OUAT - Pešiaci medzi prstami... 101. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

101. kapitola

Otrasy trónu

V zámockej jedálni cinkali lyžice a mľaskalo sedemdesiatosem úst, tlám a papúľ. Tri chrty sedeli takmer v pozore pri rozhorúčenom krbe a po ňufákoch im stekal riedky presolený rôsol, ktorým ich zasiahol sklamaný dvoran. Báli sa otvoriť tlamu, aby sa nevítaný modrastý hosť nezoznámil s ich jazykmi. Mali skúsenosti, nuž neriskovali.

Aj keď sa im pred pár dňami podarilo zlikvidovať neobľúbeného kuchára, tento nový nebol na tom o nič lepšie. Už po pár chodoch bol tiež odsúdený na likvidáciu. Chce to len čas. Čas a príležitosť. Príležitosť a ostré zuby. Možno len priľahnúť. Žďurchnúť pri prelete schodiskom...

Dnešná slávnostná večera na počesť úspešného lovu, pri ktorom trafili dvakrát toľko divej zveri ako dvoranov, bola jeho posledná šanca. Sklamal. Chrty sa takmer usmievali, tmavohnedé očká im žiarili.

Kráľ sa nudil. Kráľovná Viorela po jeho boku so záujmom vytvárala na obruse mozaiku z mastných fľakov. Už jej chýbal len odtlačok syslieho trtolu, ale musela sa ho vzdať, lebo toto zvieratko dnes, ani nikdy predtým, neulovili. Jej umenie zaujímalo len Tribertu. Tú ale zaujímalo všetko, čo sa týkalo novej kráľovnej. Má s ňou plány. Veľké plány.

  Jej štipľavý pohľad preťala hlava manžela, ktorý sa nahol nad misu a s chrchľaním vypľul dotieravú brusnicu, ktorá mu zablokovala hltan.

 Kráľ sa flegmaticky otočil jeho smerom, zhovievavo zdvihol kútik úst a nenápadne vyhostil tú svoju. Dopadla presne do umeleckého diela jeho ženy. Našťastie si to nevšimla. Inak by určite Jeho Jasnosti vyšklbla zopár šedivých škút, alebo čímsi nenapraviteľne zohavila odev, už vôbec nevraviac o ohrození jedálne ďalšou prílohovou či múčnikovou vojnou.

Kráľovský komparz jedol akoby dnes len po dvanásty raz. Hltavo, pažravo sa nadieval, trhal roznášačom z rúk a hlasno prežieral. Muži aj ženy rovnako, bez ostychu, bez hanby a škrupúľ, s chuťou, pažravosťou kráľovskému životu danou. Neobišlo to nikoho.

Snáď iba mladá vyblednutá novicka so strhanou tvárou a vačkami pod očami, vyzerajúcimi ako zhnitý ovčí žalúdok plný nestrávenej potravy, tlmila v sebe chuť dobre sa najesť. Naoko. Vedela, že ju sledujú oči. Náruživé potemnelé, no zároveň bezmocné, psie oči Gastona Loniča...

Kráľ ich vzal na milosť. Tiež naoko.  Kráľovná sa pričinila.

S nedopatrením ju jeho veličenstvo vytiahlo na vychádzku do kláštora a zbadajúc tam svoju dávnu priateľku, mordujúc sa na nádvorí s vyváraním prádla, prisala sa k nej a ku kadi ako sasanka a odmietla ich vypustiť zo svojich mocných, mokrých chápadiel. Sľúbili obe urýchlene vrátiť, ale zatiaľ sa tak nestalo.

  Ku podivu dokázala ju táto neduživá novicka, ako jediná,  krotiť svojským spôsobom a najmä pri oficiálnych návštevách veľmi účinným. Nikto si nevšimol kozej briadky, čo nenápadne vždy skrývala v širokých rukávoch a ešte nenápadnejšie plašila tým jej výsosť, novú kráľovnú, keď sa v nej nahromadilo priveľa energie a chcela sa ňou patrične nepatrične „pochváliť“.

  Jeho veličenstvo v také okamihy s nevôľou porovnávalo obe ženy a čím viac sa utvrdzovalo v neblahom osude, tým viac Belle znenávidelo.

  Až tak, že keď sa mu do uší donieslo, ako k sestre čakateľke nocou chodia pánske návštevy, potešilo sa ješitne a čakalo už len na ten správny okamih, kedy to vytiahne na svetlo božie a zbaví sa tohto pľuzgiera nadobro.

  Ale Gaston mu chýbal. Veľmi chýbal. Nedokázal hrať formu, že nie.

