farárovou nemou kuchárkou Gumersindou. Nemá ako nemá nebola, ale nikto jej jazyku nerozumel, nuž ju prezývali nemka. Ktovie prečo?! Varila také placaté kúsky zvieracej mŕtvoly v chlebových omrvinkách obalené a pivo. Ešte som zabudol, že otec zostal po tom čine taký osvietený, že sme ho len zhrabali do sita a čo nevypadlo, hodili do jazera. Lebo cintorín tiež zhorel. Iba to jazero nechytilo.... –

  - Ako vás môže, ako len vás môže náš dobrotivý Pán strpieť v týchto múroch?! Darmo sa tu teraz predo mnou hráte na mučedníka, dobre ja viem, dobre aj o vašich hriechoch proti prikázaniu: Nezosmylníš!... O tom mi radšej porozprávajte. - požiadal opát rovno a pohodlne sa oprel.

  - A či ja môžem za to, že na mňa tie bosorky, tie ženské ledajaké leteli ako supy na mrcinu?! – pátrovi sa urobilo trochu nevoľno, siahol si na hruď, ale rozdýchal to. – Nebol som ja, nebol veru stále taký nepríťažlivý. – veľmi optimisticky zhodnotil svoju vtedajšiu situáciu Ignatyj. – Síce bez rodiny, bez majetku, aj bez oka, ale... a nebyť tej pletky s Peribleptiou Rumpelstiltskin, dodnes by ma niektoré údy poslúchali! –

  Opátovi na okamih zastalo srdce.

   - S Peribleptiou? Meno tej svätej ženy do úst neberte!... mena tej svätej ženy, buď jej zem, teda výklenok v našich katakombách, zatiaľ, kým ju neprevezieme do rodinnej hrobky, ľahká! – zaúpäl.

   - Neprevezieme, neprevezieme. Potreboval som pre jeden kláštor za hranicami, platili v hotovosti, v drahokamoch a perlách, prosím,  urgentne relikvie panvovej kosti, nuž... nuž som rozporcioval aj ostatné a odviezol zlatníkovi, nech pripraví relikviáre...keby bol dopyt. Ale... „svätej“ ste vraveli?! Nuž tak je potom všetko v poriadku. Nie? Ono by možno aj predtým bola svätá, ale keď stretla mňa...- začal habkať trochu Ignatyj, či sa s relikviármi neunáhlil. – To viete, po tme a s troškou fantázie... jej zákonitý manžel Bartolomej mi vtedy polámal všetky kosti, keď sa o tom dozvedel, A to tomu, prosím, ani neuveril. On rád lámal kosti. Proste nepochopil môj vylepšený spôsob vedenia spovede a dávania rozhrešenia. Ona nič nenamietala, aj ostatné v Il Pergo presvedčila...-

  - Tak už dosť! – skríkol Gavril na starého muža.

  Ten preľaknutý vypleštil na neho obe oči. Jedno, sklenené, ledva zachytil do dlane.

  Opáta zase naplo a teraz bol rád, že nestihol raňajkovať.

  Ignatyj využil opátovu malú indispozíciu a pokračoval vo svojej veľkolepej spovedi. 

 - Ale najhoršie to bolo s kráľom Krušovadom. Ten, keď sa dozvedel o mojom pomere s kráľovnou Révenou...-

  - Čože?! Aj tú ste spovedali?! –

  - Nie, s tou som len obcoval, prosím pekne, ponížene. A on, to ako jej kráľovský manžel, budúci v tom čase ešte len, dal vybubnovať odmenu, nejaké to vrece ovsa za moju hlavu a dve vrecia za... veď viete...-

  - Viem! – zrúkol obozretne opát. – A vidím, že hlavu, žiaľ Bohu, máte stále na svojom mieste, takže ktosi, buď mu chvála nebeská a svetlo večné, nech mu svieti a požehnanie nebies, nech ho obstúpi do konca života i na veky vekov...-

  - Ámen.- dokončil za opáta Ignatyj.

