OUAT
Pešiaci medzi prstami
92. kapitola
Jeho poklad...
Zhlboka
dýchala a šmátrala po vlhkých, akoby zasoplených stenách. Dych sa
zrýchľoval, koža na bruškách prstov umierala. Šaty oťažievali a trasúce sa
nohy márne hľadajúce stabilný podklad, odmietali už telu poslušnosť. Keď sa už
aj ruky ledva držali na nohách, zúfalá žena sa aspoň otočila k stene
chrbtom, aby stlmila pád.
Už
nepočula, ako sa jej meno nesie po chodbách kdesi v diaľke, volané
nešťastným mužom, ktorý sa ju pokúsil vytrhnúť zo spárov neprajného osudu, ale
náhle sa mu vytrhla sama a zmizla skôr, ako ju stihol oboznámiť
s plánom, ktorý tajne zosnoval. Pre nich dvoch. Len pre ňu a pre
neho... Len Gaston a Belle. Belle a Gaston.
Navzdory
kráľovi aj celému neprajnému svetu.
Ešte
chvíľu videla jeho prosiace, dojatím zarosené oči a v nich mlčky
vpísanú prosbu, aby sa nebála, aby mu dôverovala, verila, že ju chce len a len
chrániť. Zachrániť. Postarať sa o ňu, akoby bola jeho...vlastná. Nedokázal zo
seba vytlačiť slovo, len dúfal, že ho chápe, že rezonujú na rovnakej vlne dvoch
stroskotancov, čo sa idú vzoprieť osudu.
Pod
rúškom svojho plášťa ju vtiahol sem, do podzemných chodieb a viedol preč od
všetkého toho predsvadobného ruchu a zhonu.
A
ona sa poddala jeho želaniu, najskôr ruka v ruke, cítiac jeho chvenie a strach,
že čo ak to všetko je len nejaký sen, ktorý mu vykĺzne z rúk. Ale bola to len
ruka, čo sa mu vykĺzla. Stratila. Asi musel otvoriť ďalšie vráta, povoliť
mrežu, podliezť výklenok, prekopať cestu... Bol čoraz ďalej a ďalej, ale
dúfal, že ona, ako Eurydika za Orfeom poslušne kráča za ním. Potom sa obzrel. Jeho
"Eurydiky" nebolo... Ani tieň. Ani závan vône po nej nezostal.
Nič. Tma.
"Kedy to bolo?!" Zdalo sa, že uplynuli veky, čo sa tu motá v tej
ničote, v tej tme, o hlade, o smäde. Blúdi chodbami a netuší,
kam ju zavedú zákerné zákutia tohto nehostinného miesta. Mala pocit, že sa už
túla iste katakombami samotného pekla. Len zurkot presakujúcej vody, čľapot pod
nohami a chlad pripomínali jej, že toto je ešte dozaista svet živých ľudí,
nie horúce, vyschnuté, ohňom vše pohlcujúce peklo.
Nemohla
vidieť, počuť ani cítiť, to hlavne, zúfalé sestry motkajúce sa jedna
druhej pod kutne, stále okukávajúc tie isté prázdne miestnosti, lebo inde sa
ísť báli. Dívali sa jedna druhej do vystrašených očí, opakujúc si jediné slovo:
„Zas, zas... zas... Zase zmizla jedna z nás... Nie. Nie! Teraz nezmizla
sestra, to nebola jedna z nás...“ upokojovali sa márne, že neznámy
nepriateľ nivočí zákerne a zámerne sestry rádu.
Hľadali
chuderu Viorelu, iba tak, na náhodu, vediac, že nech by kričali sebe viac, tá
hluchonemá sa im neozve. Ani keby chcela. A ona iste nechce. Na to ju už
poznali pridobre.
Belle plytko vdychovala stuchnutý puch podzemia a poddávala sa akémusi
utlmenému šumu doliehajúcemu k nej z nekonečnej diaľky. Zrazu jej
zostalo teplo, príjemne a malé blikotajúce svetielko spásy zjavilo sa jej
na poslednú chvíľu pred spola zavretými viečkami.
-
Spása duše mojej... – šemotila, - ...prijmi ju Pane ...prijmi ju nehodnú, skrze
... -
Svetlo zhaslo. Omdlela.
Sykotajúci nočný chlad, ako čerstvo umytá zelenina náhle vhodená na rozžeravenú
masť v kotle, oziabal jej spotené spánky a vtláčal ju kamsi do
mäkkého pozadia. Telo sa jej pohojdávalo v rytme zhora - dolu, hlava sa
kymácala zboka - nabok a kôň sa z kroka - na krok opatrne predieral
húštinou. Mocná uzda mykala ním triezvo a rozvážne, a predsa kde-tu
zakopol, už-už zhodiac svoj náklad. Voľky-nevoľky narovnával doráňané
šľachovité nohy a poslušne kráčal ďalej.
