OUAT - Pešiaci medzi prstami... 85. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

85. kapitola

Svine a husičky

 

    Dve pomerne nápadné postavy sa na počudovanie nenápadne pretiahli cez dieru pri samom dne hradieb a ocitli sa na nádvorí Ilperko a len vďaka rozvášnenej záhradníčke, ktorá zase raz strhávala na seba všetku pozornosť, unikli obozretným pohľadom poloslepých mníšok i ostatného osadenstva tejto čoraz  nepokojnejšej pevnosti.

   - Ja šom ho špožnala! – dušovala sa Tera – Dobre šom ši ho pamätala! Na taký kančí kšicht ša nezabúda! Ej veru nie! Včetne mňa aj čelú chalupu  prevrátil hore nohami. A dva ražy! Tak veru. Dobre šom to špočítala. -

   Sestry po sebe nedôverčivo pozerali, lebo veru ani jedna si nemohla spomenúť, že by stará Tera niekedy bola bývala aj chalupu mala. Bola skôr odvekým kláštorným inventárom, bez ktorého si ani deň nevedeli predstaviť, lebo bol to inventár skôr počuteľný ako viditeľný, hoci aj formálne mala dobrého poldruha funta na každú svoju polovicu.

  Tera spozorujúc nesúhlasné pohľady, dala sa na obhajobu svojich slov.

   -  Bolo to veruže dávno, tak dávno, ale šak ja ša obžrem špäť... dočkajte, ža chvíľu, keď mi lámka povolí... veru dávno, tak dávno, vtedy pŕchol agátov kvet, tuším... akurát... rovno pri plote mojej chalúpky, tej, kde šom žila šama, o šamote, na šamote, pri leše, tam kde bývali len ž mešta vypudení ľaví remešelníci, nevydarení šedliaci, šlnkom a možno aj mešiacom oškvrčaní roľníci šo ženičkami a deťúšikmi a žobrač. I mržákov tam bolo, že by ša aj do troch chalúp boli popratali a ešte by traja vonku mošeli oštať... Oštať šom povedala, nie ošťať ! ...Tak čo ša hneď prežehnávate?! – zagánila na zhrozenú mníšku, čo  poryvmi tela nechtiac rušila jej monológ a  pretrhnúc si niť prehovoru, začala z iného konca.

   - Najšamprv mlátil mňa a taniere, muškáty uriekol, dva žuby vytĺkol... na hrebeni... pošledné dva moje žubčeky. Boli mi ako vlaštné... a on ich takto...a takto...širôtky moje ochraštavené, úbožiatka šlatunké, veru ani jeden neoštal... - Tera úskokom pozrela  na mníšku.

  Tá ustrnula, len pravou rukou jej kmitalo, keď do toho Tera nečakane zbliakla.

   - Ošťal...mi plot! Aj veru. Ašpoň ten. – uzavrela monológ, nespomenúc si zrazu, čo vlastne chcela povedať, na malú chvíľu stará záhradníčka.

  Sestry však mali obžalobu, ku ktorej takýto úvod bola dala táto tu, už pripravenú.

   - Ukryl sa do kňažského rúcha a myslel si, že mu patrí svet! – rozhodila rukami ktorási sestra, čím nedopatrením navrátila Tere reč.

   - Tak! Tááák! - zvrieskla, - Len tmavý kút tohto šveta mu patrí... len temnica... hladomorňa... mučiareň ! – prekrikovala súhlasne šumiace sestry.

   - ....alebo ten blivajz, čo ste mi dnes strčili pred dvere ako obed! – vyšľahol z neďalekého okna bezočivý hlas bývalého pána Ilperko a hneď za ním letela riadne zriedená, napoly skysnutá srvátka s kúskami zelených fazuliek. Až keď to dopadlo tesne pred šľapy nahluchlej kľúčiarky, čo práve hľadala po dvore niečo, čo by mohlo slúžiť ako vareška, ukázalo sa, že to podľa konzistencie vôbec nebola fazuľka.

   - To praša zaš nemá šnuptichel?! – zrevala Tera, zamysliac sa, v ktorej vojne zachytila toto cudzie slovo, ktorého význam jej nebol celkom jasný, ale akési podvedomie jej diktovalo práve teraz ho použiť.

  Hore z okna oproti Bartolomejovej izby ozvalo sa: „Tsc...Tsc“ a Perputuina silueta zmizla skôr, ako sa bola objavila, doteraz len mlčky sledujúc dianie na nádvorí.

  Neušli jej však dve postavy v pozadí, ktorým sa ušlo to „Tsc, tsc“ prv, ako ušli zo záberu pozornej mníšky.