  - Ten babrák si však svoju odmenu nikdy nevyzdvihol, a aj robotu si odviedol nie celkom dobre. To bolo tak... –

  - Nezaujíma ma, ako sa to odvádzalo! – zaklamal Gavril a posúril starca, aby radšej pokračoval vo svojom oplzlom živote.

  Ignatyj si rukou pretrel tvár, akoby si z nej snímal únavu. Jeho predstavenému ihneď padol zrak na jeho rozdrúzgané prsty a povykrúcané nechty, ak sa to, čo zakončovalo každý prst vôbec nechtom dalo nazvať. Bol si istý, že toto je posledná kvapka do pohára, jeho nadľudského sebaovládania, preto ponúkol pátrovi, aby zatiahol záclonku, nech sa už na neho nemusí dívať. Hriešnik poslušne vykonal a spomínal ďalej, oveľa hlasnejšie, aby mal istotu, že jeho hriechy budú vzaté na zreteľ a riadne vypočuté. Záclonkou len tak metalo. 

    - Vtedy ma prichýlila Terka. Žila si skromne na okraji lesa, prijímala len mužské návštevy a len starých známych a poťažmo ich známych a známych ich známych, ešte z vojny, ona bola bývala markytánkou. Veselo bolo u nej. A bola vraj veľmi krásna. No ja už i na druhom oku som mal beľmo a krása zas nie je všetko...- páter zamľaskal.

  Opát sa radšej nepýtal, čo si predstavil.

  - Poznala veľa mužov, ale aj veľa bylín. To od nej som sa veľa priučil. Ona mi dala. Veľa. Dala mi aj dcéru. Našla ju prostred poľa. Neďaleko síce boli ženci, ale...-

  - Ona ukradla na poli dieťa? –

  - Nie napoly, celé ho vzala. –

  Ignatyj sa rozvzlykal a opát bol rád, že ho nevidí. Ktovie, čo mu tečie z tých zažltnutých buliev. Tak, či onak, predsa len bol nútený si predstaviť, ako po Ignatyových popolavých a ovisnutých lícach stekajú slizké slzy, ako sa vyhýbajú zjazveným výčnelkom na tvári, aj ako sa vlievajú do divokého porastu zvyškov po jedle na pátrovej brade. Zvuky boli jednoznačné, neignorovateľné.

  - Miloval som ju, dcérku moju jedinú... Hoc, šeredná vám bola, ale Terka vravela, že to od kiahní, nie odomňa. A či ona mohla za to, že ani slepý by s ňou do postele nevliezol? –

  - A... nebodaj aj s ňou ste...?! -

  - Miloval som ju, dcérku moju jedinú...-

  Opát sa prežehnal. Sotva už lapal po zatuchnutom vzduchu. 

  - ...poslal som ju potom do lesa. Hlbšie, do lesa, aby sme sa rozumeli. Nech nie je ľuďom na očiach. Živí sa, ako vie. Aj chýry o nej idú. Chýry povedia, ľudia zataja... Doktorom, felčiarom i katovi vraj vie do remesla fušovať. To tie byliny... Terka ich iba pre nás, ale ona... Krátko na to nám zrekvírovali majetok. Vraj Terka nemá splatené dlhy, niečo ako reparácie za prehratú bitvu, či čo...- kýval hlavou páter. – Zatrpknutú ju šmarili do kláštora, aby ju prevychovali, dakus. ...sa nádejali. Ktosi spomínal, že sa má dobre, že sa jej darí najmä v práci s mládežou... –

  - Páter, vy mi niečo tajíte! Vidím to na vás! Vy ste mi chceli niečo povedať... – nakukol spoza záclonky prispavší trochu doteraz opát.

  Maličkú miestnôstku preťalo ticho ako kostolný zvon. 

  - Áno! –

  Opát spozornel.

  - Musím vám toľko toho povedať. Napríklad  taká vojna. Krušovad. Révena. Gregor I. aj Gregor II. Ionesa, sestry zo Srevreny, bratia z Fortréz, Belle, Viorela, Rumpelstiltskinovci to len opäť na margo, aby ste poznali komparz. Máte čas? Rád by som sa vyspovedal...-

Domiceli, Fra Vargelico