OUAT - Pešiaci medzi prsiami... 111. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

111. kapitola

Podzemná

           V podzemí bolo prekvapivo nečakané ticho, tak ako vždy. Nadychovala sa iba plytko, s každým nádychom zdvihnúc nosné chlopne a zraziac obočie k sebe, s nevôľou vstrebávajúc hustý puch, čo sa tu hromadil od samého počiatku na veky vekov. Pod nohami bolo mäkko, steny opľuté len matným, sliepňavých paprskom malého lampáša. Hrubá neforemná sviečka vo vlhkom vzduchu, hoci tento pojem takmer nezodpovedal výplni  tunela,  jedovato prskala, akoby razantne nesúhlasila s tým, kam ju jej majiteľka práve nesie.

  Žena opatrne našľapovala, aby sa nemusela dotýkať slizkých stien, hoci chodba sa už zužovala, šaty sa šúchali o kamene, lačne sajúc vlhko a chlad. Oťažená látka sťažovala chôdzu, ale nemala šancu zabrániť Belle, odhodlanej a čímsi nevysvetliteľným hnanej vpred, aby spomaľovala a zamýšľala sa nad nepodstatnými vecami, akými boli špinavé šaty, zablatené topánky, navlhnutá spodná košeľa či rozrastajúce sa fľaky pod pazuchami.

  Už neohŕňala nosom nad všade sa rozvaľujúcou potuchlinou, čo sa jej všťúravala do každej slučky vlneného plášťa, už dýchala pravidelnejšie, len tep sa jej zrýchľoval každým krokom, ktorým sa približovala k miestu, kde nedávno vysilená omdlela a odkiaľ ju zachránil on.

   Skrčená šúchala sa o steny, nadvihujúc ťažké sukne, aby sa jej ľahšie kráčalo. V členkoch, vykyvujúcich sa raz na jednu, raz na druhú stranu, podľa kameňov na podlahe ju už bolelo, špičky prstov stiahnuté v priúzkych topánkach štípali.

   „Tu to niekde bolo,“ vydýchla si v duchu a poobzerala sa okolo seba. Svetlo však mala slabé, a keď tu zablúdila naposledy, bola bez neho, tak identifikovať miesto, kde sa vtedy stratila, nebolo dvakrát jednoduché. Ani trikrát... 

  - Vedel som, že prídeš,  -  ozvalo sa spoza výklenku,  za ktorým chodbička zatáčala a mizla  kdesi hlbšie v útrobách podzemia.

    Nezľakla sa. Práve naopak, vlhkou tvárou jej preletel letmý úsmev, pohladkajúc na okamih slastne privreté viečka, obtrúc sa o čelo s kvapôčkami potu pri korienkoch vlasov.

  Temná silueta muža sa nehýbala, ale vo vzduchu bolo cítiť napätie, čo sa zrážalo kdesi medzi dvojicou a zahusťovalo priestor do takej miery, že všetko, ale naozaj všetko, zostalo stuhnuté, strnulé, strašidelne tiché, akoby uväznené v kocke ľadu.

   Nehýbala sa, a pritom sa  takmer rozletela na všetky strany ako silvestrovská ohňostrojová petarda, o ktorých kedysi rozprával pútnik, čo prišiel z ďalekého východu do kláštora, len čo doznela jeho veta. Hlavou jej preblesklo toľko odpovedí,  ale každá bola vlastne len ďalšou otázkou, na ktorú dobre poznali obaja odpoveď.

  „Mám odísť?! Čakali ste ma ?! Nečakali ste ma?! Na čo tu čakáte?! Prečo? Ako dlho? Čo bude k obedu?...“

  - Vitajte u mňa, - sarkasticky takmer zachrčal a odlepiac sa od steny, máchnuc rukou  kdesi ďalej jeho smerom, pokynul žene nasledovať ho.

   Na chvíľu zaváhala. Naozaj len na chvíľu. Z presýpacích hodín by sa odkotúľalo nejakých šestnásť až osemnásť zrniečok, podľa značky, výrobcu a iných objektívnych faktorov. Už pri štvrtom zrnku však bola pevne rozhodnutá vykročiť. Ale podlaha to videla inak.

   Nestihol ju zachytiť.

