RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 21. kapitola

 RUMBELLE

Depozit krídiel II.

21. kapitola

Tento FF nadväzuje na starší FF: 

http://anazuz1.blogspot.sk/2016/03/rumbelle-depozit-kridiel-1-kapitola.html

      Bavilo ju pohadzovať hlavou do strán a presúvať záplavu nečesaných, navyše prácne bez štilky, len starou kanylou rozčuchraných vlasov z jedného pleca na druhé. Ruby sa vypla k výkonu, aby nevyzerali tak neumyto a spľasnuto, ako pôvodne vyzerali. A ako aj potom vyzerali. Bez debát. Ale aspoň niečo nové v ich biednom doterajšom zagumičkovanom vrkočovom, poťažmo drdolovom živote.

  Obria hrubá čelenka robila jej od ucha k uchu most, čo nedoprial za svoju hranicu emigrovať ani vlasu. Síce od nej dobre bolela lebeň, ale silne natupírovanú a sterilitou páchnucim antiseptickým mydlom z nemocničnej kúpeľky festovne „nagelovanú“ inváziu, doslova vlasovej peny na hlave, by inak neukočírovala. Chcela si pôsobiť staršie?! Na, tu máš! Bolo ti to treba, Belle?!

  Ruby v snahe spraviť z nej samú seba, keď už má jej dokonalý outfit, si dala sakramentsky záležať. Figurína z múzea madame Tussaud by sa nemusela hanbiť. Ona hej. Aspoň by sa mala. Ak ti zostala ešte trocha súdnosti, lebo väčšinu si vyplytvala už na tento idiotsky utopický plán úteku, zámeny a... Nič, moja. Chceš ho zas vidieť a účel svätí prostriedky...

  Takmer sa zľakla, keď prechádzala okolo prvého výkladu. Zoškrabovať zubami nános krikľavého rúžu, čo skôr pripomínal fľak po útoku kombajnu zľahnutých rozžužlaných vlčích makov tiež nebol dobrý nápad. Povlak na zadnej strane chrupu chutil ako ožužlaná guma na ceruzke, s tým rozdielom, že mala po ňom sklovina nežnú ružovú farbu. Nanešťastie o tom majiteľka netušila. Snívala o svojom trblietkavom, ale inak decentne priesvitnom balzame na pery s hroznovou príchuťou. Mňam, mňam.

  Došľaka, veď dnes ešte nič nejedla. Opäť premlela peru o peru. Opäť oľutovala. Na Rubiin rúžový fastwood treba uvaliť okamžitú karanténu.

  - Kam s tými nohami, slečna, na karneval? – ozval sa z jamy na ceste akýsi spotený snedý robotník, v prepotenej košeli bez rukávov, sťahujúci do dlane playlist ľavej i pravej nosnej dierky, palcom a ukazovákom súčasne.

  Rehnil sa na svojom trápnom vtipe. A utieral zaprasenú ruku o rozkrok.

  Preventívne si zozadu siahla na spodok sukne a pritlačila ho k zadku. Ok, gaťky ešte ako tak prekrýval. „Ruby, asi ťa aj tak prizabijem kružidlom na prvej matike, láska! Druhý raz si vymeraj lepšie číslo svojej garderóby... Alebo ty schudni! Priznaj si to rovno: máš na riti o dve parkovacie miesta navyše oproti jej tiťorivým polkám. Potom sa nečuduj, že máš namiesto sukne neukotvenú markízu.

  Vypla radšej hruď a stiahla lopatky k sebe. Takto sa sukňa-sukienôčka hádam stiahne o nejaký ten centimetrík nižšie. Naivka. A ten gombík na blúzke si láskavo zapni. Jáj, nie je čím. Jasné, ďalšia „Finta FŇ menom Ruby“. Jéééj, nemám dva gombíky. Jéj, mám výstrih. Jéj a priepastný. S jediným rozdielom, že ona v tektonickom zlome svojej priepasti má nejaké tie vyvreté horniny, narozdiel od tvojej takmer nezvrásnenej platne.

  Čím ďalej, tým viac mala pocit, že vymeniť sa s Ruby a ujsť z nemocnice nebol až taký dobrý nápad. Už len jej ochota ťa mohla pribrzdiť a varovať.

