OUAT - Pešiaci medzi prstami... 99. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

99. kapitola

Odkaz

    Nemohol sa pohnúť z miesta. Spoza hustých stromov sa pred chvíľkou vynoril a pred ním stál ponorený pod skalným previsom akýsi dom. Obydlie, čo obydlie ani veľmi nepripomínalo. Skôr čudne naskladané brvná dreva s dverami i oblokom, všetko ponuré, tmavé, ale... skrz okienko presvitalo chabé svetielko.

  Ktosi tam je. Podvedome spravil krok vzad. Čo ak zas nejaká protivná babizňa. Stará, vyžitá, papuľnatá. Bude mu brýzgať, vyhrážať sa, od neho chcieť služby a on je predsa kráľ! Ale možno... tam býva horár. Hájnik. Polesný. Pytliak. Zlodej. Ušlý väzeň. Odľahlo mu.

  Ešte sa obzrel do oboch strán. Ešte má šancu ujsť a tváriť sa, že dym, čo videl, bol len prelud.

  Nie nebol. Chlad, čo mu zachádzal pod kabátec, ľad, čo mu obaľoval už fúzy i bradu, srieň vliezajúca za nechty boli čerstvé a reálne. Strčil ruky pod pazuchy. Nepomohlo. 

  Vykročil. Skôr z donútenia, ako nebojácne. Je povinnosťou vládcu zachovať sám seba pre svoju i budúce generácie, proklamoval si v duchu, ale neveľmi mu to dodávalo potrebnej guráže. 

  Dvere sa poddali, skúsil nakuknúť len jedným okom. Pred žiariacim krbom sa hmýrila postava. Sukňa. Rozložitá. Baba! Rozložitá... sklamane skonštatoval, ale len čo sa telo napriamilo, sukňa sa  zúžila do útleho drieku a ľaľa... baba síce, ale žena... nie, dievča!

  - Pamodaj šťastia, dievčička! - s úsmevom zvolal potešený, s očami doslova rozžiarenými zjavom, čo zbadal a ohňom, čo mu tiež učaroval. Nebol si celkom istý, ktoré viac.

  Nezmohla sa na slovo. Čakala inú návštevu.

  - A či sa nájde v tvojej útulnej chalúpke kúsok miestečka i kôročky pre úbohého pocestného?! – zaliečavo trel ruky jednu o druhú, zadierajúc sa o masívne prstene a odlesk z reťaze na krku oslepoval svojou, ohňom znásobenou, žiarou tak, že mala pocit ako v kráľovskom paláci.

   Jasné! Trklo jej. Veď toto... toto tu je predsa samotné veličenstvo... kráľ tejto zeme, sám Gregor II. pomazaný, korunovaný... Spoznala ho, hoci ho len úchytkom, dávno veru, videla tam, v hodovnej sieni srevrenského opátstva.

  Vykoptala sa spred krbu a spôsobne uklonila.

  Kráľ sa poošíval, domnieval sa, že úlohu žobráka zahral v celku slušne. Slušne možno, ale vierohodne asi ťažko, uvedomil si nevdojak, pohliadnuc na svoj odev a doplnky. Vzdal to divadielko.

  - Vstaňte, nože, vstaňte, drahé dieťa. Vidno, že... počkať! - spätil sa, osvietený polenom, čo sa v tom istom momente rozhorelo. -  Ako viete, že som kráľ a treba sa nám práve takto pokloniť? Veď umenie toto iba šľachtickým dietkam vštepované býva...- spozornel a ťahal Belle za bradu k svojej tvári a k svetlu.

  Niečo sa aj jemu marilo.

  - Belle, ste to vy, moja malá, stratená víla?! – ozvalo sa, ale z iných mužských úst. 

  Z diery dvier, čo zostali otvorené a v ktorých stál prekvapený, uzimený  Gaston.

  Až teraz skutočne onemela a mala čo robiť, aby sa udržala na nohách, hoci ju veličenstvo pomerne pevne držalo za bradu.

  - Drahý priateľu?! Ako to, že... ako si dovoľujete toľko infantilnej familiárnosti k dievčine tejto, pre nás a predpoklad náš bol, že i pre vás, vcelku neznámej?!  Vy ste predsa šťastne ženatý, ak sa nemýlime a my sa nezvykneme mýliť?! – ozval sa kráľ prísne a dvihol úbohej Belle tvár vysoko, až musela prižmúriť obe oči.

  Lepšie nič nevidieť.

  - Odpustite, veličenstvo, ale...- poklonil sa úslužne aj Gaston, márne  narýchlo hľadajúc slová, ktorými by ospravedlnil svoje prvé, trúfalo vypustené, priveľa prezrádzajúce.

  Kráľ sa ale natočil k Belle. Vystrúhal profesionálny kráľovský úsmev.