  Gaston s Belle v závese zatiaľ prešli až pod okno niekdajšej  komnaty dievčiny, kam ju mníšky dali doliečiť sa, keď pricválala pred pár dňami sem, no zdalo sa akosi vyššie položené než vtedy, keď z neho vyplašené dievča utekalo.

  Možno preto, že poriadkumilovné sestry medzitým a medzi modlitbami odpratali už za voz všakovakej špiny, čo hyzdila priestor pod touto obytnou časťou pevnosti. Ani jednému sa nepodarilo dočiahnuť na okno, hoci obaja nadskakovali. Gaston kúštičkom oka, na ktorom mu Belle zrovna nestála, uvidel v kúte opretú kaďu.

   - Prichyťte sa parapety, milá, mám nápad, – zašepkal a razom prikotúľal, hoci mu dvakrát ušla z dráhy polorozpadnutú kaďu, nedbajúc, že pripravil o úkryt akýchsi prikrčených ľudkov.

   To správca, s Viorelou na krku, doteraz nehybne, v zamaskovaní, sledoval nádvorie a aj mladý párik, ktorý sa akýmsi zázrakom, konečne po nekonečnom blúdení okolo hradu dostal na jeho nádvorie. Jeho nádvorie! Zaujali ho.

   Viorela sa už prebrala, ale svoje zovretie stále nepovolila. Správca, aby nebol videný, pohol sa bližšie k hlúčiku sestier, v snahe skryť sa za ne a zároveň pred nimi. Tie sa o nič nestarali, len pritakávali rozbesnenej Tere.

   Vtom na dvor vyviedli lapeného Gostidraga, v habite mnícha, bezvládne oveseného, s okovami na všetkých hnátoch.  Tera naňho zagánila a odpľula si.

   - Na kňaza sa hral! – skríkla niektorá zo sestier.

   - Bežbožník! Diablov oný...teda...oné....to kopyto. Ptfuj! – vyletela z Tery aj slina.

   - Viorela! – vtom skríkol ktosi.

   - Veď je to naša Viorela! – šumelo sestrami obrátenými ako kolektívny hrdina všetky jednočelne čelom k správcovi s bremenom na chrbte.

   - Viorela naša, dušinka stratená! – zvrieskla aj opľutá Sulivanka, len čo si dopretierala oči a tvár a rozbehla sa k správcovi.

   Viorela začujúc po dlhom čase svoje meno, pustila sa správcovho krku a poslušne si to namierila k mníškam.

   Správca, nestratiac duchaprítomnosť, hoci tu, v Ilperko by ju nikto nebol čakal,  ju však schmatol, pritiahol k sebe jej mäkké, vláčne huspeninové telo a na krk jej položil svoj zahrdzavený nôž. Že ho skôr nenapadol.

   Mníšky zhíkli.

   - Hííí! Veď môže dostať otravu krvi! – vydralo sa z ktorejsi ustarane, načo ostatné, hneď pripravené zasiahnuť, spojili ruky a začali sa modliť.

   - Veru nemôže, - bránil správca svoj mečík, - toto otravné hebedo ju už má dávno otrávenú, škebľa jedna smradľavá, ryšavá. A teraz počúvajte! Už aj ho puste, lebo vám ju tu naskutku podrežem ako také... – správca sa zasekol. Nevedel si spomenúť, aké zviera sa podrezáva zrovna v tejto polohe, ale získanej výhody sa nemienil len tak ľahko vzdať.

   Von oknom však práve v tej chvíli letela ďalšia zelená fazuľka a po dopade na jeho čelo si spomenul.

   - Prasa! ...Pusťte ho, hrmeň Bohov do vás páralo,  lebo ju podrežem jak sviňu! – zahromžil na dvoch vojakov, čo ďalej vliekli spútaného Gostidraga.

   Ale tí už boli ďaleko a cez clonu čoraz hlasnejších modlitieb nič nepočuli.

   - Očúvajte! Héééj, kľagovia, kolodeji, kostráci…! - rozdrapoval sa správca, kopajúc Viorelu pod kolená, posúval sa s ňou bližšie k mníškam a k vojakom.

   Viorela sa dobre bavila. Štuchanie zobrala ako hru a aby spoluhráčovi urobila  radosť, zapierala sa statočne šľapami a brzdila pätami o stošesť, aj sedem, čo jej len masívne, zaokrúhlené telo dovoľovalo. A dovoľovalo si dosť. Správca mal čo robiť. Červenel, fučal, dychčal, adrenalín mu stúpal a čoraz hlasnejšie sa rozohňoval.