  Dobre sa trapka teraz baví posielaním selfíčiek z nemocnice všetkým frendom široko-ďaleko, kam číslo na snapchate dovolí.  A to si anjeličkovú erárnu košeľu obliekla najskôr naopak. Ako rozviaty županček, pod krkom na jednu mašličku. A potom krásne rozdvojenie a pod ním ničovaté nič. Len Ruby. Ešte aj zimné doplnky starostlivo zazimované v odtoku domáceho umývadla.

  Po usmernení síce s outfitom nebola až taká nadšená, ale správne napnutie na správnych miestach a to vytetované OÚNZ cez prsník mali svoje nečakané  instagramové čaro.

  Už bola udýchaná, kým sa zorientovala a našla, čo hľadala. Králičia nora. Je tu dobre, ale... Bude tu? Neriskuje? Nesledujú ju? To ťa teraz napadá, ty šibnutá? Ak aj hej, iste ti to dajú vedieť. Skončíš v lochu a tatko sa s tebou vymení v nemocnici. Nech žijú mŕtvice. Viktor ju zaručene schytí tiež, len čo zistí, že si zdúchla. Máš iba pár hodín, kým zas bude mať službu a šľakhotrafí.   Z Ruby bez debát.

  Pritlačila k bokom nechutne zacápanú kabelku svojej kamošky. Obsah bol dôležitý a vháňal jej adrenalín do žíl. Viac, ako predstava, že ju uvidí takto, ako neriadenú strelu. Vhodnú tak leda na fiestu, v rámci záverečného ohňostroja. Viac ako predstava, že ona zas uvidí jeho. Aspoň, že si úprimná sama k sebe.

 Pred vchodom sa tmolilo zopár polcolových trubiek vypaľujúcich zobáky s jednou, aj to iste požičanou, cigou a riešilo usmoklenú kamošku, čo zrejme už prebrala a bolo jej ľúto, že viac neznesie. Dekel jej už raz očividne, aj citne zdvihlo. Ležala na tom vrstva presakujúcich hygienických vreckoviek tu s Nemom, tam s Dory v rohu a všetky tie veľké vulgarizmy malých žien, po ktorých sa cítili neohrozene sebavedomé. Alebo sebavedomo neohrozené? Hrozný vek... Bŕ. Ešte, že už je pár levelov vyššie. Aj tak sú ako cieľová skupina budúcich mužov ešte v zácviku len „štetky alebo deti. S podskupinou v prvej kategórii: lesba a mužatka.“ Za trest, že lovia v skupine dorastencov a mužov.

  Skúsila ich obísť, ale premerali si ju s takým dešpektom, akoby mala na hrudi prinajlepšom Garfielda, čo práve pripravil o poctivosť Hello Kitty a cúvli dobrovoľne uchechtané, až im retiazkové strojčeky svietili namiesto aspoň akých - takých iskierok rozumu.

  Preventívne to zalomila na toalety, ale s odevom a make-upom sa fakt nedalo nič robiť. Vraveli to jednohlasne a nekompromisne všetky zrkadlá, to prasknuté trojnásobne.

  - Mňa raz jebne z tých očiek...- mrmlala si rusovláska vytackávajúca sa z jednej z kabínok,  vykrútená v čudnej póze, zatierajúca si lakom na nechty dieru na silonkách v priamom prenose vysielanú na lýtku. Pomerne peknom lýtku. Obzrela sa na svoje. Nič moc. Bledula. Žilková. Suchá. Lepšie sa druhý raz ohol.

  Len čo sa ryšaňa narovnala po ďalšiu dávku lepkavého laku v druhej ruke, a nad ňou v zrkadle za rozplazil jej dokonalý profil, bleskurýchlo si to radšej našikovala do najbližšej kabínky.

   „Fú... o chlp! ...dúfam, že ma nespoznala!“ zaklipkala nervózne očami a načúvala. Túto ženskú si pamätá. Šťúrala do nej vtedy pri tom zadnom vchode. On tam bol s ňou. Práve s touto nechuťáčkou! No, dúfam, že k nemu nepatrí. Nie, nemôže! On je taký... taký... mozgové centrum odpojené, zabudla si? Odmieta ho od prvého momentu založiť do databázy, medzi normálnych definovateľných ľudí z tvojho okolia. Ahá... Tá je beztak prázdna. Potom ok. On je taký... Bodka.

  Ale ona? Je to jasná hlupaňa a deravými štrinflákmi, nemožne nahodená a zmaľovaná a trápna... a stará mrochta. Má najmenej devätnásť, ak nie dvadsať.

