OUAT - Pešiaci medzi prstami... 87. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

87. kapitola

Opát Gavril XIII

 

   - Jéj, jéj, jéj  drahí bratia, že sa aj dakedy ukážete! – naradostene objal Gavril dvoch mníchov, ktorí prišli z diaľky zjavne unavení a vyhladnutí. Obvešaní rárohami, potrebnými na cestu, obsypaní prachom ciest, zliati vlastným potom.

   -  Joj, joj, joj, ctihodný otče, nevešajte sa tak na mňa, lebo tu istotne dokonám. – vyhlesol z posledných síl Metodej a oprel sa radšej sám o vysoký, ale úzky  stolček, zmýliac si ho nedopatrením so stĺpom.

  Stolček sa dal do pohybu, pošmykol sa do strany, narazil do sekretára, no ani ten jeho pohyb nezastavil a kusy nábytku hroznou silou narazili do steny. Dve ikony Svätej Madony Bohorodičky a troch anjelov od neznámeho, ale talentovaného autora, čo im dokázal dať podobu troch skutočne kedysi existujúcich detí, odkväcli. Vyvrátili sa a zostali ležať na samom vrchu sekretára. Veľký dlhonohý pavúk, ktorému skriňa pretrhla sny aj pavučinu vyplašene zaliezol do škáry, ktorá sa otvorila v omietke.

  Kým sa Metodej pozbieral a kým získal akú-takú stabilitu a rovnováhu, dehydrovaný a nenasýtený, páter Petar sa dal vysvetľovať. 

   - Drahý opát, Srevrenský kláštor postihlo veľké, pálčivé, či skôr pálivé, by som povedal, nešťastie...-

  - Ja viem,  - prerušil ho Gavril s pokojným výrazom na tvári, akoby o podobných katastrofách slýchal každý deň.

  Petar si uvedomil, že o požiari v kláštore a veciach s tým súvisiacich i o následnom konaní podali už s bratom Metodejom opátovi podrobnú správu, ak nie dve, nuž začal z iného konca.

  - Úbohé, ctihodné sestry sa zabývali vo vyľudnenom Il Pergo, netušiac, že... -

  - Ja viem, - usmial sa znova Gavril, akoby mu tieto pochmúrne správy prinášali potešenie.

  - Ale teraz majú vážne starosti... - oponoval Petar a Metodej vedľa neho, stále sa pokúšajúc niečoho zachytiť, len mlčky prikyvoval a kymácal sa do strán.

  - Ja viem, - nedal sa vykoľajiť opát. - Ale, uznajte,  aké tam môžu mať starosti, keď chystajú svadobnú hostinu! - roztvoril náruč ich predstavený.

   - Svadobnú hostinu?! - takmer dvojhlasne sa spýtali obaja pátri.

  - Odkiaľ vlastne idete? - potmehúdsky na nich zagánil opát a pokrútil hlavou i pokýval prísnejšie prstom.

  Všetko je na jeho pleciach. Nikde pomocná ruka, ba ani prst. Všetko, aby riešil sám. Odobroval, rozhrešoval, prijímal, aj vstrebával. Vylučoval možnosti. Všetko, všetko, všetko. Lebo len on vie, čo je pre ktorú dušu najlepšie...

  - No, z Il Pergo predsa... ale cestou sa na hradských dialo čosi zvláštne nebezpečné, krik, štabarc, hrable, čižmy  lietali... nuž sme si radšej hodný kus nadišli...- obhajoval ich strastiplnú cestu Petar.

  - Ja viem. A kým ste si nadchádzali, stihol som si so ctihodnými sestrami vymeniť dva listy. No, čo tak pozeráte, ako žaby z prachu, drahí bratia. Kráľ sa nám žení! Jasať by ste mali!-

   - A... čo tie sestry...- začal zas Petar, ktorému opátova správa neveľmi súvisela s problémom sestier v Il Pergo.

  - Pozývajú nás na zátanec! – zažartoval opát, ale hneď na to dodal. - Len si teraz pokojne odpočiňte, činiť sa budete neskôr. Ešte sa pozhovárame. – vypoklonkoval Gavril mníchov z komnaty, lebo mal pocit, že mu hruď ide zas roztrhnúť od navrátivšej bolesti.

  Ešte ani dvere za nimi nezavrel, ozvalo sa chodbami kvílivé jeho meno. 

  - Opát Gavril! Opát Gavril! Ctihodný otčééé...!

  - Tu som! Nenačim rušiť teraz moje kruhy! - zrúkol Gavril nezdvorilo a riadne už namrzene do otvorených dvier.

  Chvíľu bolo vskutku ticho, potom sa vo dverách zjavila celá červená tvár pátra Nikolaia. Ledva lapal dych, živo gestikuloval a snažil sa opátovi niečo aj naznačiť, aj povedať. Až po hodnej chvíli to však šlo.

  - Gre-gor! Gre-gor ide! Za... za vami! Me-me...meč má! – jachtal, sťažka pregĺgajúc páter.

  Opát sa neochotne prizrel podriadenému. Ten skúšal nadviazať niť prehovoru.

  -  A... a ...a... -

 - Be...be... be...- vypadnite, ctený brat. Teraz musí moja duša odpočívať. Len ja viem, čo je pre ňu najlepšie! -

  - Ce-ce...celou cestou bežím... aby som vás varoval! – zakýval urazene hlavou smrteľne dotknutý brat Nikolai, zvrtol sa, zasunul paže do náprotivných rukávou a pohol sa preč.

