OUAT
Pešiaci medzi prstami
94. kapitola
Spojenci
- Pochopila si ma úplne presne, –
začal spokojným hlasom muž s rukami založenými na prsiach, len na pol
zadku rozvalený na starej rozheganej lavici, chrbtom opretý o mazľavú
stenu, s nohami natiahnutými dopredu, až sa takmer dotýkali sivých šiat
jeho spolubesedníčky. Trochu zboku, akoby len úchytkom, ale sledoval ju veľmi pozorne.
Sedela vzpriamená v strede
provizórneho lôžka, ruky zimomravo schované medzi kolenami, s pohľadom
dostratena. Pod jemnými hnedoplavými kaderami, trochu ešte vlhkými, voľne
položenými na pleciach, vírilo jej v hlave celé stádo divých myšlienok.
Nezastavovala ich, nepozerala sa im
na korienky, čo v nej horlivo vysádzal tento muž, nezaujímali ju dôkazy ani argumenty pre a proti,
nechala ich bláznivo sa motať vo svojej unavenej mysli. Konečne niečo, čo by
mohlo zmeniť jej doterajší život, hoci
ešte stále dobre nechápala ako.
Muž oproti s úľubou pozoroval
jej nebadané poryvy a mal pocit, že všetko, čo jej doteraz rozprával,
berie s akousi zle skrývanou radosťou na vedomie a stáva sa toho súčasťou
bez akýchkoľvek námietok, ba dokonca, že jej to spôsobuje radosť a akési jemu
zatiaľ neznáme zadosťučinenie. Akoby práve na jeho plán bola bývala čakala
a teraz, keď tu sedí oproti nemu, sú zrazu jedno telo, jedna myslel.
Nad tým prvým sa zamyslel
o poznanie dlhšie. Jedno telo. Nahol hlavu k plecu, prižmúril oči
a pozornejšie sa zahľadel na svojho nového spojenca v zácviku.
Aj v šere izbice, po umytí sa,
bola pohľadná. Zakutraná teraz síce do neforemného rúcha noviciek, čo z nej
včera stiahol a nečakane pod ním objavil niečo, pre neho ako konský postroj, isto-iste však
určené na mučenie sotva pučiacich tiel. Prebleskol mu mysľou ten letmý úsmev,
keď ju z „postroja“ vyslobodil.
Ani po ňom nepátrala. Siahla po
plstenných vrchných šatách, hoci riadne doriadených blúdením v podzemí,
ale... mohla sa zakutrať. Tento muž ju akosi priveľmi pozoruje...
Pozoroval...
Nebola to živelná krása plnej
zrelej ženy, bola to skôr jemná, krehká, nebadateľná a predsa prítomná,
takmer nepozemská nádhera, ktorá z nej vyžarovala. Ušľachtilé črty malej,
takmer dievčenskej tváre, drobné ústa s nezmazateľným náznakom úsmevu
a sklopené oči dodávali jej anjelský nádych. Aj keď ku klasickému
hermafrodickému poňatiu tejto duchovnej veličiny sa zrovna nepribližovala, nech
sa vydal ktorýmkoľvek smerom.
Útle plecia so zosunutým plášťom
odkrývali postavu ženy, ktorá pridobre tuší, že už ňou je a predsa sa túli
do seba, aby si zachránila aspoň kúsok detstva, kedy prostovlasá lietala po
lúkach. Chlapčenský zostrih neuberal jej pôvab, naopak, o to viac
pripomínala bezpohlavného anjela padnutého mu rovno pod nohy zo samotných
oblakov.
Hoci, keď ju včera našiel, bola
skôr na samom dne pekla. V nekonečných rozvalinách chodieb Ilpergo, ktoré
poznal lepšie ako svoje vlastné čižmy. Ale ona nie. Nie div, že v nich
zablúdila, že padla do jeho mníškam nastavenej pasce a nebyť náhody, nebyť
osudu...
- To je osud! – povedal výrazne, až
z letargie zobudil aj Belle.
- Osud, - zopakovala
a pozrela mu smelo rovno do očí.
Muž mal pocit, že v tom
momente mu ukončili činnosť všetky vnútorné orgány. Kto sa to na mňa teraz díva?!
Kde je tá bezmocná chuderka, čo sa vyplašila jedného slovíčka?!...
Pred ním zrazu sedela neskrotná
Artemida. Už videl luk v jej pažiach, nabitý ostrým pohľadom, ktorému
neunikne žiadna obeť, dobre stavané nohy, čo dokážu stáť ako mramorové stĺpy
pevne a mocne na svojom mieste a čakať, kým sa zver priblíži, aby
umrela s bolestným chrčaním.