  - To som mohla čakať ! Tak ja sa obetujem, urobím aj nemožné, aby som sa sem dostala, aj keď ma nikto nevolal, prekonám všetky svoje fóbie z chladu, zimy, tmy, pavúkov a sopľavých stien a nakoniec skončím s odretým kolenom! Kedy sa už konečne nájde chlap, ktorý pochopí moje potreby a...

  - Vám sa chce?  - ozvalo sa  zhora priam otcovsky starostlivo.

  - Vy sa pýtate? Vy nevidíte?!  Necítite ...?! - rozohňovala sa Belle zbierajúc sa zo  zeme, pozorne naprávajúc sukne,  aby neodhaľovali viac, než je slušné.

   Muž, obvinený z necitlivosti vstrebal zvedavo hlbokým nádychom chladný vzduch podzemia a  inštinktívne sa  galantne otočil, aby mohla dokončiť svoju garderóbu, čo ju rozčúlilo ešte viac. Čo ju rozčúlilo tak veľmi, že sa poponáhľala so zdvíhaním sa, odignorovala  o výčnelok buchnutú hlavu a so slzami na krajíčku pobrala sa späť, odkiaľ prišla, zabudnúc i na lampáš i na svoju túžbu, ktorá ju sem vlastne doviedla.

  Vzdorovito dupkala nôžkami v duchu presvedčená, že aj tak sa rozbehne za ňou. Hodnú chvíľu však bolo počuť iba jej nasrdené klopotanie. Nevydržala. Obzrela sa, ale pred sebou videla už iba miniatúrne svetielko jej zabudnutého lampáša, čo sa každým jej krokom zmenšovalo.

  Nestarajúc sa o hrboľatý terén, nedokázala otočiť hlavu, stále dúfajúc, hoci nohy ju niesli ďalej a ďalej... Od neho. Po pár ďalších krokoch, keď jej slzy rozmazali aj posledné iskierky svetla a nádeje, narazila. Čosi ňou prudko trhlo, pritlačiac ju k sebe chrbtom a skôr, ako sa spamätala, na ústach pocítila veľkú suchú dlaň. Zakliesnená v silnej pasci niečieho náručia zostala sparalizovaná, bez akejkoľvek možnosti pohybu ako nádievka v kurati.

   Dlaň voňala jemným korením. Rozpoznávala koriander, škoricu, možno dva tri klinčeky a domácu pálenku ako základ. Túto dlaň poznala.  Aj hlas, ktorý jej výdychmi napĺňal ucho.

   - Pśśśt...nie sme tu sami. -

   Gaston  mocnejšie stisol ženu, ktorá sa zrazu roztriasla ako pomyjami obliaty pes.

  - Nebojte sa, som pri vás... ticho, tíško, duša moja... tentoraz mi neujde... -

   Belle sa prestala triasť, ale len čo stisk povolil, vytrhla sa a stala si mužovi čelom. Zrazu však bola na rozpakoch a nevedela, čo vlastne urobiť. Má sa prezradiť?! Ako vysvetlí, že tu je?  Koho hľadala...

   Muž postrehnúc, že jej neopatrnosť ho môže stáť moment prekvapenia, bezmyšlienkovite ju drsne odsunul k stene a vyrazil vpred. Nečakal však slová, ktoré zahučali za ním.

   - Uteč, Rumpelstiltskin! -

   Do srdca muža vniklo akoby tisíc klincov, ledva sa pomestiac vedľa dýk, čo mu tam zostali od minula, každý s väčšou a väčšou ostrou bolesťou vyrývajúc mu tam to meno. Meno úhlavného nepriateľa. Meno muža, ktorého z duše nenávidel, ešte viac ako svojho nevlastného brata Arnolfa, otca Gavrila, jeho pomocníka Ignatyja, ženu Tribertu s Gostidragom a páža od Orfiovcov, čo ho pred rokmi obarilo na slabinách horúcou smolou pri nácviku obkľúčenia. Po klincoch však prišli nechty. Jej nechty, ktoré sa do neho zakvačili zo všetkých síl, a predsa len  nežne hnietili mu hruď, o to viac ho však fackovali jej zúfalé slová.

   - Gaston, pre rany Kristove, nie!  Prosím, nie!... Nechaj ho ísť, neubližuj mu! Počuješ ma?! On nesmie zomrieť! Nesmie! Nesmie... Nedopustím to... Nie! Gaston... – až sa zajakávala.