   - Prestaňte tu vystávať jak také dedinské pumpy, vy čierne koblihy, pripečené, zakutnené a okríknite tie nahluchlé kopy železa... že okrem i.. né... ho.... chcem s ni... mi vyjeb... vyjed... vyjednávať!... vykrikoval do taktu, za každým slovom kopnúc Viorelu pod koleno.

   Nakopávaná žena sa rehotala na celé kolo, aj nádvorie.

  Mníšky sa ustrnuli a neodvážili sa pozrieť jedna na druhú a o ostatných už ani nevraviac. Rozzúrený správca fučal Viorele do ucha, ona mu to vracala, jemu sa nôž triasol, každú chvíľu len-len, že sa nezaryl do ženinho krku a spodná gamba s ním. Ale tá nie do rytmu.

   Vo chvíli na nádvorie padlo ticho ako v kľúčiarkinom uchu. Započalo ho nečakané zvriesknutie a útok, a kým sa správca stihol spamätať, oči mu vyškrabovalo čudné kostnaté stvorenie. Lomcovalo sebou aj ním a tĺklo malými pästičkami po jeho veľkej plešatej hlave.

   Gaston Lonič nevychádzal z údivu. Len z úst mu vyšlo  prekvapené :

  - Belle....-

   Sestry spozorneli a s vypleštenými očami presunuli svoju pozornosť znova na skupinku ľudí, kde práve vyslovená, celou svojou ženskou nežnosťou zúrivo bránila svoju dávnu spoločníčku, ktorá sa onehdy za ňu ochotne, len za náramok, obetovala, chcejúc jej vrátiť službu, oplatiť priateľské gesto.

   No Viorela to ani tentokrát nepochopila.

  Prekazili je hru. To si nemali dovoliť. Hravo odsotila správcovu hrdzavú kudličku a lapla zúrivú fúriu, čo jej zrazu znenazdania mlátila spoluhráča za ruku. Druhou sa pokúsila dostať sa jej na vlasy. Ale skoro žiadne nenašla.. Tak aspoň zvalila ju na zem, gniaviac sa po nej , teraz už brániacej sa útoku bývalej domnelej obete, kým ju zas tá na oplátku na zlomok sekundy nepremohla. Gúľali sa a gúľali a ozýval sa šialený škrekot i ubolený rev.

   Správca cúvol. Cúval, cúval, až sa dostal ku Gastonovi, nevediac ani, pri kom to vlastne stojí. Gaston len vyvaľoval oči. Správca vyvaľoval oči. Aj mníšky vyvaľovali oči. Len vznešená Peribleptia oči nevyvaľovala, vyvaľovala sa omdletá vo svojej komnate. Ani Gostidrag nevyvaľoval oči, bol stále v bezvedomí. A ani hluchá kľúčiarka nie, lebo nepočula, čo sa deje a pokojne ďalej moržovala obľúbenú kukuricu, keďže sa vzdala tvorby obeda, lebo nenašla varechu. Ako vždy.

   Prvý sa prebral starý Bartolomej. Polonahý vytrčil plecia z okna, ale arzenál zelených fazuliek mu už došiel, tak aspoň vybľafol :

   - Ticho tam v podpalubí! -

      Z okna pod ním sa vytrčila práve pozviechaná cnostná Peribleptia. S rukou na ubolenom čele sa otočila smerom k svojmu choťovi a pokorne ho usmernila .

   - Sklapni! -

   Ledva sa uhla útoku predsa len kdesi vyšmátranej „zelenej fazule.“ S otrockou odovzdanosťou si ťažko povzdychla a zašemotila hromovým hlasom chechtajúcemu sa Bartolomejovi .

   - Drž chlemsták a sklapni! Čo nevidíš, že ide o život?! Ty slepúch jeden cynický! Nedopraješ svoloči trochu tej zábavky pred obedom. – a zmizla v šere.

   - Koho zabili? – vyskočila za Bartolomejovým chrbtom zvedavá, napodiv ešte stále oblečená slúžka, lebo starý pán si za svet nevedel spomenúť, kde sa podľa poslednej módy odopína ženské oblečenie, čo slúžkam aj vyhovovalo a pripučila svojho pána do podobločnice.

   - Kozy už pili! – zaškrečala kľúčiarka, bez toho, aby sa obrátila, len  krútila hlavou, prečo sa jej pýtajú na kozy, keď ich už roky nechovajú. Moržovala ďalej a čudovala sa čo, lebo kukuricu už tiež roky nemali, ale aj tak, každé prvé zrnko skončilo mimo lavóra.

