OUAT - Pešiaci medzi prstami... 81. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

81. kapitola

Ústup

 

  - Netískajte sa na mňa, tajtrlíci priškvarení! – zadunel chrchľavý správcov hlas v úzkej dutine podzemnej kanalizácie, čo sa tu musela zachovať ešte z rímskych čias a Rumpelstiltskinovcov nebavilo všetky diery zapĺňať odpadom a kántriť ich tým z civilizovaného sveta, nuž teraz im padla vhod, ani netušili ako. Ale cítiť, cítili.

  Prišli k záchrane jak slepé kurence k zrnu. Zopár, pred tým zachránených Gostigradových vojakov mraštilo nozdry a po tme sa presúvalo za hlasom, ktorý ich mal vyviesť na úplnú slobodu.

  - Bodaj vám cigáni zuby okovali! ...To ste sa zas raz vyznamenali! -  častoval ich počas presunu za ich veliteľa, ktorého tu, ani v boji predtým nebolo, ale že je v pevnosti, vedeli všetci. Len kde je teraz?!

  - Dívaj sa, kde labu kladieš, ty zle omastený jarabičí trtol! – sotil správca aj do tučného pokladníka, ktorý sa po tomto útoku ráčil konečne prevaliť na druhý, do písmena „m“ ešte nevyformovaný bok.

  Zrovnal tým však dvoch z vojakov so stenou kanála a nadôvažok pri ďalšom neobratnom manévri pripučil svojho predstaveného podrážkou na tom najcitlivejšom mieste.

  - A kto ti vôbec, ty capí nos, dovolil otočiť sa?! Há?! Pokiaľ viem, máš držať strop a hubu, kým tu s touto luzovinou... – pohľadom chcel obsiahnuť svojich neviditeľných spoločníkov, ale tma sa mu vysmiala do ksichtu. - ...pokiaľ nevylezieme z tejto smradľavej kanej nory! –

  - Ale, pane, uf...uznajte...že moje uf...ruky sa už ledva držia na nohách a navyše sme... uf... prišli o pečienku u ctihodných sestrier... tá ohromná pahreba na nádvorí...to by bolo kus svinňaciny, teľaciny... abo inej...možno aj kravaciny... uf! - 

  - Sklapni nozdry, ty nenažranec! Myslíš si, že teraz je čas vyžierať brče, čo by nám naklohnili tie vyschnuté čierne cintorínové bukréty?! To si radšej tvoje gate pretiahnem cez gágor! –

  - Ticho! Ticho! - zašepkal jeden z vojakov do správcovho nádychu, využijúc tak jedinú možnú šancu dostať sa k slovu. - Ticho...ticho...Ale nič! myslel som si, že už prišla. Noc. -

  Správca pregúlil očami a vystrelil päsť dopredu. Bolo mu v podstate jedno, koho zasiahne. Každý si podľa neho zaslúžil. 

  Nikoho ani len nenapadlo sa viac ozvať.

  Znovu všetko stíchlo. Stíchlo a čakalo na noc, ako na jediné spasenie. Chodba, v ktorej stiesnení čakali, viedla popod prvé nádvorie kdesi do predhradia, ale nikto, ani správca netušil, kam presne. Noc to istí.

  Diery v opevnení, ktoré ani mníšky nestačili komplet opraviť, hoci tam nanosili všetky v útrobách hradu nájdené kamene, dokonca sestra Kervera sa vzdala aj posvätnej relikvie – žlčových kameňov svätej Kalmalduly nepomohli a vyliezť z kanála by značilo otrčiť sa v celej svojej porazenej kráse pred celým, momentálne preplneným Il Perkom. Ale boli aj ich šancou. Po tme. Jedine tak. Noc bola ich záchranou. Ktovie, či už nejakú neprepásli, čas tu bežal akosi inak.

  Strach a hlad sa postavili únave. Tajomné šero noci im nesmie ujsť, aby mohli ujsť.

  Čakanie bolo ťažkou skúškou. To vedel hlavne pokladník, ktorého vzali ako podperu pre chabý strop. Nad hlavami im chodili sestry i kráľova družina, pod nohami vypasené potkany, ktoré sa sem po dlhom čase zas s radosťou sebe vlastnou vrátili. A oproti svetlo!

  Maličké mihotavé svetielko bliknúc raz tu a raz tam, približovalo sa ku skupine utečencov.

  - Tśś! Tśśśc! – zasipel správca a skrivil v rozčúlení okrem tváre aj všetky prsty napchjúc si ich to úst medzi drkotajúce už zuby

  - To ktoré hovädo tu svieti?! Bodaj mu cholera kosou brucho šmirgľovala! Ten trpák si neuvedomuje, že je v kanáli... že sú tu plyny... že to môže buchnúť?! Pre čerta, kto je to?! – poslednú vetu však vypľul správca už v strachu, skrčiac sa, čo najviac vedel.

