OUAT - Pešiaci medzi prsiami... 79. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

79. kapitola

Dopadnutí

 

      Zotmelo sa. Nečakane. Večer.

    Sivastý chlad naťahoval sa všade vôkol, čerstvo prebudený stmievaním, svojím spoluhráčom. Takmer hmatateľne bolo počuť akoby plieskanie dlane o dlaň, hoci to len vietor, zle vyberajúci zákruty medzi listami prefúkaval každú prekážku v rozjarenom lete jeseňou.  Ihličky zimy vyprskované oboma nositeľmi prirýchleho konca dňa súčasne a nešetrne zarývajúce sa, sácajúce do trasúcich sa postáv, strácali svoju ostrosť márne súperiac s horúčkovým dychom mladého, vzrušeného muža.

    Ťažko dýchajúci Gaston zdravou rukou, čo možno najjemnejšie, podopieral zúboženú mladú  devu, ktorá mu pred pár hodinami dopadla na hruď a vďakabohu zamdlela.

  Ruka, nepriznávajúc si bolestivý kŕč, neovládateľným tikom nežne nechtiac masírovala bezvládne telo pod lopatkami, prenášajúc nemé výzvy rovno do mužovho mozgu a ...

  Medzi iskričkami  pred očami sa zhmotňoval obraz pavučinkovo mäkkej pokožky pripomínajúcej skôr kožku čerstvo vyliahnutých, ledva od matkinej plodovej vody osušených tohtoročných myšiek ako kožu ženy. Snáď len jej mladosť povoľovala takéto alegórie.

  Brušká prstov nekoordinovane bubnovali sotva badateľnú melódiu do nástroja, ktorý ani nevideli. Ale stačilo zažmúriť viečka a iskričky zmizli. Zostala len ona. Ona.

   Za viečkami nahá a ležiaca chrbtom k nemu. Chrbtom, či ešte len chrbátikom s drzými, vykukujúcimi lopatkami, ktoré napínali blankytnú kožu skoro do prasknutia. Tak rád by priložil svoj prostredník do jamky na krku. Vzadu, tam, kde končia posledné záblesky rozmihotaných vláskov. Jemne krúžiť po tom mieste proti smeru hodinových ručičiek, čo ešte nikto nevynašiel a každou kružnicou posúvať sa po palcoch, lebo piade sú priveľké, nižšie a nižšie dolu chrbtom a vracajúc sa späť do jamky  a po stej obkľuke zmiznúť na konci cesty v ...tam kde chrbát stráca svoje pekné meno a chlap nachádza čosi...

  “Stoj! Noha! Posvätné miesta sú...kamkoľvek kráčaš...“ začal sa z opačného konca ozývať Gastonov vnútorný hlas.

  Muž najskôr silnejšie zažmúril oči a skôr než ich znova otvoril, vyvrátil hlavu k oblohe. Akoby chcel svoj čerstvý sen vypustiť, tajne vystreliť kdesi hore do mrakov noci. Kdeže. V otvorených očiach leskol sa obraz nový, vykreslený náhle stemnenou oblohou. Obraz temný ako ona a taký bolestivý, zraňujúci až sa chcelo kričať, revať, kvíliť bezmocnosťou.

  Až teraz si uvedomil jej stav. To utrpenie, ktorým dozaista musela prejsť, keď vyzerá ako... ani nenašiel neboľavé prirovnanie.

  Telo ženy roztriasli mužove slzy, vzdychy a prosby.

  „Pane prečo?! Prečo si to dopustil? Ako si len mohol?! Ty! Ty, čo sa zveš všemohúcim... Prečo?! Prečo si nedokázal ochrániť ju?! Práve ju?! Čo ti spravila?! Čo? Len čo? Kvííí... doznelo spolu so sŕŕŕ... späť do úst vťahovanej sliny.

  Žena, hoci sa nechtiac triasla, ležala bez pohnutia. Jej klinický stav sa ani trmácaním nezmenil.

  Strhané črty tváre prezrádzali niekdajšiu krásu a kedysi pružná svieža pokožka iba únavou navierala pod očami zosinelé vaky a rozvlnila čelo strmými úžľabinami, akoby sa dievčine čosi zlé snívalo a kradlo pokoj. Občas jej trhlo kútikom úst. Nebadane tichúčko sa v medzierke ukázali vlhké biele zuby, štyri v hornom rade silno pritisnuté na tri spodné, tak kontrastujúce s bolestivo vysušenými perami. Priesvitnými, vo farbe rybieho brucha len s neurčitým bleskom rozdráždenej žilky pod šupinou vrchnej vrstvy. Pôsobili krehko akoby sa aj nepatrným dotykom v momente mali  rozprsknúť ako nakopnutá prašivka močiarna.

  A predsa. Predsa ho lákali. Ľakali i lákali. Aspoň na okamžik môcť s nimi splynúť. Pofúkať, poláskať. Nežne sa im prihovoriť.

  Belle očividne trpela a Gaston sa až triasol od bezmocnosti. Iba pohľadom si dovolil utierať znojené čelo a aspoň začínajúci vietor mu pomáhal odhŕňať krátke vlásky, priesvitné, pripomínajú babie leto, z tváre.