   - Pusť ju, ty bastard! Ja som tu!... Ja sa nebudem skrývať pred nikým! A už vôbec nie  pred tebou!... Hľadal si ma?! – pokračoval uštipačne Rumpel. – Tak ma tu máš! – a vrhol sa na svojho protivníka, priložiac mu ruky rovno na hrdlo.

  O skalu zacvendžal kov. V tme nebolo nič vidno. Zápasiaci muži vyplnili celý priestor úzkej chodby, vytlačiac Belle  zapretú oboma rukami o steny, aby nestratila rovnováhu. Nevediac, čo sa deje, zaťala zuby zvnútra do spodnej pery a hľadala priliehajúcu modlitbu. Márne.

  Klbo mužov sa zrútilo na podlahu, ale zápas neustával. Do škrekotu a bolestivých vzdychov občas zarinčala o kamene obtretá dýka, alebo pracka remeňa a spola nezrozumiteľné nadávky oboch do nepríčetnosti vyštengrovaných sokov.

  Jedna čierna silueta sa vzpriamila. Nastalo ticho.

   - Nemohol som inak... nemohol... –  muž nahmatajúc Belle necitlivo ju objal, odvracajúc od nej však tvár smerom ku kope, ktorá sa už nehýbala.

   Belle hlavou preletel pás spomienok. Les... plášť... hodovanie... roklina... babina chyža... palác... izba... kláštor... palác... izba.. .izba... krb...

  - Nezabil si ho... – spýtala sa takmer plačlivo, zaboriac si čelo do mokrých chlpov plášťa rozgajdaného muža.

   Zo zeme sa ozvalo chrčanie ako výčitka, čo sa premieňalo na jej meno. Dutá ozvena ho znásobovala a vracala späť.

  - Nezabil! Gaston žije!  - vykríkla piskľavo a trhla  Rumplom, aby jej pomohol s kvíliacim mužom  na zemi.

   - Musíme niečo robiť!...Čo urobíme?!... Rumpelstiltskin, pomôž mi! – zaprosila, márne zápasiac s oťaženým telom.

   - Doraziť ho?! – sarkasticky poznamenal muž nad ňou.

   - Ty máš toľko citu ako delová guľa! -

  -  Kovová alebo kamenná? –

  -  Rumpel! – vyslovila vážne a prísne. – Teraz nie je čas vyrovnávať účty. Chodba je príliš nízka...-

  Z muža opadával hnev, aj  on pochopil, že je treba niečo robiť.

  - Nemôžem ti pomôcť a vyniesť ho na nádvorie. Pochop, som psanec, všade ma hľadajú a teraz, keď som už takmer pri cieli sa nemienim vzdať do ich rúk. Už len kvôli tebe nie, Belle. Najlepšie by bolo, keby ten sviniar hneď skapal a mohol som ho zahrabať, alebo nechať tu hniť v podzemí, kým ho v žalúdkoch nestrávia potkany a v bobkoch neroztrúsia po chodbách! – vracala sa do muža zlosť a odhodlanie skoncovať s nepriateľom raz a navždy.

  - To neurobíš, - povedala pokojne, zvažujúc každé slovo, mysliac to úplne vážne pokračovala. - Zabil by si tým aj mňa. Zabil by si nás... Našu lásku.  Našu budúcnosť. -

   Rozrušený muž, hoci nič z jej slov nechápal, sa sklonil a ovil ramená okolo trasúcich sa pliec, zhlboka dýchajúc.

   - Belle...láska. Ty...ty... Ľúbiš ma?! – aj sa to bál vysloviť nahlas, tak veľmi mu stislo hruď ono poznanie, ktorému sa celé tie týždne po jej úteku,  bez nej pokúšal brániť a z citu vytriezvieť, obrniť bezcitnosťou, povýšenectvom, sarkazmom, odmeranosťou... nevydalo.

  Chodbičky sa prudko točili, na niektorých miestach širšie, inde však priúzke, aby prepustili unavenú dvojicu vlečúcu bremeno kdesi hlbšie do útrob pevnosti. Doslova sa pretláčali tmou, sústavne  nešetrne vrážajúc do stien.

Domiceli, Fra Vargelico