- Chŕŕŕ – našla Belle pod sukňou
v spodničke konečne šatôčku a vyčistila si nos. – Máte tu riadnu
zimu, pane, nezdá sa vám? - v tom momente jej reč zadrhla. Hneď pochopila,
že veta, čo práve vypovedala, svojou formou prezradila viac, ako mala
a chcela.
Mužovi sa do orgánov vracal život.
Ale o poznanie zmenený.
- Kto si?! Kto... ste... vlastne?!
– nedalo mu spýtať sa, pochopiac tú zmenu. – Vy nie ste slúžka v kláštore,
oklamali ste ma! Nie ste ani mníška, ani novicka, hoci máte na sebe ten smiešny
habit... Vás nenadájali kozím mliekom, ani chlebom namočeným do vody....- muž
sa rozrehotal.
Belle očervenela.
- Náhodou, kozie mlieko je zdravé
a prospešné aj pleti. Keď si ho zmiešate v správnom pomere
s medom a pridáte trochu tvarohu a natlčených orechov a nanesiete
následne... -
Mužov smiech sa už nezadržateľne
rozliehal chatrčou, až mu vyhŕkli slzy. Plesol si po kolenách, nahol sa
dopredu, až jeho tvár skončila tesne pred tvárou zmätenej ženy.
- A skúsili ste bielenie
pleti hľuzovými šupkami? – povedal maznavo, márne premáhajúc smiech.
-
Moja pleť nikdy nepotrebovala vybieliť! Som predsa šľachtičná a už
do vienka... -
- To som chcel počuť! – vyhŕklo z muža, až Belle trhlo dozadu, pretože
jeho ostrý nos sa už dotýkal toho jej.
Vyskočila ako obarená.
Nezareagoval,
len sa viac zatlačil späť o stenu, aby si ju opätovne premeriaval.
- Sadni si!... Sadnite si...
madam..., - vystrúhal jednou rukou strojenú
poklonu, ani sa nenamáhajúc vstať.
Žena poslúchla.
Bolo márne brániť sa teraz, keď sa
tak hlúpo prezradila. Mužov hlas bol jasný, zvučný a na prvý počuv
jednoznačný, že pozná iba poslušnosť a neuznáva nič, okrem toho. Je sám
sebe pánom. Dozaista! Takže toto nebude tiež len taký ledajaký zlodejíček,
únosca najatý kýmsi na čosi a hlavne za čosi!
Napodiv mierne však začal.
- Prepáčte mi, ak som sa vás
dotkol. Nechcel som vás uraziť, ani sa vám posmievať. To len momentálna
situácia ma vohnala do... -
- ...ani momentálna situácia, - rozhodila
Belle rukami po miestnosti, dávajúc jasne najavo, že dialóg sa neodohráva
v honosnom salóne, ale na zdvorilostnú konverzáciu v absolútne
nevhodnej čiernej smradľavej kutici a pokračovala rovnako povýšenecky: -
...vás neoprávňuje ma tu násilím držať! -
- Nie ste mojím väzňom, vzácna
pani. Nechcem byť dotieravý, ale skôr by ste mi asi mali poďakovať, že som vás
zachránil. – dvihol už len jeden kútik úst.
- Chcete ma vydierať? –
Povzdychol. hej, to chcel, ale...
- Chcem vás požiadať... nie, chcem vás
poprosiť...o pomoc. – zmenil farbu hlasu, pohľad, aj podtón.
Oči, čo teraz hľadeli na ňu, už neboli tvrdé. Bolo v nich čosi, čo
si nedokázala vysvetliť. Na prvý pohľad by sa zdalo, že na ňu hľadí Gaston
Lonič. Nežne, prosebne... Ale z očí pred ňou nešla pokora. Ani náznak
poddajnosti, poníženia, citu... a predsa sa na ňu díval inak. Tak inak.
- Poviem vám teda pravdu. –
zašepkala, nevyplávajúc z tých pračudesných očí.
- Pravdu? – zneistel muž, akoby
očakával zápornú odpoveď.
- Pravdu o sebe... ak
dovolíte. Ak vôbec chcete počuť... počúvať... - nevedela zrazu, čo má povedať,
ale kdesi hlboko v jej vnútri ozýval sa neznámy vnútorný hlas, odobrujúc
každé jej gesto, každé slovíčko, každý pohyb smerom k tomuto neznámemu
mužovi, ako k bytosti, ktorú jej ponúkol na životnej púti osud.
Dobroprajný osud. Konečne raz dobroprajný osud.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára