OUAT - Pešiaci medzi prstami... 109. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

109. kapitola

Následník

 

 ...pokročíme v deji o pár mesiacov... 

    Kráľovským sídlom sa rozľahli viac ako besné zvuky. Ozývali sa dlho, predlho a potom sa všetko ponorilo opäť do bežných...besných zvukov.

  Chodbami ešte pobehovali ako splašené slúžky s plnými náručiami plachiet a vandlov, džberov a bolo im do reči.  Reči sa šírili, ale len jeden mal právo predstúpiť s nimi pred kráľa. So všetkou vážnosťou jeho postavenia hodnou.

 - Je to syn! Vaše Veličenstvo, konečne syn!  - začal mladý muž s hlbokánskym úklonom, aby vyjadril obdiv k výkonu svojho vládcu.

   -  Čí syn? – zívol kráľ, prudkým pohybom zvalil z duchny na zem dávno vyprázdnený pohár, čo  však sám o sebe  povedať nemohol. Zamyslel sa.

   -  No... – zaváhal štrnásty kráľovský radca pre veci potomstva, - ...no asi váš. Dúfajme, že váš. – zneistel, či ho predsa len niekto nepredbehol a novina už nie je novinou.

   - Ako to? My si nie sme istý? – nakukol kráľ pod obriu prikrývku v snahe presvedčiť mechúr, že má neodkladnú audienciu.

   -  My aj hej, ale vy asi, dovolím si tak podotknúť, asi ani... – balansoval verný Luban, podvihoval sa na špičky, v snahe vidieť, čo to kráľ pod prikryvkou robí. 

  Nebodaj nevzdáva hold onomu... ale na koniec zamyslenia  sa, sa len čo najzdvorilejšie usmial a uklonil a zopäl ruky pred prsiami, dúfajúc, že jeho výsosť iba na žart obracia takú vážnu vec, aby ...kto vie prečo?!

  Kráľ vytrčil spod periny strapatú šticu. Zle sa tam dýchalo, Prach, puch, zvuky všakovaké, ruchy, buchy...

  Naklonil hlavu k ľavému plecu, zošpúlil ústa a šikmým pohľadom zaškúlil do popoludňajšieho slnka.

- Bude Vaša Jasnosť, prepáčte, Výsosť, už vstávať? – skúšal okľukou Luban.

- A mali by sme? – poškrabkal sa kráľ so všetkou dôstojnosťou pod krkom a vyfľochol obsah nosa najskôr do dlane a potom odprskol na zem pri záhlaví postele.

  Luban sa diplomaticky zatváril, že nič nevidel. Iba zahmkal, nediplomaticky zase, ale inak sa nevedel vrátiť k merytu veci.

- A neráčite ho chcieť vidieť? – čo najtichšie zašemotil Luban a sťažka preglgol.

- Nie, načo!? Nech si tam leží za posteľou! Keď obschne, zoškrabú ho a... – díval sa kráľ s mierne natočenou hlavou na hlieny, aby si dobre vymeral krok a pri vstávaní sa im okľukou patrične vyhol.

- A...?! – vypleštil oči zúfalý štrnásty poradca pre veci potomstva, zopakujúc si v duchu poslednú panovníkovu vetu.

- ...a potom uvidíme, čo by sa s ním dalo, eventuálne nedalo robiť. No, nebudeme predsa taký kúsok vynášať na smetisko. - poklopkal si nonšalentne, doslova s noblesou a patričným afektom kráľ na čelo.

Luban očervenel. Keď párkrát márne zalapal po dychu, zmohol sa len na:

- Kúsok?! Ráčte prepáčiť, ale má cez pol druha stopy! Najmenej... -

- Čože?! – chytil sa Gregor II. za pelesť postele a zažmurkal do tmy záhlavia. – To som teda frajer, čo?! – pochválil sám seba, hoci nedovidel. Predstavivosť musela stačiť.

- Vaša Výsosť čosi hľadá... za posteľou? -

- Už ho vidíme! Nemá pol druha stopy! Je to iba taký nechutne zelený a slizký a ... no fuj! – mávol rukou kráľ.

Luban nestačil vypliešťať oči a zároveň bleskovo kmitať viečkami nad kráľovým hodnotením vlastného syna.

- Vaša Výsosť, dovoľte mi podotknúť... on nebol až taký zelený, no priznávam nechutne fialový, to hej, aj hrču má na samom vrchu, ale to zmizne, to sa vy už nebojte, to slúžky a dojky a babica i vaša pani manželka už všetko urobia... pre vašu najväčšiu spokojnosť. -

- Čo by čo mala naša, teda Jej Jasnosť a jej fraucimór čo s tým robiť?! Nech si tam len hovie pod posteľou a keď vyschne, ako sme už ráčili naznačiť, potom... – urobil veľké gesto smerom von oknom.

- Potom? – čakal radca na neúprosný ortieľ, ktorému vôbec nerozumel.

  Veď kráľ si tak veľmi prial mužského potomka, následníka trónu, nového kráľa... To bude ono!

 Lubanom striasla zimnica. Kráľ sa bojí o trón, bojí sa, že po synovom následníctve... preto ho chce zavraždiť. Vlastnú krv, krv, ktorá by ho mohla ohrozovať v neobmedzenej vláde. To je strašné! Toto keď bude rozprávať chlapom v rade...

- ...potom ho trebárs zašlapeme do koberca. A možno ho ani nebude vidno, keď poriadne obschne... – filozofoval kráľ s rukou už pod bradou.

Luban pomaly cúval z komnaty. Všade mu naskakovala husia koža veľká ako piškóty v pudingu, ruky i nohy i ostatné údy sa mu roztriasli a vlasy ježili.

- Alebo, ak vás to zaujíma, – pokračoval kráľ v kreatívnom myslení, dívajúc sa stále na to isté miesto za záhlavím, – ...alebo ho vezmeme už teraz a vyšmaríme von oknom. Čo tu bude zavadzať, ešte by sme ho zašliapli, keď je taký malý, prilepeného by sme ho mali, hnusne rozplešteného na päte... a bez toho môžeme byť. Tak sme sa rozhodli a tak aj učiníme! -

Kráľ Gregor II. si nadvihol prikrývky, vykoptal sa z nich, ťapol dolu bosými nohami a klesol na kolená. Do buchotu jeho kostnatých jabĺčok tresli aj dvere komnaty, až sa okenice rozkmitali prievanom.

 To už zhrozený Luban trielil po chodbách a šepotom kričal strašné zvesti o kráľových plánoch všetkým gobelínom, obrazom a pohovkám, všetkým brneniam a vázam. Zmizol v sieni kráľovskej rady.

Kráľa jeho náhly, nevysvetliteľný odchod prekvapil.

„No, čo,“ pomyslel si, „...mladý, neskúsený je, nič nevydrží. Ale naučí sa.“

Gregor II. sťažka vstal, na prste si niesol rannú nevoľnosť k oknu. S jednou rukou za chrbtom nad ňou chvíľu postál.

- Vraj pol druha stopy! Ale lichotiť vie ten Luban dobre. Dobre to padne. Aj keď ide o onú...tú...hlienovú záležitosť...pozor! ...sú kráľovské! – zaškeril sa detinsky.

Kráľ si utrel prst do parapety, potom dôkladnejšie do nočnej košele, zatvoril okenice a všuchol sa späť do perín.

  Syna si pôjde privítať na svet neskôr, keď sa vyspí...

Domiceli, Fra Vargelico