  - Ktože ste, drahé dieťa?! Od vás chceme počuť pravdu a nič len pravdu! Kto ste, odkiaľ ste, čo tu porábate, máte niečo na jedenie? Nože, neostýchajte sa a vravte. Hlad nás kvári, smäd láme, zima striasa, čas honí a záhada táto, vraj „víla moja malá, stratená“ ...- sparodoval svojho dvorana už s lascívnym úškľabkom na tvári, pozorujúc, ako ten bledne, ...- zaujíma nás čoraz väčšmi. Nuda je veru v paláci kráľovskom. A kráľ by mal vedieť vskutku všetko. Je tak?! – obracal sa raz na jedného, raz na druhého, väzniac ich svojou zvedavosťou i pohľadom. 

  Aká pekná veselohra sa tu spúšťa.

  Obaja však mlčali. Neodpovedali. Netrúfli si. Priečiť sa kráľovi? Odvrávať jeho veličenstvu? Pravda bola zapeklitá a klamstvo sa neodvážili vytiahnuť na svetlo božie, zvlášť pred týmto sudcom nie...

  Gaston sa napokon hrdo vypol a vzal si slovo, napriek zákazu.

  - Dovoľte mi, veličenstvo. Deva táto je vskutku celkom nevinná. Je to všetko moja... Moja chyba. Moja vina. Moja vina! Moja preveliká vina! -  kľakol si pred panovníkom na kolená a zdvihol k nemu zrak s rukou položenou na srdci, ako pri spovedi.

   - Vravte, - pokynul mu zhovievavo kráľ, usadiac sa čo najbližšie k príjemne hrejúcemu zdroju svetla.

  Belle sa stiahla. Pokorne sklonila hlavu, pripravená na najhoršie, čo sa o sebe dozvie z úst tohto muža. Pamätala si všeličo, ale všetko sa jej zdalo ako rozsudky smrti. 

  „Robila si si z neho posmešky v lese? Hrala si sa na skrývačku? Flirtovala? Kopla ho do slabín?"...

   Buch! Bum! Kladivom sudcu potvrdené. 

  "Vtiahla si do krčmy ako ľahká deva, nazdobená a vyfintená v slávnostných šatách, aby si ho zaujala a znovu zvádzala?"

   Buch. Bum. Potvrdené. 

  "Strávila si s ním čas v chalupe, sama, bez svedkov?" 

  Buch. 

 "Vkradla sa do pevnosti a chcela sa vkradnúť i do komnát?"

  Bum. 

 "Nechala sa prehovoriť, aby si s ním ušla, šaty s tou úbožiačkou zas zamenila,  pred nechceným sobášom?"

   Potvrdené! Spečatené! Odsúdeniahodné!... 

   Roztriasla sa na celom tele.

  Všimol si jej rozpaky. Obaja si ich všimli. Och, ako radi by ju jeden ako druhý vzali do náručia a tíšili. Čičíkali. Odfúkli z nej onen strach, ktorý jej sčesával z tváre farbu a oberal chabé tielko o posledné sily, až sa musela zaprieť o rímsu krbu.

  Ale len na chvíľu. Nie, nedopustí, aby ju iný obvinil z hriechov. To zvládne aj sama. Vystrela sa a hrdo predstúpila pred kráľa.

  - Som Belle! A som šľachtičná! Z krvi kráľovskej, pokiaľ mi povedané pravdivo bolo, sestrami zo Srevreny. Nedávno len.  Som rovna možno každému jednému z vás ...a predsa  ...som len žena! Žena, o osude ktorej rozhodovali vždy iní. Bola som vychovávaná v kláštore a mojím údelom bolo stať sa manželkou a matkou. Nič menej, nič viac. Nestalo sa tak. Už po dvakrát nie. Chcela som sa vzoprieť osudu... Prvý, keď som sa mala stať ženou Rumpelstiltskina, náhoda ma zachránila, ale cena bola privysoká. Obvinenie z bosorátstva... – stíšila hlas, či mužov priveľmi nenaľakala.

  Kráľ sa prežehnal. 

  Gaston zhrozene otvoril oči, počujúc pravdu. Celú pravdu. Pravdu, o ktorej dosiaľ nevedel. Už pochopil, čo mu naznačoval správca v Il Pergo. Už videl o akú nasadenú „husičku“ v skutočnosti vtedy malo ísť... Jeho tvár menila farby. A Belle pokračovala.

  - Po druhýkrát, na dlhé dohováranie, sestier i oboch matiek predstavených, priznávam, som súhlasila, stať sa vašou ženou, vaša výsosť...- opäť sa uklonila, ale zmĺkla.