  Oprel sa o svojich verných, oblapiac ich ako kvočka, čo ich chce, nebodaj, ochrániť a vyvalil prestrašené oči na plamienok, čo sa nebezpečne blížil.

   - Ktosi zvonka...- ozval sa jeden z vojakov.

  - Tak, to nemôžeš vedieť. Kúsok vedľa sú katakomby, ktovie... ktovie...- odvetil mu premúdrelo pokladník.

  - Ty vredovitý strakatý zgerboš! – odpľul si uľahčene správca a otrčil ruku na pozdrav mužovi, ktorý sa bol s pár vojakmi objavil tu v kanáli nečakane pred nimi.

  Bol pôvodne z ich rodu, ale kariérista už mala, keď detiskám z podhradia vši predával, aby nemuseli chodiť do školy, nuž ho nechali ísť si za svojím osamostatňovacím snom, naverbovať sa do kráľovej družiny. Mať svojho špeha v týchto neistých časoch aj na takom nebezpečnom mieste, akým bol kráľovský dvor, nebolo predsa na škodu.

   - Správca! Čo ty tu? Hééé?! - vypleštil veľký chlap svoje ešte väčšie očiská.

  - Nepýtaj sa, Dobrotko, nepýtaj, ty pľuha! Radšej povedz, čo tu ty?! -

  Ozvala sa strašná rana. Chodbou kanála to otriaslo, kusy hliny a zostarnutého spojiva i kameňov začali odfrkovať zo stien, rozmeľňovať sa na telách ľudí pod nimi a čoraz rýchlejšie šuchotať ako ničím nezahatateľné kamenné vodopády.

  To zase pokladník, pozabudnúc na svoju zodpovednú úlohu Atlanta, ako podľa vlastného sebavedomia, dôležitá dvorná osoba, tiež otrčil hnátu na uvítanie návštevy a stalo sa mu to... asi... osudným. Vrstva sutiny skryla jeho telo aj telá vojakov, čo nestihli už nestihli a ani nemali kam uskočiť, pred zásypom náhle, nie nečakane, vedeli svoje, uvoľneného stropu.

  Dobrotko sňal čapicu. 

   - No, nech mu je zem ľahká...-

  - No, to ťažko... Nad nami je, ...totiž, nad nami bola, bodaj ju ploštice opľuli, stála tam hradná bašta. Trojposchodová. A v nej bolo aj okno. Jedno, jediné. A v tom okne sedávala a vyšívala svoje chomlanice vznešená naša pani Peribletia... Nuž, ale kde sme to skončili?! – otočil sa, na moment rozcítený, ale už zas upokojený, správca na Dobrotka a jeho kumpánov. - No, čo to tu teda chceš?! - 

  - Ale, nič dôležitého. Zmizla nejaká baba šialená od mníšok, poslali ma ju hľadať a ešte, že Rumpelstitskinovci akosi zas vystrkujú rožky, že ich treba všetkých vyzabíjať. Ozaj, aj teba! - usmial sa Dobrotko a potľapkal správcu po pleci.-

  - Jáj, ešteže tak! Už som sa zľakol, ty nemehlo rigavé, že si nás prišiel nebodaj navštíviť a vyžrať, ako vždy! – vrátil mu potľapkanie správca a pokúšal sa zachovať si chladnú hlavu. Pot už mal ľadový.

  - Nie, nebojte! V kuchyni, ešte na kráľovskom zámku, ma vystrojili jak sa patrí. Ľaľa, tuhľa morčacinka spred troch týždňov a syr...-

  - ...a ten je plesnivý od prirodzenia?! – nedôverčivo zaškúlil správca na hrudu podivnej farby, vône a konzistencie.

  - Od prirodzenia?! Ale, to nie! Tam syr nenosím! Ale tuto, ľaľa, z druhej strany som ho mal. - obrátil sa Dobrotko chrbtom, chtiac upozorniť na kešeňu hompáľajúcu sa mu pod zadkom.

  Chodbou sa ozval desivý výkrik.

  - Jaj. -

  To správca využil Dobrotkovu neopatrnosť a akonáhle sa ten ťuťmák otočil chrbtom, sfúkol mu sviečku. V chodbičke to zalomozilo. 

  Správca sa pokúšal preškriabať sa cez Dobrotkovu tlupu a stratiť sa aj z dosahu, keď z dohľadu už bol. Skôr, ako by sa mu náhodou rozvidnelo a chcel si jeho bývalý podriadený naozaj splniť službu sľúbenú kráľovi a pošimrať ho svojou odporne veľkou päsťou.

  Jeden nikdy nevie. Rumpelstiltskinovcom nehodno veriť ani nos medzi očami...

Domiceli, Fra Vargelico