 

  Viorela stála na konci nádherne farebnej, rumelkovo-červeno-krvavo-karmínovej siene a ľavým bokom sa opustene opierala o operadlo veľkého kráľovského trónu. Stále nechápala, prečo sa musí odrazu stále dívať na toľkú krásu. Nudila ju, akoby v nej žila už odjakživa.

   Očami krúžila po obrazoch na stenách, prechádzala po prekrásnom mosadznom servise, čo včera roztĺkla, a červený koberec tiahnuci sa stredom celej trónnej siene ju priam hypnotizoval. Zrakom ním prešla, až uvidela svoje nariasené šaty. Ťažký diadém ju znervózňoval a na čele jej vytláčal dve hlboké ryhy, no nesňala si ho. Jeho lesk bol očarujúci a vo chvíľach najväčšej roztržitosti dievčinu upokojoval.

  Viorela sa pozrela na svoje šaty. I tie boli krásne a honosné. Ich mäkkosť a poddajnosť boli neodolateľné. Navyše boli tak tuho stiahnuté a napnuté, že sa nedali vyzliecť. Zvykla si. A topánky... Topánky si Viorela kvôli guľatému bruchu nevidela, ale cítila ich presne strihnutú veľkosť a tvar. Boli ľahké a vôbec, ale vôbec netlačili. Len trochu na palcoch, v záhyboch medzi prstami a pod členkom.

  Viorela si konečne spomenula, načo vlastne prišla do tejto veľkej siene.

   S iskrivým pohľadom švihla po dvoch kráľovských kreslách, vytvárajúcich svojím tesným zomknutím pevný a neotrasiteľný trón novovzniknutej ríše.

   Rusovlasá kráska sa ohla nad jedno z kresiel, zakvačila sa doň prstami a pokúšala sa ho oddeliť od susedného. Kreslo sa ani nepohlo a Viorela sa nahnevala. Rozbehla sa ku kovovému brneniu, ktoré stálo pri stene ako pamiatka na akéhosi menej významného člena kráľovského rodu. S dlhou kopijou v ruke sa náhlila naspäť k vysokým kreslám.

   Trónnou sieňou otriasol škripot a buchot štiepiaceho sa dreva. Aby nemusela sedieť v takej tesnej blízkosti cudzieho muža, odtiahla Viorela svoje kreslo od kráľovho. Operadlá na oboch honosných stoliciach boli polámané a z karmínovej podušky na kráľovom tróne trčala tenká lata s dvoma klincami.

  Kopiju s pokriveným bodákom vrátila Viorela na pôvodné miesto a uspokojená opustila sieň, zlomyseľne krčiac červený koberec.

  - Videli ste tú bezočivosť? To už presahuje všetko! Dokedy to ešte máme trpieť?! -

  - Upokojte sa, drahá, - položil Gaston Lonič ruku na rameno rozrušenej dámy žmochlajúcej vreckovku s monogramom T. L.

  Tá ju bleskovo striasla a očami rozhlodávala dvere, v ktorých zmizla kráľovná. Bez toho, aby venovala svojmu manželovi čo len kúsok pohľadu, pokračovala s hnevom na Viorelin účet: 

 - Kráľ musel zosenilnieť, keď si ju sem dotasil! Čo si o nás pomyslia susedné krajiny?! Taká blamáž! Šibnutá kráľovná! Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby kráľ... náhodou... keby zomrel?! – oči jej zaiskrili spoluúčasťou, až sa jej partner preľakol. 

Gastona pomaly, ale isto prechádzala trpezlivosť. Už celé týždne tajne sleduje novú kráľovnú na každom kroku, keď sedí, keď spí... A načo? Na ukojenie túžob svojej ženy Triberty. Aké ponižujúce...

- Počúvate ma vôbec? – potriasla Berta Gastonovým kýpťom a znechutene si utrela ruky do skvostného rúcha prvej dvornej dámy.

 Jediná sa opovážila neuposlúchnuť a drzo protirečiť novej kráľovnej ohľadom dvornej garderóby. Oranžovo-žlté pásiky jej vrcholne nepristali k pleti a hoci to bola Viorelina obľúbená kombinácia, Triberta Loničová ďalej nosila svoje šedé komplety, poslednú pamiatku na Gostidraga.

- Viem, čo by sa stalo, drahá Bér, - prerušil Gaston jej myšlienkovú špirálu. - Viem veľmi dobre, na čo narážate. Vy tak bažíte po moci, že sa nebojíte ísť aj cez mŕtvoly! Prirýchlo ste zabudli na minulosť! Na to, ako ste kľačali predo mnou na kolenách a prosili o milosť...-

- V živote som nekľačala na kolenách! - odula sa žena.