  Videla si sa za poslednú polhodinku v zrkadle, Belle?!

  - Ten hajzel nesplachuje. Nevieš čítať?! Na dverách máš nápis jak slonia gebuľa! Zas tam nalož a potom, aby sa tu nikto nemohol ani prešrajbnúť z toho kandla! – špúlila rusovlasá pery do zrkadla s očami zabodnutými na dvere kabínky, za ktorými jej niekto zmizol z dohľadu. - Tieto soplane nedovyvíjané, nezrelé... by sem vôbec nemali púšťať! Šťandy! Zaserú to celé použitými vložkami, namiesto aby srali doma a čučali na trápne tínedžerské seroše...- mrmlala si do tieňovania viečka.

  Stála tam pritajená, neveriac, že sa to vlastne skrz dvere baví s ňou. Tak teraz už nevylezie, ani keby jej za chrbtom potkan lezie z misy. Preventívne sa opatrne obzrela. V mise bolo kadečo, našťastie sa to nehýbalo. Skúsila aspoň zaklapnúť dekel. Bum, Rana, ako sa patrí.

  - Drbká ti, malá?! Skoro som si vypichla oko! – zmazávala si zle vytiahnutú linku.

  - Dočerta, vravel som ti, že nemám čas, tak prestaň s tým machlením a padáme! – ozvalo sa po vrznutí vonkajších dvier.

  Zatajil sa jej dych. Ten hlas... ten hlas... Veď... Už-už siahala na kľučku, keď si v poslednej sekunde capla po hánkach a uvedomila... že to nedokáže urobiť. Ani náhodou, ani so sebazaprením. Ani... no, vôbec!

  Navyše tie pazvuky, čo sa začínali ozývať. Ten priškrtený smiech. Šuchotanie. Došľaka, on ju tu rozbaľuje?! Hentú ryšaňu?! Trčopysk jeden odporný, čo ju tu práve dourážal na smrť?!

  - Prestaň, ledva som sa namaľovala... ti šije... jau... ty pako... to bolí... zas budem mať...prestaň! Roztrháš...nije cez pančušky...debo!...- smiech, smiech, smiech...

  - Nepočuješ, že máš prestať?! Jeden sa tu ani vyšťať v kľude nemôže...- ozvalo sa drsne z vedľajšej kabínky s jedovitým odmotávaním toaleťáku.

Šuchotanie prestalo.

  Zle sa zorientoval v kabínkach súpera. Namiesto tej vedľa, odkiaľ sa ozvala nespokojná, v intimite výkonu rušená zákazníčka, po špičkách sa priplížil a trhol dverami tej jej.  Priblblo sa usmiala, zažmurkala na spôsob čerstvo prebudeného šteňaťa, čo čaká, že ho vezmú na ruky a pomojkajú, vidiac jeho nečakaným prekvapením  vypleštené oči. Dvere sa zas pripleskli, až ňou heglo.

  - Čo... videl si jej až do budúcnosti, šťande?...keď si taký doplašený. To je iný level, tieto trinástky, s bobríkmi a podprdami vypchatými fotrovými fusaklami, čo?! - ryšavá kobola sa až prehýbala od smiechu.

  Takmer vybuchla jedom a skríkla, že už má šestnásť. A žiadnu prírodnú rezerváciu medzi nohami! Vie, ako sa treba starať o ...sklapni, jasné?! Hlavne, drž hubu. A šúchaj nohami. Si tu inkognito.

  Vedľa sa ozvalo splachovanie.

  Zelena si poklopkala na čelo, ukázala mu dlhý nos a vykĺzla nenápadne von, nechajúc ho v trapase, na ženských hajzlíkoch, hoci by rada videla, ako sa z toho dostane. Dve na jedného. Úchyla... jasné! To, že jej minule zdúchol ráno, bez rozlúčky z postele mu teraz vráti, debilovi. Strčila hlavu zas dnu a zrevala:

  - Úchyl! Je tu úchyl!...pomóc...! - vyprskla zas do dutého smiechu a zmizla.

  Jediné, čo ho napadlo, rýchlo opätovne otvoriť jej dvere a vtiahnuť dnu, kým babenka z vedľajších nezmizne tiež.

  Neveriacky zamrela v štronze, necitlivo lýtkami pritlačená o misu a napäto čakala, kým sa k nej konečne otočí.

  Fakt, váhal.

  Pomerne krátky čas na akýkoľvek zmysluplný scenár.

Domiceli