  – Dobre, ďakujem za ochotu. Možno si to aj budem vážiť! – zavrčal Gavril, ktorému sa začínalo mlžiť pred očami. – Kde sa tu vlastne berie... a ako... ako sa vôbec odvažuje, ten naničhodný syn! – vyhlásil do chodby viac nahlas, ako vôbec chcel.

  - Ešteže vie, kde má hľadať záštitu! Nemôžete ho odmietnuť! Synovia opátov nepadajú len tak z neba! – zaškeril sa z rohu chodby Metodej a lapol brata Petara, zas nehybne stojaceho a zízajúceho oknom do prachu cesty, pod kláštorným opevnením, slnkom zaliatej, odkiaľ sa ozývali kopytá uštvaného zvera.

  -  Fú, ale čo... čo sa to opovažuje!?  Figu dostane! Jeho noha sem viac nesmie vkročiť!-

  - Gavril, Gavril, nože netárajte! Máte len plno rečí a skutky vám utekajú ako živé striebro. – vrátil sa Metodej, povzbudený poslednými udalosťami, zocelený nimi, že teraz zabudol na únavu, čo ho pred chvíľkou takmer zmohla a stal si zoči-voči svojmu predstavenému.

  - Híí?! Tak vy takto na mňa?! Zrátam vám to, všetkým vám to spočítam! Vy nehodní služobníci! Vám i jemu, tomu naničhodníkovi, čo sa mi chce, čo sa mi odváži ešte pred oči...i... -

  Mních sa podivuhodne uškrnul. Odstrčil opáta, podišiel k sekretáru, načiahol sa a stiahol odtiaľ obraz Madony s tromi anjelmi.

  Pohliadol so zvláštnym úsmevom naň, ofúkol z neho prach, natočil ho k opátovi, oprúc si ho o brucho.

  - I čo?! Iba Boh vie, s koľkými ženami ste cesto hriechu miesili! – zarehotal sa, asi cestou predsa len indisponovaný mních, keď si také rázne slová bol dovolil vyriecť.

  - Ja... ja... ja ťa...! Hada som si choval na prsiach! Hadov! Celé hniezdo bezbožníkov! Rúhačov! -

  - Korelu večitú! -

  - Len sa rúhajte! Rúhajte sa! Teda, nerúhajte! Nerúhajte sa! Boh náš milostivý to vidí. Vidí i počuje...- začal chlácholivejšie opát, vidiac, že s bratom čosi nie je celkom v poriadku.

  - Mám ho na háku! A vás tiež! -

  - Nehoráznosť...- chytil sa za hruď Gavril.

  - Opovážte sa ma dotknúť! – zaškrečal Metodej ako popálený, keď videl opáta s rukou nad hlavou, hoci ten chcel iba spraviť nad ním kríž a pomodliť sa za spásu jeho momentálne poblúdenej duše.

  Vzdal to teda. Aký požičaj, taký vráť.

  - Practe sa mi z očí!-

 - Radostnejší rozkaz ste mi už nemohli vydať! – chrstol mu Metodej do tváre, strhol z krku ruženec, odviazal povraz z pása, medený kotlík na ňom dosiaľ visiaci zalomozil na dlažbe. Strčil to opátovi do náručia všetko aj s ikonou, z ktorej sa na nich usmievali traja madonou pozorne sledovaní anjelici.

  Metodej sa ešte mocoval s neforemným habitom, akoby ho pálil na tele. Horúčkovité oči šľahali plamene na opáta a v kútikoch úst sa mu započala objavovať pena.

 -  Satan! – zmohol sa opát iba na jedno slovo.

  - Ty si satan! – šmaril mu handry a tie odkväcli pod nohy pátrov, ako práve zotleté. Spálené pekelným ohňom nenávisti.

  - Už aj von! Von z môjho domu... z môjho kláštora! Von z tejto krajiny! Von z cirkvi! Vyobcujem ťa! Ty kacír! –

  - Veď už idem. – schytil si páter spodnú košeľu na bokoch a ako žena vystrúhal poklonu s lascívnym úškľabkom na zosinetých perách.

  - Zmizni! -  sťažka vyfúkol opát, držiac sa kŕčovito za hruď, hoci medzi rukou a ňou bolo toľko vecí, čo mu tam nakládol život. Hlavne tie tri tváričky, čo sa tak veľmi ponášali na Arnolfka, Gastonka a Tomičku...

  Petar sa len díval na dávno prázdnu cestu. Jazdec to bol vzdal, akoby tušil, že tu nie je vítaný. Brána zostala zamknutá. Cesta bola prázdna. Ako boli prázdne zrazu i srdcia mníchov kedysi prekypujúce dobrotou a láskou k Bohu, predsavzatiami bohabojne cesty a služby jemu i všetkým blížnym. Tou láskou, pre ktorú i on vstúpil do rádu...

  Gavril mĺkvo sa díval do prísnych očí madony a nezmohol sa na slovo.

 Metodej, s tvárou skrytou v odhodenom habite kajúcne vzlykal doň, ľutujúc všetky vypovedané slová i hriechy. Nikto ho však už teraz nepočúval...

  Iba starý, vyžitý Ignatyj, ktovie kedy sa tu objaviac, si pozorne premeriaval oplieskaný medený kotlík a porovnával ho so stavom pátra. Prikyvoval čomusi vo svojom vnútri.

   "To o medi bude pravda..." 

Domiceli, Fra Vargelico