  Aká len bola zúbožená. Ani máčnym makom nepripomínala tancujúcu vílu z lesa, roztopašnú, smelú, zadýchanú, s iskrami v očiach, najprv vo svojich, potom po kopanci aj v jeho. Dýchajúcu vôňou nečakane získanej slobody.

  Teraz. Práve teraz začal najviac nenávidieť svoju neexistujúcu ruku, čo ho obrala o sny. Jeho lesná víla mu ležala odovzdane v náručí a mysľou sa preháňali čoraz rozbesnenejšie roje spomienok na srevrenskú poľovačku.

    Rozohrievala ho každým kúskom, ktorý zvieral v náručí. Dosiaľ len v snoch, rozpaľovala v ňom nikdy nepoznané  tajomné okovy, čo rinčali v ušiach a vrážali mu horúce myšlienky do mozgu, márne ho hasieval vínom. Chcel sa jej zmocniť, vcucnúť ju, spáliť svojou vášňou, roztaviť túžbou, prevzdušniť bozkami. A dychom pri pochôdzke podmaňovaným krajom jej tela nechávať jasné odtlačky svojej prítomnosti. Bruškami prstov jej do kože vpísať všetko vedenie sveta a dve-tri vety alebo nejaké to zložené súvetie k tomu, nenechať čistý ani kúsok, zaplniť ju celú...

  „Hamúúúúj“, rozfúkal mu obraz vnútorný hlas svedomia. Sviňa neprajná.

  - Čo ti to len urobili?! Čo! Kto?! -

  V šepote sršali mu iskry z očí na neznámeho nepriateľa, ktorý mu skaličil sen. Jeho sen. Jediné, čo mu vracalo silu žiť, bralo starosti a výmenným obchodom s realitou napĺňalo vnútro niečím, čo mu bolo teraz ukradnuté, aj keď mu to ukradnuté nikdy nebolo.

   - Však my patríme k sebe, moja modrosivá, - zašepkal, nevedomky hľadiac na jej vykrútenú ruku, to zlomené krídlo, čo nieslo ešte pečate zle zahojených popálenín. - Ruky nás už spájajú, - takmer jej spieval, tíško, tichúčko, ako javorové husle clivo.

  Gastonova ruka pod jej telom dostala rozkaz zatnúť sa a akási čarovná sila prebijúca kŕče zdvíhala ju pod bremenom vyššie a vyššie. Už ničím nezastaviteľná túžba priťahovala ich tváre ako magnety. Kúsok. Len kúsok. Jej pery sú už na dotyk...

  Z temena hlavy sa mužovi zošuchol hustý prameň vlasov a detail zahalila tma.

 - Ach, ošimorilo ma to, - vzdychol hlas.

  Belle sa nadýchla, párkrát sa jej zatriasli mihalnice a zas zamdlela.

  Gastonom trhlo. Trhlo mu telom aj dušou. 
  „Čo si to chcel urobiť? Čo si to len chcel?! Poškvrniť nevinnú devu?! Pohaniť ju svojím chlípnym záujmom?!“

  - Čo som to len za zvera! - chrčal opäť do oblakov, hanbiac sa pohliadnuť na svoju imaginárnu, našťastie, zachránenú obeť.

 - Hanba mi, strašná hanba! -

  Ubolenou postavou kymácalo svedomie zo strany na stranu. Ubolená postava kymácala postavou zo strany na stranu. Ubolené postavy sa kymácali.

  Deva vypadla.

  S ťažkosťou ju opäť dvíhal a kvílil bremenu svoje obvinenia. Tak veľmi si chcel zaboriť prsty do vlasov a vytrhať ich aj s hriešnymi myšlienkami. Vykmásať do posledného korienka a položiť deve k nohám ako hlavy porazených zbabelých nepriateľov pochytaných do jedného na úteku.

  Ale čo už natrhá s jednou rukou? Odťať! Tak. Odťať ju! Aj tú odťať, aby viac neublížila. Odseknúť hnáty, vyklať oči, vyrezať pery. Všetky zuby povylamovať a hruď rozpárať a šmariť to všetko tam. K jej nohám. To bude smradu. To bude múch. Nech to požerú...

  Gastona naplo na zvracanie. Ledva stihol otočiť hlavu na stranu. Oči mu skrvaveli horúčkou a tela sa opäť zmocnila triaška.

   Klesol do kolien. Čo najopatrnejšie pustil telo dievčiny do bahna priekopy. Spomalene vstal na zoslabnuté nohy. Nevládnosť ho premohla a poslednou ranou šmarila o múr. Opäť sa skrivil v kolenách. Opäť na ne klesal až kým hlava nedopadla na kamene. Rýchlejšie a prudšie začala udierať v bezmyšlienkovom povyku, nervovej nepríčetnosti, ochabnutosti, výpadku rozumu.

 „Preč! Ujsť preč! Môcť tak! Smieť !“

  Sila vzdoru ho ešte dokázala postaviť a odniesť, hoci len z kroka na krok o kus ďalej a ďalej. A ďalej.

  Obzrel sa, či ho už nebude vidno a čupol si do chrastia.

  A potom prišla úľava...

Domiceli, Fra Vargelico