- Mlčte! Dosť dlho znášam vaše vrtochy. Vaša špinavá, podrazmi prehnitá minulosť je ešte priveľmi čerstvá! A nezabúdajte, že ste na dvore len vďaka môjmu jazyku!... -

Berta očervenela. Aj Gaston očervenel, ale vynašiel sa:

- ...že ho dokážem držať za zubami! -

- Za akými?! - vychlestla roztrasená žena a oči sa jej smiali.

- Madame! Zabúdate sa! -

- Vy sa už nekontrolujete, drahý. Odpustili ste mi a sám ste navrhli, aby som sa k vám vrátila, aby som vám vrátila synov! – pohladkala si nadôvažok brucho.

  Už bolo zas vyduté. Obdobne, ako to kráľovnino, aká náhoda! Aký plodný rok to vyzerá byť.

  -  ...sme si kvit! Len vy sa málo snažíte votrieť sa do kráľovej priazne. Ba práve naopak, zdá sa mi v poslednom čase, že si vás nevšíma. Neupadli ste náhodou do nemilosti?! – s odporom si premerala pána manžela.

  Takýto by sa jej do plánov nehodil. Takýto sa k nej vôbec nehodil!

Gastona zabolelo na citlivom mieste. Už dlho ho tam nezabolelo. Stal sa tvrdým. Stal sa neúprosným dvoranom. A žena, ktorá mu spôsobila toľko bolesti, ktorej odpustil toľko hriechov, mu teraz vmietla do tváre toľko nehorázností a výčitiek. Jej príval slov nezastavil ani príchod budúcej ctihodnej sestry, spriaznenej s kráľovnou, novicky Belle-Marilje.

- Aj o tomto viem! Viem a mlčím! – vycerila naň zatnuté zuby. - Ste nula! Slaboch! Čo ste vy vôbec za muža?! -

V tej chvíli ju pichlo pod srdcom. Dych sa jej zrýchľoval, na sluchy vystupoval pot a pohľad sa zakaľoval. Jej požehnaný stav už nebodaj dával najavo príchod ďalšieho potomka Loničovského rodu?

  Gaston stisol pery. Nepristúpil ani o krok, aby pomohol svojej žene, ktorá už–už išla odpadnúť.

  Nepohla sa ani mladá mníška - čakateľka. Bezfarebnými očami hľadela pred seba, cez Bertu na Gastona.

 Triberta odkväcla na podlahu.

„Nie! Toto mu nedaruje!“ sŕkala v duchu kliatby na Loniča a celý svet, mysliac pritom na svoju narazenú kostrč. Nezabolelo ju čakajúce dieťa, ale nepohodlná vypchávka, nekvalitná napodobenina nadutého brucha. Nevzdá sa dieťaťa od muža, ktorého nadovšetko milovala. Donosí Gostidragovi dieťa, iba o čosi neskôr, to ešte zariadi. A v pravý okamih dá svetu najavo, kto je právoplatný následník trónu! V zlosti zovrela päste. Nenávidela kráľovnú. Strašne ju nenávidela. Jej hlúpe hry a požiadavky. Kvôli nej potratila dieťa, túžobne očakávané dieťa, dieťa, ktoré malo zmeniť celý jej život. Čo sa natrápila, nasužovala, koľko ju to stálo síl, behačiek a ranných nevoľností. Teraz pred cieľom sa už nevzdá! Nájde dajaké decko a podhodí im ho v pravý čas, ako obeť mocenských bojov. Ako víťaza. Lebo Gostigrad bude víťazom. A po ňom jeho syn. Jej syn!

- Je vám niečo, dulcissima? – ozval sa Gaston nespúšťajúc oči z Belle.

- Nie! - odpovedala zo zeme Berta, ani netušiac, že sa s ňou nikto nebaví.

- To je dobre, - prekročil Lonič svoju manželku a ako zhypnotizovaný sa pohol za dievčinou.

 Naoko nebadane ju obišiel, aspoň letmo sa dotýkajúc jej odevu. Zmizol vo dverách.

 Tá sa pohla za ním. Dvere buchli.

- Už to nevydržím! To sa nedá vydržať! - šepkal zlomený do riedkych vlasov dievčiny, strhnúc z nich chabo priložený čepiec novicky, mocne jednou rukou objímajúc jej krehké pochudnuté tielko s nepatrne sa vydúvajúcim bruškom.

- Ľúbim ťa, strašne ťa ľúbim! – šepkal zmyselne.

  Oprela sa mu o plece a vyvrátila oči stĺpkom.

Domiceli, Fra Vargelico