   - Matička skákavá! Kozy! – zasipela Sulivanka, spomenúc si na úbohé srevrenské zvieratká v kláštore za kuchyňou.

   - Matička nám už doskákala, milá sestra, ozvala sa ticho práve príchodzia Perpetua a s nádychom pokračovala: - Iste vám spod čepca vyfučalo, že sme vyhoreli, matku predstavenú šľahla mŕtvica a kozy, ak za nami aj utekali, sa stratili iste v lese a zapojili sa tak chúďatká naše nevinné do potravinového reťazca akýchsi predátorov. Boh im všetkým odpusť. Modlime sa sestry. -

   Mníšky pokorne sklopili zrak a započali litánie.

   Nádvorie šumelo, občas sa ozval výkrik v boji neprestávajúch mladých žien. Gaston si skrížil ruky na hrudi a po ňom aj správca, pritisnúc sa bližšie s nemu s otázkou.

   - Ty ju poznáš? – mrdol bradou k provizórnemu ringu.

   - Víla...Belle....- zašepkal ako v tranze Lonič, nespúšťajúc zo žien zrak.

   - Očuj, nerob si zo mňa prču, ty nafintený tajtrlík, šak tú žoľu neočatú s ritiskou jak... jak mlynské koleso, čo mi doteraz visela na krku, poznám aj ja. Ja chcem vedieť, kto je tá druhá fúria. Tá bez štetín na kešeni. -

   - Chceš si na ňu staviť?... Márne... Je moja... Je len moja, nikoho iného, len moja...víla.-

   - Ibaj do prdele s tou vílou, šak by ju nechcel, ani keby mi ju zemepán pridelí a pridá vrece ovsa, všetko, ako žrádlo pre kone! Sa neondej, obšivkár a povedz, kto to je... -

   - Belle. Kráska. Víla.... – zašepkal stále ako v tranze Gaston. – Moja Belle zo Srevreny.-

  -  Ma nešaľ , ty strapák! A tá druhá opacha je potom čo?! –

   Gaston mykol plecom.

   Správcu však osvietilo.

  - Voľačo sa mi marí, že tie fuchtle čierne čosi vykrikovali ako: Vio...Vio...Viorela! ...takže, keď ju poznajú... musí byť tiež zo Srevreny...- spriadal si  nahlas správca svoju konšpiračnú teóriu, dával si sťažka dokopy známe indície a začalo mu svitať, hoci slnko sa už pomaly zberalo na západ.

  Skladal si mozaiku. Na čele sa mu robila vráska. Červenela. Vybuchol.

   -  To ten otrtúlený, vredovitý sviniar Gavril! -

   - Opát Gavril? - doložil nedbalo Gaston, žmúriac oči, hľadajúc, kto má v súboji práve navrch, lebo obe ženy už boli od blata také zafúľané, že nebolo možné rozoznať, kto je kto.

   - Hej! Opát Gavril!-

   - Viete to iste? – nahol sa Lonič bližšie k správcovi, ale len, aby lepšie videl.

   - Iste! To tučné prasa... -

   - Fazuľky došli! - ...ospravedlňoval sa z ticha poschodia starý Bartolomej, ktorý už prišiel na úžasný vynález: keď sa to nedá odopnúť, dá sa tomu zodvihnúť sukňa, ale zas mal dilemu, načo ju vlastne treba dvíhať.

   - Kde sme to prestali? – opýtal sa Gaston, obrátiac k správcovi tvár, lebo ho problém začal zaujímať.

   - To tučné...prasa, - zašepkal čo najtichšie, aby hradný pán nezačul, do pleca Gastona správca, lebo vyššie aj tak nedočiahol a pokračoval rovnako tajomne: - ...mi narafičilo, bodaj mu malíčky vykrútilo...-

   - Na rukách alebo na nohách? -

   -  Všetky, ty, tĺk... A neprerušuj, bo sám zabudnem, čo som to chcel. Poslal nám sem svojho špeha... Tú šľahnutú babu Belle... púúúsť, veď ma zaškrtíš... veď preto, chňavo, prchký! - šúchal si správca krk, po Gastonom zovretí a pokračoval piskľavejším hláskom, – ...teda akože Belle ...dobre, dobre.. .sa nesúraj... on poslal Viorelu, tak ju tuším mníšky nazvali... teda aj ony sú s ním spriahnuté! To sa dalo čakať...- pokračoval v monológu správca Ilperko, lebo mu do mozaiky zapadli ďalšie kamienky. Ozvala sa spŕška tých najsprostejších nadávok, až ho musel Gaston zas zastaviť stisnúc ho pod krkom.