Keď
svetlo z krbu dovolilo mužovi vzozrieť, prekvapivo ním trhlo späť, až celá
jeho mohutná postava zaclonila zdroj svetla.
„Toto nie je
mníška...“, preblesklo Rumplovi hlavou, ale oveľa menej sklamane, než mal
v pláne.
Mal plán.
Veľký plán. Plán, ako opäť zvíťaziť a ďalší márny pokus by bol priveľmi
krutý.
Spokojne
prekrížil ruky na hrudi a kochal sa nepokojným spánkom dievčiny, ktorá vo
sne bojovala o svoj úbohý, vyčerpaním podlomený život, s horúčkou
a zimnicou zároveň.
Po chvíli
mu to nedalo. Priložil na oheň, vytiahol z truhlice pri stene ďalšiu huňu,
pozorne ju prikryl , dokonca jej zo spánkov rukávom vlastnej košele utrel pot.
Už dávno
nevidel tak zúboženú ženu. Takmer priesvitnú, útlu, krehkú, s vlasmi
polepenými a nakrátko vystrihanými, ako mávajú padlé ženy, alebo...
novicky. Jasné! Môže to byť novicka. Takmer dieťa a...
Nikdy
nerozumel odhodlaniu ľudí vzdať sa všetkých tých radostí života, opustiť svet
a utiahnuť sa do samoty, odsúdiť sa na pokánie, askézu a pomalé,
bolestné umieranie za živa.
Táto tu
už stála, očividne, podľa stavu, na jej prahu, a predsa sa mu zdalo, že
tento údel si dobrovoľne nemohla zvoliť! Jej pery boli prisilno zovreté, jej
hruď sa dvíhala akosi vzpurnejšie, životaschopnejšie a hoci zbičovaná
zrejmou neprajnosťou skôr ľudí ako osudu, toto vyzerala byť jedna z tých žien,
čo sa len tak ľahko nevzdávajú. Podľa stavu blúdi podzemím už zopár dní
a hľa... žije!
...a
s pokožkou stále tak jemnou a hladkou, že mal chuť zatvoriť oči
a nechať brušká prstov vychutnávať si jej tajomné nuansy. Vzdal to. Pozrel
na svoje drsné ruky a zahanbil sa.
Nahrial
radšej trochu vody a potom opatrne stieral prach a špinu, čo sa na ňu
iste nachytala tam dolu v podzemí. V jeho podzemí. kde on poznal
každú špára, ale cudzinec nemal šancu. Iba jej ju dal...
„Čo ale
robila... tam „dolu v podzemí“?! Ako sa tam dostala?! Zatvorili ju?!
Uväznili?! Kto to vôbec je?!“ ... nedalo mu pokoja.
Dievčina
sa začala nepokojnejšie zmietať. Pot jej vystupoval na čelo a tvár
rumenela. Je priteplo, uvedomil si. Strhol prikrývku, podobral ju cítiac jej
horúčosť a vlhkosť a opatrne prehodil k svojmu plecu, aby sa
dostal na chrbát k šnurovaniu. Nepáral sa s háčikmi, zvolil nôž
a tvrdý, naškrobený pancier z nej stiahol na jeden raz. Zachvela sa,
ako vták, čo nájde svoje pierka a cíti, že už je čas vyletieť
k výšinám. Jej krídla však boli stále slabé, ničotné, boľavé, bezmocné,
nevládne. Zviezla sa tichúčko späť na lôžko a zazdalo sa mu, že sa
mimovoľne pousmiala. Pregúlila hlavu k obnaženému plecu a zhlboka sa
nadýchla, potom stále plytšie a plytšie, až sa jej dych ustálil, až videl,
že spí pokojným, ničím nerušeným spánkom.
Snáď len
jeho prstami trochu otravovaným, keď jej uvoľňoval aj šnúrku na spodnej košeli,
aby sa k hrudníku dostal s octovým obkladom. V prvom momente mal
chuť odvrátiť zrak pred jej nahotou, ale napokon sa zasmial svojej detinskosti
a skôr, ako priložil plátno v chladivom roztoku namočené, dôkladne si
jej hruď prezeral. Takmer zaváhal, či ju aj prekryje a nechá smädno
nasávať trochu toho chladu, čo jej mal rýchlejšie uľaviť od horúčky z vyčerpania.
Po
rozbalení bola ešte krajšia, ako dúfal, ako si stačil v tých pár sekundách
predstaviť...
Ruky sa mu
mimovoľne roztriasli, keď prikladal oba konce košele pozorne zas jeden
k druhému a stáčal dlhé šnúrky na ich stred, ako hada, čo tu bude
strážiť poklad.
Jeho
poklad.
Ako čudne
mu zrazu stislo srdce...
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára