OUAT - Pešiaci medzi prstami... 103. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

103. kapitola

Opát Gavril XIV

   - A u vás doma všetci zdraví? – nevedel už Gavril ako pokračovať v rozhovore so svojou zaseknutou dávnou láskou, ktorá mu už ani najmenšou odrobinkou nepripomínala niekdajšiu vitálnu ženu.

Krásnu nie, taká nikdy nebola. A aj nad tou vitalitou dlho uvažoval, kde tento dojem vzal. 
Peribleptia mlčala, odpovedala úsečne, najčastejšie len pohľadom.

- Všetci... Iba manžel sa má trochu horšie... Trochu dosť. – vrhla pohľad kamsi, netušila kam.

Tu to jej nevidomé oko nespoznávalo. Z minulej návštevy, kedy ju povinnosť vytrhla z dlhšieho pobytu, a ako hradná pani, tak prepotrebná pre vedenie pevnosti, nútená bola vrátiť sa do Il pergo, si nepamätala nič z videného.

- Buď mu zem ľahká a svetlo večné nech mu svieti, – začal sa opát modliť za spásu nebožtíkovej duše.

 Už mu trochu svitli útržky posledných kusých informácií z novo založeného kláštora Srevrenského, na bývalej vazalskej pôde rodu Rumpelstiltskinovcov. Takže tak Už je to raz tak. Hlava rodu je po smrti. Tešiť sa, či žialiť?! Dobrý nepriateľ je lepší ako zlý priateľ. Len po latinsky mu to nie a nie prísť do rozumu, nuž nemôže sa ani pochváliť.

- Zem už hej. Aspoň dúfam, ctihodný otče, že to pán farár z Pulevca stihol, ale svetlo som u nás jakživ nevidela a to som už videla všeličo. To viete, strýko a jeho delikatesy... Aj vyšívať som musela iba pri sviečkach. Viete, aké sú pri dnešnej neblahej hospodárskej situácii a nezdravom ekonomickom vývoji drahé?! Neviete! Tak si odpustite reči o večnom svetle! To je utópia... -

Keby bol chudák Bartolomej počul tieto nevraživé slová, určite by sa bol v cestovnej truhle vyvalenej ešte stále pod kláštornými schodmi, prevrátil. Ležali však na ňom štyri ďalšie zabudnuté a dávno nehľadané cestovné truhlice a kus spola moľmi zožratého koberca a verný pes s celou artilériou bĺch. A o chvíľu i červov, ak ho tu niekto urýchlene neobjaví a patrične, ako dobrého strážneho psa aj nenakŕmi a nenapojí.

  Cez toľkých nepočul. A aj tak bol mŕtvy. Hradný pán Il pergo.

- Povedz, drahá Perinka... - opát sa zháčil, očervenel a čosi nechutne chlpaté akoby mu zatarasilo hrdlo, ale musel dokončiť, čo ho už dlho trápilo: - Čakal som ťa. ...že raz prídeš. Vlastne nie, nečakal. Nemal som odvahu, zoči-voči... takto s tebou... po toľkých rokoch. Viem, musela si. Inak si nemohla... Ja viem, čo je pre naše duše najlepšie... a tebe som to do tej tvojej vložil. A nielen do duše... - zase sa zasekol.

Rozhodol sa. Vychŕlil to nepríjemné chlpaté z hrdla, prežul to, zmiesil so slinami a opäť sťažka preglgol. Tá chvíľa rozmýšľania mu dodala drzej sily.

- Ty si len tak prídeš a chceš prevrátiť desaťročia môjho asketizmu a pobožného života! -

Po týchto slovách sa nevdojak pozrel na Krista na kríži, či sa náhodou nemračí nad toľkou bezočivosťou a lžou. Ale monumentálna skulptúra si len tak bezhlavo visela, bez hlavy. Práve ju reštaurovali.

  „Ako dobre,“ oklamal Gavril svedomie.

- Nemôžeš tu zostať! -

Tak a je to vonku. Ortieľ. Krutosť. Neľudskosť.

Zmätená žena sa mu zúfalo pozrela do očí, ale keďže Gavril už stál, uprene pozerala inam. Opát zneistel. Ale už nič nemohol. Jeden s druhým čakali, kto sa prvý postaví. Proti osudu? Slovám? Ortieľu?

   Gavril bol bezmocný. Bojovalo v ňom odrazu veľa vecí. Choroby, neduhy, problémy s vylučovaním dobrého od zlého, so vstrebávaním, s metabolizmom, so spravodlivosťou a cťou, povinnosť.

  Peribleptia po pár hodinách pochopila. Zbytočne merala dlhú cestu.

  V tichosti sa s hrmotom sebe vlastným postavila, vykročila, ošmátrala všetok nábytok aj opáta a keď našla dvere, vypadla z okna.

- Pééérinkááá!!! -

  Bolo neskoro.

  Tak zhruba poldruha hodinky pred polnocou.

Domiceli, Fra Vargelico