  Správca sa upokojil. Krv mu stiekla z tváre, nuž mohol aj chcel pokračovať vo svojej konšpiračnej teórii, viac ako pravdepodobnej.

  - Veci sa mali tak. So Srevrenou sme mali dobré vzťahy, si myslím... ale vidím, že som sa sekol.

  - K veci! - zahrmel nedočkavý muž.

  - Akoby som začal...-

  - Začni tým „prasaťom!“ – zasipel Gaston a obaja sa ukradomky pozreli hore, smerom k oknám pána Ilperko.

  Zhora sa ozývalo len dychčanie.

  - Vidíš to. Toto je pán Ilperko! ...Našťastie je tu ešte mladá krv. Pán Rumpelstiltskin... ale dlabe na baby, zatiaľ...ale aj to bude. Dôležitejšie boli veci na riešenie. Teda. Situácia tu, ako vidíš je dosť kritická, ale nie nevyriešiteľná. Len nám treba trošku viac majetku... A kto ho má v krajine veľa? Gaston Lonič, sviňa jedna nakazená!-

   - Počul som to...- zaznelo z Bartolomejovej komnaty.

   Gaston sa pri zaznení svojho mena stačil medzitým aspoň trochu upokojiť a prižmúriac oči zatlačil pohľad správcovi do ksichtu.

  Ten pokračoval.

   - Poraziť sa nedá klasickými zbraňami, to nám došlo... -

   - Komu nám? -

   - Ako komu?! ... predsa mne, mojej maličkosti a potomkovi, dedičovi Ilperko Rumpelstiltskinovi.

Gregorom trhlo. Ale ovládol sa.

    - ...sa pýtaš, akoby to nebol tvoj kompán. Vyštafírujete sa a zmiznete na kopu dní a mne tu celé sprepadené panstvo necháte na pleciach a vy sa tam zabávate po poľovačkách a ožierate v putikách a ...so ženskými...laškujete...potom si nič nepamätáte...-

   - Nezavádzaj!  -

  Správca sa vypol, ale nemal ani v úmysle prestať vysvetľovať, či sa nebodaj urážať a nechať doprosovať.

   - Kam nemôže čert, pošle ženu! ...no nie?! – rozrehotal sa správca. - To bol môj nápad a som naň patrične hrdý. Slušne sme požiadali ctihodné rašple zo Srevreny,  aby nám vo všetkej počestnosti ráčili poslať ženu, hodnú môjho pána. Ako kamufláž, chápete?! On sa s ňou chce akože oženiť, ale....vy sa neopýtate aké „ale“?... Ale aj tak vám to poviem. ...ale po patričnom vyškolení u nás v Ilperko, by sme ju podstrčili Gastonovi Loničovi a skrze ňu by sme sa dostali k jeho majetkom. Pekne poporiadku... žena mu zmizla, to sme zariadili Triberta je rukojemníčkou, za ňu zas jeho synovia, keby sa priečila, ale neveľmi sa, lebo sa medzitým stala milenkou hen, Gosťa, čo sa dnes hral na mnícha, trebalo by ho vyslobodiť. Počká hádam ešte chvíľu...Kde som to prestal? Jáj, stará zmizne, žena jeho, prvá a nová by si ho obkrútila okolo prsta, okolo nášho prsta a my by sme po jeho smrti, ku ktorej by veľmi rýchlo a za záhadných udalostí došlo,  dostali cez ňu celý jeho majetok...-

   - On je mŕtvy? – opáčil Gaston.

   - Ti šije? Ani on, a ani jeho synovia, pokiaľ je mi známe... ale žiadny problém... chce to čas... len sme nerátali s týmto tu... teda, prasa jedno bachraté, neokotené mi toto vyviedlo! ...Tak my si tu chystáme vypasenú husičku z kláštora, pekne ju vykrmujeme a takúto našimi mozgami vypasenú sa ju chystáme narafičiť tomu ťuťmákovi Gastonovi... a ten bachratec vypasený Gavrilisko jedno, nám takto prejde cez rozum! Podstrčil nám svoju hus! Svojho špeha sem narafičí a všetko je v... -

   - No, kto by to bol doňho povedal, - zaškľabil sa Gaston pod fúzy, hoci mu počuté nebolo dvakrát príjemné a mal by ešte stovky otázok, nemienil sa však prezradiť. - ...a taký slušný, poctivý a bohabojný mních to vyzeral byť!  – rehotal sa už na plné hrdlo až sa nádvorie otriasalo v základoch.

  Správca nepochopiac sarkazmus, zagánil.

Domiceli, Fra Vargelico