OUAT - Pešiaci medzi prstami... 96. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

96. kapitola

Domov

 

    - On umiera! - vbehla do komnaty pani hradu rozpálená slúžka s vydutým bruchom a ruky hystericky naťahovala k Peribleptii, vyšívajúcej na vlastnú vrchnú sukňu, lebo biele plátno sa jej dávno skĺzlo z kolien, rodový erb. - Starý ...milostivý... veľavážený... ten váš... pán umiera! -

  - Už zase? - prehodila stará žena a ani nedvihla zrak zo zeme.

  Nechala ho tam ležať ako starý deravý lavór, ktorý už nikomu nemôže poslúžiť. Už nebol súčasťou jej života a nemala najmenší dôvod sa oňho starať, či kriesiť jeho nepatrné zbytky. Žila svojím vnútorným životom a cítila sa tam dobre, bezpečná pred výtržnosťami svojej rodiny, bezpečná pred schátralosťou svojho sídla.

  Hoci nič nevidela, často, veľmi často si predstavovala, že vidí. Pozerala sa na exkluzívne zariadené salóniky, ktoré v skutočnosti tu v tomto temnom Temnom hrade nikdy neexistovali, pozerala sa na pôvabné výšivky, vlastné umelecké diela, ktoré neboli ničím iným, než amorfnými chuchvalcami nití a cvereniek trčiacich z oboch strán plátna či čohokoľvek, čo sa jej dostalo do rúk a dalo prepichnúť. 

  Vystrašenú slúžku nemienila pustiť do svojho dokonalého vnútorného sveta, preto jej venovala len pár strohých viet:

   - Na to bude stačiť ľadová voda. A spánok. Nemožno len hýriť. Aj modliť sa treba. Ak má kŕče, uvarte mu tie byliny, čo visia nad krbom. Vždy mu pomohli. A teraz už choďte. Nerušte moje stehy.-  pousmiala sa, ako na dieťa.

  Slúžka sa neodvážila viac ani muknúť. Ešte stále videla svojho pána v tej neprirodzenej polohe, ako visel cez posteľ v obložení vlastných zvratkov a čohosi hnedého, hádam zaschnutej krvi.

  Nedokázala sa k nemu priblížiť, nedokázala mu pomôcť. Ako bez života sa sunula mĺkvou chodbou. V každom mihnutí sviečky videla Bartolomejov prízrak. Ľakala sa vlastného tieňa, akoby ju prenasledovali stovky mŕtvol, bledých prízrakov, bažiacich po jej krvi. Nosila pod srdcom jeho dieťa, kúsok z neho. Kúsok z toho smradľavého netvora, rozvaleného pod baldachýnom, pod priesvitnými závojmi, ošpliechanými vínom, mastnými jedlami a iným svinstvom; pod tou zažltnutou lesklou strieškou, nemým svedkom nekonečných zhýralostí a zločinov. Jej nohy odmietali poslušnosť. Chcela ich prinútiť k chôdzi, ale ešte väčšmi sa vyčerpala a ako opitá padla k zemi.

  Ktosi k nej pribehol. Videla ho celkom zblízka, no vzápätí sa tvár muža odtiahla. Čo mu bráni v zblížení? Jej samodruhý stav? Jej bezvládie? Alebo nebodaj zápach z jej mokrých úst?

   Rumpel potriasol slúžkou, no tá len zagúľala nepríčetnými očami a vydýchla jedinú neslovesnú vetu:

  - Starý pán... -

   Rumpelstiltskin pustil slúžku a rozbehol sa dlhou chodbou. Jeho náhlenie mu nadúvalo purpurový plášť a postupne za ním sfukovalo všetky sviečky, ktoré v nízkych radoch osvetľovali temravú pevnosť.

- In nomine sancte trinitatis et individue unitatis... Gregor II.,  dei gracia...  -

  - K veci! -  prerušil nedočkavý Rumpel pisára, ktorý pod mihotavým svetlom dohárajúcej sviečky ledva slabikujúc čítal ostrapkaný a skrkvaný zvitok pergamenu.

  - Prejdi k jadru! – dvihol mladý pán prst.

  Nešťastný pisár sa poobzeral okolo seba, či ešte po kútoch nezostali pohádzané vlašské orechy ešte od Vianoc,  tam by sa možno k jadru aj bol býval dostal, ale asi ťažko, myši nechali len škrupiny...

 Tak iba unavene zažmurkal a palcom rozotrel guču vosku, ktorá nečakane do stredu listiny nakvapkala z jediného zdroja svetla.

