OUAT - Pešiaci medzi prsiami... 93. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

93. kapitola

Zoznámenie

 

   Belle sa pred očami pretáčala stále tá istá scéna. Nemala začiatok, nemala koniec a aj stred strácal akúkoľvek pointu.

  Stála v nej oproti mužovi a všetko okolo sa točilo. Nie, oni dvaja sa točili ako na točni, chvíľu pomaly, potom stále rýchlejšie a rýchlejšie a okolie sa rozmazávalo a jej nezostávalo nič iné, než sa chytiť toho muža, inak by bola vypadla z kola von.

   Ale táto jediná možnosť na záchranu sa jej zdala priam odporná, priečila sa jej a chcela sa jej ubrániť, hoci vedela, že pád, ako druhé možné riešenie, neveští nič dobrého. Prinajlepšom by si ušpinila šaty, alebo odrela lakeť, či by sa jej nebodaj vyzula črievica. Jedna katastrofa väčšia ako druhá a o tej tretej ani nehovoriac.

  Márne sa obzerala, hľadala iné riešenie, niekoho, kto by ju zachytil, len aby sa nemusela vložiť do náručia toho muža s prosebným pohľadom. Prečo zrazu taká zmena. Koľko sa len o ňom tajne nasnívala, napredstavovala si minútu za minútou... A teraz?

   Bol krásny. Bol statný a mužný. Bol to šľachtic a celá jeho bytosť vyžarovala jednoznačnú auru zloženú z tých najúprimnejších citov, zloženú zo samotnej podstaty lásky, ak by bola hmotná, bol by ňou oblepený ako lekvár parenou buchtou, alebo ako slivka šúľancovým cestom. A predsa by bol stál hrdo a ochotne by ju bol zachraňoval znova a znova do konca svojho lepkavého života.

   Tak prečo mala pocit, že to akosi nevychádza. Že nič z toho, čo sa okolo nej deje, nemá tak vôbec byť, v tom lepšom prípade, je úplne naopak?!

   Už chcela späť strhnúť akýmsi šiestym zmyslom automaticky k bodu záchrany napriahnuté ruky, keď sa jej šmyklo na chlpatom provizórnom podhlavníku a...

   Spadla z postele.

   - Zlatá slama v kozích chlievoch! – opretá o jednu ruku, druhou si spakruky utierala tvár, čo dopadla do čohosi mäkkého a slizkého, čím bola oblepená takmer celá podlaha pri prični. Nevedomky si masu ešte viac rozmazala po celej tvári, dúfajúc a veriac, že je to len blato.

   Pomaly sa zviechavala zo zeme, nestarajúc sa už o tvár, lebo sa jej vracali útržky posledného dňa. Gastonov úzkostlivý pohľad na konci chodby, studená chodba, úzka chodba, nízka chodba, malá chodba, ešte menšia chodba, najmenšia chodba, stuchnutá chodba, slizká chodba, tmavá chodba... a viac si už nepamätala.

  Skôr, ako si uvedomila, že toto miesto nie je ani jedna z chodieb, ktoré včera v snahe vyhnúť sa stretnutiu s kýmkoľvek po úteku z kláštora, z Il Pergo, z temného hradu, z jej inými nalinkovaného života doslova prebehala, potom prechodila, premotkala, prešmátrala, kým zamdlela, utrela si mazľavé ruky o sukňu.  A s hrôzou sa dívala, aká je tu odhalená, porozväzovaná, neupravená... hotová cuchta.

   Nízka miestnosť bola drevená a zle utesnenými špárami vnikalo sem vonkajšie svetlo. To bolo to najdôležitejšie. Nie je v podzemí. Vonku je svetlo, vonku je sloboda... priam vykríkla a vymrštila sa k poodchýleným dverám, vyletiac von možno rýchlejšie, ako chcela.

   Zhlboka vdýchla lesnú vôňu ako najsladší orientálny parfém, čo jej úplne omámi zmysly, oči stále privreté a ruky zapažené, natrčila tvár slnku, ktoré ešte neráčilo vyjsť, len bledé zore dávali znať, že tam kdesi je jeho lehno.

  Už jej nevadila rozhalenosť, ba naopak, odhrnula košeľu a vystavila hodný kus tela tomu náhle pocítenému pocitu slobody a voľnosti, čo jej opantal všetky zmysly.

   - Kamže si sa rozbehla, maličká ?! – zarachotilo jej za chrbtom.

