OUAT - Pešiaci medzi prstami... 113. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

113. kapitola

Zmiznutie

           Tma vo výklenkoch vyzerala strašidelnejšie ako ústa bezzubej Tery, keď si zívla. Nepravidelne opracované okraje akéhosi žltkastého pieskovca ako mľandravé ďasná a zvyšky sviečok nemohúcne vyrážajúce bezmocné tupé výčnelky, čo zanechal vyhárajúci vosk, hore k stropu, až bolestne pripomínali posledné trosky záhradníčkinho dávno zabudnutého chrupu.

    Napriek hladu Belle pocítila pri predstave nechcenú nevoľnosť kdesi hlboko v žalúdku. Rozosmutnil ju nával pocitov a akokoľvek ich  vyháňala, ba priam vyrvávala z pamäte, zakladala novými zážitkami, vykladala do tých najvyšších poličiek svojho depozitu, zotierala, zoškrabovala, vymazávala i popolom sa snažila v duchu vyčistiť si pamäť, všetko márne.

   Terina tlama, rozložité pozadie matky predstavenej Roweny a puknuté okuliarky starej zošúverenej pokornej Perpetuy zostali centrom jej spomienok na mladosť.

   Pošúchala si hladom a úzkosťou stiahnuté brucho, nohy pritiahla k hrudi a unavenú hlavu čelom oprela o kolená. Miestnosť na okamih došuchotala, zamrela.

   Rumpelstiltskin sa stále nevracal. Akosi dlho sa nevracal. K hladu, únave a tme sa pridával strach. Po lyžiciach. Ticho sa nalievaný  roztekal po všetkom a zapĺňal každú škárku svojou trasľavou konzistenciou.

   Bála sa i pozrieť smerom k niekdajšiemu oltáru.

  Zranený, aká úľava pri tomto slove bodla ju zrazu do srdca, ticho dýchal. Už hodnú chvíľu nechrčal, netrhalo ním, preto sa jej strach násobil, ale bola vlastne rada, upokojovala sa tým, že sa mu uľavilo, že netrpí, že... neumiera.

  „Neumiera ?!“ trhol ňou vnútorný hlas. „Si si tým taká istá, že si ho dnes nenechala umrieť? Jeho srdce, to dobre vieš, krvácalo už dlhšie, ale kým ťa držal v okovách svojho objatia, tajne, po nociach, na úlomky z času rozmeľnených, hojilo sa potichu, ale dnes...? Priznaj si, o čo radšej by si bola, keby nebol? Nikdy nebol býval bol? ...Nebol vtedy v lese, v kláštore, v tej priekope, v tú prvú noc, ktorú si mu iba darovala... I po všetky tie ostatné... Ako ťa dojímala jeho láska, jeho bezmocnosť? Aj ako netušil, že tie slzy, čo ti občas bozkami nežne sušil v kútikoch očí, nie sú slzy z prebytku emócií voči nemu, ale... iba výčitky!“

   Zdvihla hlavu a doširoka otvorila oči, zabodnúc ich do nehybnej postavy.

   Čakala na akúsi zámienku, aby sa postavila a podišla k mužovi. Neprichádzala.

  Pomaly zložila nohy na chladnú podlahu a podopierajúc sa oboma rukami o lavicu pomaly vstávala, nespúšťajúc oči z jediného miesta. Doráňanej tváre muža, čo sa ju celý čas, čo ho poznala, snažil chrániť. Márne. Teraz už vedela, že mu nedokáže opätovať to, po čom túži, to, čo si zaslúži...

  Ale nedokázala sa od neho ešte ani odpútať. Neviditeľná pupočná šnúra pozväzovala ich, poobkrúcala a ona mala pocit, že ju zámerne dvakrát okolo krku, aby ju dusila, kým on si hovel v mäkkej slizničnej výstelke živinami nacecanej placenty a pupočnú šnúru pevne zvieral v oboch rukách ako opraty.  Znova pocítila nevoľnosť.

   Z bočnej chodby sa doniesol šum.

   Belle odľahlo. Rumpelstiltskin. V pravý čas.

  Konečne odtrhla výčitkami prilepené oči z Gastona a vrhla ich do tmy chodby. Keby len oči.

   Ako zhypnotizovaná vrhla sa do nej sama, zabudnúc na nebezpečenstvo, pred ktorým ju vystíhal. Nebála sa. S ním sa už nemusela ničoho báť. Až s týmto mužom, vlastne ešte celkom neznámym, mala konečne pocit, ten zvláštny, kedysi nepochopený, že ho potrebuje... že bude ju chrániť, kým ona, ako dobrá manželka bude mu štítom. Štítom? Štít predsa chráni! Tak kto z koho...?! Nešlo jej vtedy do hlavy.

  Ale teraz už vedela. Bude jeho štítom, lebo ju potrebuje. Aby viedla jeho kroky, tlmila vášeň, nenávisť a naučila ho, že život stojí za to... „Ty ho chceš učiť? Ty jeho? Chrániť? Tlmiť? Viesť?“ – zaryplo zas svedomie, ale nemienila ho počúvať.

   Po pár krokoch ju napadlo, že si mala vziať aspoň kúsok sviečky. Poslúchla svoj vnútorný poryv, prudko sa otočila, ale v očiach sa jej zatmelo. Neľútostný tlak zvnútra jej tela dral sa von. Naplo ju. A znova... a znova...a skoro nič. Prázdny žalúdok sa len prevracal a nadvihoval poklop, lenže nebolo takmer čo vykladať.

  „Nie, musí sa vrátiť. Je príliš unavená. Nevládze...“

  Rumpelstiltskin o chvíľu príde... bude dobre... zas bude dobre...“ Chvíľu ho ešte nechá. nahého, nechráneného. Štít počká...

  Motalo sa jej hlavou a sliny, jediné, čo dokázala zo seba vyvrhnúť lepili to o dlážku, kým sa z posledných síl vliekla tých pár krokov späť do bývalej podzemnej kaplnky.

   Napriek chladu, matné svetlo dohárajúcich sviečok vytváralo aspoň ilúziu príjemnej domáckej pohody.

  Zhlboka sa nadychujúc dotiahla sa k lavici, oprúc sa o ňu najskôr jednou rukou, zvalila sa nakoniec celá a oprela svoje ubolené, malátne telo o priľahlú stenu. Pomaly otvárala viečka, potom rýchlejšie až zaznel výkrik.

  Gaston v kobke nebol.

  Pritlačila sa rukami o stenu, akoby ju chcela posunúť, či s ňou splynúť. Nešlo to.

  Gaston zmizol.

   - Gaston... -

Domiceli, Fra Vargelico