OUAT - Pešiaci medzi prsiami... 95. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

95. kapitola

Sny

 

    Uštipačne sa usmial, vytočil pohľad dohora, prikryl tvár rukami, popretieral ju, dosť drsne a asi aj bolestivo, lebo keď ruky zložil, mal sýtejšiu farbu. Ostrejší pohľad. Mračil sa a špúlil pery.

  Tušila, že prepískla. Vypočula si to v následnom monológu, v ktorom vyvracal pádnymi argumentmi všetky tie, podľa neho, iba znôšky lží, sprevádzanom jeho nervóznym prechádzaním z jedného kúta do druhého. Jedine ruky zaprel za chrbtom, aby priživo negestikuloval. 

  Aj tak mala pocit, že skôr preto, aby ju rovno za tie rečičky o jej výchove v kláštore, po smrti oboch rodičov a dohodnutom sobáši, ktorý sa takmer uskutočnil, o zámene, po ktorej nasledovalo obvinenie z paktovania s čarodejnicami, čo všetko pokladal za bohapusté klamstvá, nechytil rovno pod krky a poriadne nezatriasol. 

  Inštinktívne si naň siahla. A stiahla spodnú peru do úst, na znak ospravedlnenia a priznania, že tento prapodivný životopis je jej vlastný a iný nemá. Dokonca ju obvinil z niečoho, čo sa vraj dozvedela až na dvore v Il Pergo a teraz do príbehu, iste pekne doplneného klepmi starých báb a mníšok doplnila samú seba, chcejúc byť za slávnu. To určite! To jej tak uverí!

  - Takže mi nechcete pomôcť. – uzavrel a pozrel radšej von oknom, kde sa už začínalo šeriť. Ani nie z pokročenia dňa, skôr sa chystalo k búrke.

  Akoby váhal. Natočil k nej hlavu. Dívala sa do podlahy, s viečkami sklopenými.

 - Takže ma neprepustíte na slobodu? – zašepkala skôr sama pre seba.

  Pokročil k dverám a prudko ich otvoril. Dnu vliezlo svetlo, vietor, listy a zopár suchých konárikov. Vonku sa začínali čerti ženiť. Kdesi v diaľke sa zablyslo a do hromu sa usmial. Vrchný rad snehobielych zubov sa mu zaleskol, ako dlaň, čo ju pozývala pripojiť sa k tancu. K tomu tam vonku.

  Poslušne vstala. Vytiahla kapucňu plášťa na hlavu, stiahla ju viac do očí a so stále sklopeným pohľadom vykročila.

  Nasal jej vôňu, kým ho míňala a mal sto chutí ju schytiť, strhať z nej tie handry a vziať si ju celú. Celučičkú celú... Iba zaťal zuby. Päste. Oči.

  Ledva spravila pár krokov. I ten vietor ju vracal späť. Zapieral sa do nej svojimi chladnými pažami a tlačil smerom k nízkej chalupe, nad ktorou čnela obrovská skala s dierou. Zaiste jaskyňa. S otvorom však privysoko pre nohu smrteľníka. Sklamane odtiahla od nej zrak, inak by si to nasmerovala rovno do nej a prečkala celú tú smršť a potom... Potom by šla domov. "Domov?! Kde je tvoj domov, Belle?! Mohla si byť kráľovnou! Spomínaš si?! Ale nie...zostala si len obyčajným pešiačikom..." Kričalo jej vnútro.

  Niečo zalomozilo. Myslela si, že ďalší hrom, ale to sa len pripleskli dvere na chalupe. Zvnútra. Zadržala hlavu otočenú smerom k nim. V okienku sa zažalo svetielko. Ani to ju nepresvedčilo, aby sa vrátila. A bolo to jediné svetielko. Jediná nádej. Široko – ďaleko. Po chvíli sa svetielko dokonca rozrástlo na svetlo. Zrejme založil oheň v krbe.

  Trucovito sa prudko otočila, zdvihla bradu a hneď ju zas skryla do pomyselného tepla plášťa. Pohla sa vpred. Do tmy. Šlo to len ťažko.