   Otvorila oči, ale otočiť sa bála. Hlas sa začal približovať, bolo počuť šuchotať kôru a praskať konáriky. Jediné, čo ju napadlo, bolo opäť oči zavrieť a dúfať ako malé dieťa, že ju už nevidno, že zmizla.

   Praskanie sa ozvalo priamo pred ňou. Potom chvíľa ticha. Ustalo. To muž cúvol zbadajúc jej prsia a následne zababranú tvár.

   - Tam vnútri ležala v celku krásna žena! Čo si s ňou porobila, ty bosorka?! – začal škodoradostne, priam cynicky, prekrížiac ruky na prsiach.

   Belle sa strhla. 
  "Bosorka! Bosorka! Bosorkááá!"... Cúvala, podkýnala sa, triasla, mätala, napriamovala zúfalo ruky pred seba, malé prsty, nechty...

  - Nie, niééé, nechajte ma! ...som nevinná! ...nie, už nechcem! Prosím, neubližujte mi už! – vyrazila proti mužovi so všetkou svojou v mžiku zozbieranou silou, v návale strachu si spomenúc na hrôzostrašné udalosti spred niekoľkých mesiacov.

  Triasla sa už na celom tele, zakrývala tvár ramenami, zvíjala v akomsi šialenom tanci vo vnútri mužových paží, ktoré ju skôr chránili pred ňou samotnou, než sa bránili jej nevyspytateľným útokom proti jeho osobe.  Síl jej začalo ubúdať, bláznivý tanec sa spomaľoval, až ustal úplne. Bezvládna šepkala z posledných síl.

   - ...prosím... to bolí, bolí to! Pre Kristove muky, už niééé...- chrčala z posledných síl a drobné, stále slabé pästičky snažili sa dobúchať do mužovho svedomia, možno srdca.

  Ustrnul. Len na chvíľu. Povolil zovretie. Pomaly sa s bremenom zniesol k zemi, kde ženu čo najjemnejšie uložil cez svoju ľavicu. Druhou rukou nežne odlupoval kúsky blata z jej utrpením zmenenej, trasúcej sa tváre. Pri každom pohybe sa strhla, až nakoniec radšej vzdal úmysel ju očistiť a kdesi hlboko oľutoval svoj nemiestny žartík s bosorkou, čo mu zamenila unesenú mníšku. Niektoré ženy skrátka nemajú zmysel pre humor. Sú také krehké, precitlivené...

  - Ty nie si mníška...- skoro  šeptom nechtiac vyjavil svoje vnútorné pochody. 

  Tie však Belle nečakane hneď uvrhli do ďalšieho hysterického amoku.

   - Preč! Choďte odo mňa preč! Vy si hovoríte služobníčky Božie?! Vy ste slúžky samotného Lucifera! Preč! Zmiznite preč, vy čierne stádo divých krkavcov... zmiznite aj so svojimi krížmi... – držala si spálenú dlaň pred tvárou a odvracala sa.

   Mužovi dochádzalo, že žieňa, čo sa mu mece v náručí, iste ctihodná sestra nebude, ba práve naopak. Už i len slovíčko mníška v nej vyvoláva celú búrku nenávistných slov.

  Voľnou rukou siahol po tej jej, stále nesúcej známky krutého mučenia a pozorne, držiac ju čo najjemnejšie, si ju obzeral a záporne kýval hlavou.

  Dívala sa do jeho tváre a hľadala, pátrala v pamäti, kam patrí. Videla už tohto muža? Nemala ten pocit, ale za to iný, dotieravý, nový, nevedela ho ešte pomenovať... Bol taký, taký...

 Všimol si, že ho pozoruje. Mlčky, nedávajúc najavo nič. Možno iba strach. Ten nevedela skryť.

   „To by sa mohlo hodiť!“  preblesklo mu hlavou.

  S návalom šťastnej predtuchy vyhrmel z jeho vnútra škaredý rehot, až sa žena opäť strhla. Pozrel sa na ňu. Ležala mu v náručí bezmocná a bezvládna a predsa to bude jeho zbraň. Má plán. Veľký plán. Plán, ako opäť zvíťaziť a ...pomocou tejto maličkej sa mu cieľ začal javiť v jasnejších farbách.

  Už neváhal.

   Nadvihol sa s kráskou v náručí a po pár krokoch sa stratil za dverami chatrče.

   Doštené dvere párkrát zaklopkali o zle nastavené, spola prepadnuté veraje a v lese bolo opäť ticho.

Domiceli, Fra Vargelico