  Mladý pán nechcel byť priveľmi na očiach. Čím menej ľudí vie o jeho návrate, tým menej ho bude upodozrievať z toho, že oslobodil Gostigrada z väzenia. Trochu sa pousmial, ale to mu nestačilo zlepšiť náladu. A myšlienky sa mu stále vracali späť, do chalupy pod skalou.

  „Čo ak sa bojí?! Prebudila sa a striasa ju chlad, zima a samota?! Čo ak sa odkopala?! Čo ak nachladne? Ak ju tam ktosi objaví...“

   - No tak! Bude to? Počnem tu od radosti, kým sa tebe uráči dočítať ten odporný kus svinstva, ktorý sa tvári, že má moc rozhodovať o našom osude! Len ja... len ja mám tú moc...-  stišoval hlas v zlej predtuche a päste tlačil do práchnivejúce ho už dávno stola. Preto to šlo.

  Pisár a čitár chvíľu urputne hľadal začiatok nejakej tej vety, kým sa rozhodol pokračovať náhodným výberom.

  - ...a tak, sa jeho veličenstvo Gregor II. kráľ ríše srevrenskej, pulevskej, hornej fortrézskej, dolnej, ľavej, pravej a Boh mu daj večnú slávu a život tak do päťdesiatky, aj Ilpergovskej, rozhodol, tiež Božou vôľou predchnutý, mane nobiscum, domine, odňať zem Il Perko, doposiaľ, de iure patriacu Bartolomejovi z rodu Rumpelstiltskin a pririeknuť ju gratis a hlavne z onej Božej vôle, ňou osvietený, lumen de coelo, aby sa bolo na koho vyhovoriť, soli deo honor et gloria, rehoľnému rádu sestrám zo zeme srevrenskej požiarom, accepto in crucem, vyhosteným a matkou Perpetuou, ignis ardens, dľa nového ustanovenia spravovaným... Takisto sa popri tom usnanovuje všeobecná konfiskácia ostatného movitého i nemovitého majetku rodu Rumpelstiltskin za zradu, vlastizradu a veľezradu... Takto pominie sa sláva sveta. Sic transit gloria mundi! -

  - Dosť! – vybuchol Rumpel a vytrhol list pisárovi. - Tento zdrap teľacej kože popísaný nezmyslami, vyhrážkami a vyhláškami, tento zanedbateľný výstrelok kráľovej ješitnosti, toho kráľa, čo kráľom mi ani nie je! Táto ničotná titernosť má byť spečatením nášho osudu?! – zúril a hlas mu prechádzal do fistuly.

  - Čo sa týka starého pána, ten sa zložil už po prvých dvoch riadkoch. – dovolil si na margo podotknúť pisár, neupovedomený o tom, že mladý pán to už vie.

  - Toto, toto... nášmu drahému veličenstvu tak ľahko neprejde! Pomstím smrť svojho otca, parce sepultis, pozabudol sa trochu, hoc sa mi zdá priam oslobodením, vedeným Božou prozreteľnosťou. – radšej sa prežehnal a doprial umrlcovi chvíľu ticha, kým zas vybuchol. – Náš rod veru nezhynie! Ak aj zhnil, tak nezhynie! Na to má náš kráľ prikrátky... je náš kráľ prikrátky... – z úst mu vypadla slina.

  - Načo toľko nenávisti, synček môj...- ozvalo sa z náhle poodchýlených dvier.

 Ten krotký a pokojný hlas vytlačil do Rumplovho oka melancholickú slzu.

  - Mama, vy ste ešte tu? – vydal zo seba pridusenú otázku. – Mali ste vraj tak naponáhlo... -

  - Nemôžem sa odobrať. Akosi... je to ťažké. A slizké, mäkké a páchne to... neunesiem toľko spomienok! – zašemotila.

  - Ukážte, ja vám s tým pomôžem. – ponúkol sa Rumpel a vytrhol matke z rúk širokú truhlicu.

  Ostatná batožina už niekoľko hodín vraj bola naložená na voze. Už sa len hľadalo, čo alebo koho zapriahnuť. Len tak poskromne sa chcela stará pani odobrať do tíšavy kláštorných múrov, márne presviedčaná, že jediný ženský rád široko - ďaleko sú miestne rehoľníčky. Aj celu jej dajú. Aj rúcho. Aj cenu upravia... Celu.  Ju to tiahlo inam. K inému...

Domiceli, Fra Vargelico