  Kráľ zalapal po vzduchu! Tak toto je tá ospevovaná Belle Krušovadská! Ľavoboček jeho svokra, kráľa Krušovada, ktorý mu mal zabezpečiť nárok na trón! Túto ženu si mal vziať, pojať za manželku, zdieľať s ňou lože, plodiť potomkov! Túto a nie tú, ktorá...

  Kráľ s hrmotom vstal. Z očí mu šľahali blesky nenávisti. Vedel, kam ich nasmerovať.

  - Vzbura! Podlosť! Klam! Ako, to... ako to, že sobáš bol uskutočnený s inou ženou?! Ako sa to mohlo stať?! Kto je za toto zodpovedný?! Ako to, ako to...že mne, mne kráľovi o tom podvode nikto nepovedal?! – habkal, hoci sám dosiaľ neveľmi protestoval, lebo v tú noc, čo mu Gaston priviedol „kráľovnú“, po sobáši v zastúpení, a odovzdal, zatvoriac dvere komnaty,  po sňatí závoja, rozpomenul sa na divoké hrátky v chatrči v lese a zatúžil po tej žene, čo mu pripomenula dávnu lásku tak náruživo, tak veľmi, že nezaváhal...

  A keď si uvedomil, že nejde o posledné užívanie si slobody pred sobášom... O podarený žartík svojich verných... prešlo pár dní a sobáš! Právoplatný sobáš sa už nedal anulovať! Bol uväznený vo vlastnom ošiali, vo vlastnej zbesilej túžbe, zmyselnosti, v rozkoši...

  - Ty, si skončila, dieťa moje drahé. – spomalene pristupoval k Belle a opäť jej chytil bradu, ešte stále celú červenú. -  Tvoje dni sú už spočítané. – nakláňal hlavou raz na jednu, raz na druhú stranu, akoby si ju s úľubou obzeral.

  Obzeral veru. Zdala sa mu krásna. Aj v tomto úbohom šate, neobriadená, vyziabnutá a vyplašená.  Zdala sa mu hodna pocty, aby mu bola po boku, aby bola kráľovnou, ale... 
  - ...si žena, vravela si?! Mala si byť manželkou? A matkou? Nie, nie, moja drahá! Ani jedno a ani druhé! Ten šat, čo máš na sebe, ten ti zostane na veky vekov! – usmial sa hrozivo, opäť nakláňal hlavu do strán a predstavoval si veľký čepiec a dlhé pátričky a zoschnuté ruky omotané ružencom.

  S hrôzou v tvári počúvala jeho ortieľ.

  -  Ešte dnes vstúpiš do obnoveného kláštora ctihodných sestier a punktum! To zariadime. Zatvorí sa za tebou brána!... Mohla si byť kráľovnou! Mohla si mať naše srdce! Nosiť pod ním našich synov! Nie? Tebe sa to zdalo málo?!  ...Nie? ...Tak nie!...- skríkol jej do tváre dotýkajúc sa jej takmer nosom.

  Znechutene pozrel na muža pod jeho nohami, stále na kolenách, ale už s rukou ovisnutou vedľa tela a hlavou sklonenou. Takto sa mu to páčilo. Pokora. Odovzdanosť. 

 Vrátil sa pohľadom k dievčine, či je ochotná sa tiež takto vzdať. Podvoliť. Prijať bez reptania jeho vôľu. Kto by sa odvážil protirečiť?! On je tu kráľ! Či v paláci, či v chatrči!

  -  Nie, sme kráľ! Neznížime sa, aby sme ťa skynožili z tohto sveta, ako tvoj otec našu jedinú lásku, ale... draho zaplatíš za to, čiou si dcérou! Veru draho! - odsotil ju prudko, až sa zapotácala a tvrdo dopadla na posteľ.

  -  A vy... – otočil sa oblúkom zas na Gastona, čo sa nestačil spamätávať z informácií, ktoré sa na neho sypali. - Na vás si dám odteraz pozor! Nie, nie, neprepustím vás zo svojich služieb, to by bolo pre vás skôr vykúpením, všakže?! Budem vás držať ako vo väzení na svojom dvore, ako v reťaziach, na špagáte, ktorým ja budem mykať, ako sa mne páči! ... a budete mi do smrti slúžiť ako verný pes! – vyceril na muža zuby. - Berte sa! - ukázal rukou von z chalupy, odhodlaný štvať ich pred sebou ako zver, až po brány kláštora, ba ešte ďalej! Štvať! Štvať! Uštvať! Nič iné si ani nezaslúžia! On je tu kráľ!

  Kým zúrivý Gregor II. schmatol Gastona ako nevládnu bábku, poslušného, zlomeného, za plece a vypoklonkovával z chalupy, rýchlo sa spamätala a do soli rozsypanej na stole prstom vyryla zopár slov. Radšej sama vybehla za mužmi, aby si nevšimli jej odkaz...

Domiceli, Fra Vargelico