  Skúsila potlačiť dvere, ale nešlo to. Znovu sa otočila, pritiahla chabý plášť a váhala. Búrku nahradilo šemotenie námrazy, čo sa namiesto snehu spúšťala k zemi a posievala všetko navôkol, zápasiac o miesta s prudkým vetrom, čo jej to roznášal kade-tade a vyplazoval jej provokatívne  snehové jazyky na miestach, kde čneli nejaké zátarasy.

  Zanovito dupla nôžkou a potom párkrát päsťou do dreva dvier.

  Tie chvíľu dôstojne mlčali a potom sa pomaličky, akoby samé, otvorili.

  Doslova vbehla domu, rovno k plápolajúcemu krbu a natrčila doň skrehnuté prsty.

  - Je to od vás negalantné a nehodné šľachtica, ktorým predpokladám, že ste, ...že ste... že ste ma doslova vykopli do tej pustiny a nechali odísť... a... to je pre mňa? – s otvorenými ústami ešte plnými pripravených výčitiek hľadela na dva krajce chleba so syrom a práve dopraženou slaninkou, dva poháre s pivom a dva riadne povidlami pomazané koláče, čo lákali jej oči a hladom strápený žalúdok uprostred stola viac, ako by tam bola vysypaná truhla s pokladom.

  - Ak vám nebude prekážať, že som to poctivo ukradol vašim priateľkám, sestrám z kláštora, nech sa páči, ste pozvaná k stolu. -

  Usmiala sa takmer detsky šťastne. Strhla mokrý plášť. Podvihla trochu sukňu, spôsobne sa ukolonila a ukázala na miesto vedľa seba. 

  - Dúfam, pane, že neodmietnete robiť mi spoločnosť. Bolo... bolo by mi potešením. – cudne sklopila zrak a on sa zas pobavene rozrehotal.

  Tvárila sa, že to prehliadla a skúšala jesť distingvovane a gustiózne, ale tých zopár dní takmer bez jedla spravilo svoje. Nechal ju tlačiť všetko, bez ladu a skladu, do seba a čakal, ako bude kňučať celú noc od potiaží s trávením.  

  - Skúste tie koláčiky... lebo toto tu sú pravé svadobné! – robil reklamu na skromné menu.

  Odtisla ich a úsmev jej na okamih zmizol z pier. Siahla radšej po krčahu. Po chvíli sa úsmev vrátil, trochu šibalský a pivom podperený, podobne ako jej rozžiarené, lesklé oči. Vrhla sa radšej na chlieb so syrom.

  - Ale...aby ste si...- rozprávala s plnými ústami. – ...teda, len pod podmienkou, že ...ma nebudete považovať za väzňa... tu... teda zostanem. Ak... dovolíte. – zahryzla do mastnej porcie slaniny a spakruky si utierala masť vyprsknutú až pod oko.

  Už sa celá leskla, líca vyštípané, pery rumenné. Akoby to ani nebola tá zúbožená žena spred pár hodín.

 Nie, nemýlil sa. Táto tu je oveľa života schopnejšia, než on sám.

  - Dobrú chuť, drahá. – posunul k nej aj svoju porciu a pohodlne sa oprel, nespúšťajúc z nej zrak.

  Ešte chvíľu sa díval, ako spokojne spí. S bruchom, teraz už zasa prázdnym, lebo takmer všetko, ako predpokladal, vyvrátila vonku pod malé schodíky. S plačom na krajíčku, zahanbená, sa poslušne vrátila dnu. Neriskovala už ani smidku chleba a horký čaj, čo jej ponúkol ako náhradu. 
  Zaspala rýchlo.

  Horúca z priveľmi naloženého krbu, a predsa schúlená do prenatálneho klbka, stále pramálo mu otvorená, akoby sa bála aj samej seba.

  Z toho, čo sa dozvedel, mal nutkanie ísť a zistiť zvyšok. Musí sa vrátiť do Il Pergo. Popýtať sa svojich. Možno budú vedieť viac. Niečo, čo by pomohlo jemu i jej, by konečne mohlo padnúť z neba, ako hromy a blesky, čo sa nanovo vonku ozývali.

  Len nerád ju tu nechával samú, ale veril, že keď sa vráti, bude tu. Zrejme nemá kam ísť, keď...

  A zasa ten zvláštny pocit pri srdci...
  Myklo mu kútikom pier.

Domiceli, Fra Vargelico