OUAT - Pešiaci medzi prstami... 97. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

97. kapitola

Hradné parte

     - Tej starej špachtli sa zase zadrel íverčok do rozumu či čo?!... To len takú opachu štepenú môže napadnúť sťahovať svoje odhnité hnáty!... Už ani pes pri nej nohu nedvíha ako kedysi! ...a ja aby som sa teperil s batožinou jak konský podchrbet ťažkou... dolu.. do... aby to bujačej hlavy nozdra sfúkla! – uľavoval si spotený kastelán na všetky strany, nedbalo nadhadzujúc staré, špinavé handry veľkomožnej pani Peribleptie, čo sa mu pri páde rozlozili zo zle utesnených práchnivých truhlíc po celom spodnom podlaží, kde zbožné mníšky práve sušili baranie jazyky, zajačie korene, včelie uši, konské kopytá, božie ruky, leví zubec a iné potrebné byliny.

   A on sa v tom musel hrabať a zbierať. A triediť. Dlabal na to. Schovatý – neschovatý – ideš! A tlačil všetko, čo mu prišlo pod ruky, späť do truhlíc a dupal po tom, skákal, aby sa zmestilo, čo najviac i zavrieť sa dalo. 

Stará pani Peribleptia sa rozhodla, že po mužovej smrti sa uchýli pod ochranné krídla kláštorných múrov a dožije svoj matuzalemský život v zbožnom pokání na hrudi všemocného Pána.

Opát Gavril sa ješitne potešil, keď dostal jej list a márnomyseľne si pohladkával svoje spadnuté, iba slaninou vyzdvihnuté mäkké prsia. Mal nutkanie vyhrnúť si sutanu nad hlavu a pozrieť sa na ne zblízka. Našťastie, keď to urobil, hrubá látka prehodená cez tvár mu zachránila posledný kúsok sebadôvery.

Novic Petar, čo bol práve prišiel do miestnosti a uvidel ten obraz, čo chcel uvidieť jeho predstavený, sa len mocnejšie zaprel o kľučku a zabodol oči do diaľky.

To Peribleptia nevidela. Blúdila ešte doma,  po pevnosti. Rozmýšľala, na čo asi použila modlitebnú knižku, keď na mieste, kde vždy visela, cítila len mäkučkú štetinku vypasenej myšky, ktorá sa po dobrom obede s radosťou dala poškrabkať po brušku.

„Keď nie je knižka, budú pátričky,“ pomyslela si a rýchlo pozrela do šuflíka na kredenci, čo stával na rohu chodby. Kredenc tam už nebol. Zabudla na tuhú zimu spred štyridsiatich rokov, kedy kredencom utesnili dieru v múre na vonkajšej strane hradieb.

„Ani knižka, ani pátričky... Čo ešte potrebujem na cestu k Bohu?“ vŕtalo jej v hlave a akokoľvek sa obzerala po miestnostiach, ktoré obývala, nič vhodné do kostola nenašla. Hrdosť jej zabraňovala, aby sa pokorila a šla si potrebné insígnie vypýtať od sestier, ktoré sa usalašili v jej sídle. Sadla si zronená na peľasť postele. Nič iné z tohto kusa nábytku nemala, lebo krutá zima spred štyridsiatich rokov si vyžiadala aj túto obeť. Doteraz posteľ stráži vchod do žumpy a v lete sa na nej po rozbahnenej kanalizácii člnkujú divé kačice. Opát ju pochopí...

    - Do nádvoria čumeli tučné, neogabané diery múrov a vypľúvali spenené pľuvance vodnej priekopy, ktorá sa kde-tu cez ne prevalila a rozrušenými základmi stiekla späť do pôvodného rozrytého koryta.

 Nechutne opitý správca sedel znudene na cestovnej truhle, ktorú ktosi omylom zamenil pri odchode vznešenej Peribleptie do kláštora za inú. Tá by chýbala v rodinnej hrobke pri mene Bartolomeja, keby ju boli bývali predkovia postavili. Snáď sa úfali, že sú nesmrteľní.

A naozaj, fatálny osud im dožičil, že nikdy nikto nepochoval mŕtvolu z rodu Rumpelstiltskinovcov. Roztrúsené zostali v šírom svete, neuzemnené, akoby naozaj nesmrteľné.

Kastelánove vodnaté oči zízali do tmy poludnia a jeho cholerický, trúnkom vymytý mozog metal hromy, lebo blesky alkohol zahasil, do všetkých svojich riedkych záhybov, dumajúc, čo povie farárovi, keď príde pochovať prvého z rodu. Žiadneho iného nemal možnosť uložiť na večný odpočinok, vrátiť zemi. Tak sa na túto udalosť už pár týždňov dôkladne pripravoval, len čo sa dozvedel o jeho, dozaista už raz, blížiacom sa skone. Tieto správy  prichádzali rok čo rok, ale viera, je viera.

Starý pán však skončil nedôstojne v batožinovom priestore, kdesi pod schodami vo fortrézskom kláštore. Bartolomeja, Bartolomejove pozostatky a zvratky nenašli. A ako správca poznal hygienické návyky Bartolomejovej vznešenej manželky Peribleptie, čo sa týkalo spodných sukníc a košieľ, ani do pol roka nenájdu. Naposledy ju slúžky prezliekali na svadbu pána Rumpla a tá ešte nebola.

  -  Ech, aby na to pražený kuracinec fľochol! Možno je tak dobre, – uľavil si starec v najlepších rokoch a nechtiac uzamkol ostatné nadávky do seba. Ilpęrko umrelo. Pošlo s jeho pánom. Zdochlo na prahu neprajných dejín...

Do chmúrnych vízií mu padol blížiaci sa tieň.

- Zmizni, ty neodvšivená spuchlina, cloníš slnko! Ja teda nechcem vypadať jak tie mliečne mrvenice, čo sa tu ponevierajú jak po svojom, aby im motyka čepce na hlavu popripínala! – zamrmlal, nevšímajúc si, že nádvorie je poprášené prvým snehom a ten ťahá oči, nie ledajaké slnko.

Tieň stmavol. To mladý Rumpel s rukami na prsiach sa zamrznuto poškrabal na čoraz strápenejšej hlave a znovu znehybnel.

- Idem, - vyriekol smutne.

- Iď, - odpovedal mu správca obšírne.

 A znovu mĺkvota.

- Kam?... -  napadlo Rumpla ako básnická otázka, predstavujúc si skôr svoju duchovnú budúcnosť ako tie taľafatky, ako sú strecha nad hlavou, ročná renta, polia a lúky a močariny a také tie veci, na ktorých iní šľachtici profitujú, len ich rod nevedel a ani netušil, že by to šlo. 

  Správca chvíľu čakal. Možno na návrh. Možno aj na následné pozvanie, veď správcov a dobrých obzvlášť, nikdy nie je dosť. Ale, nedočkal sa. 

  Rozčúlilo ho to. Ako vždy.

- Bohovsky dojímavé! Všetci sa odtrepali voľakde do korele, či do kieho moru, otrčili kopytá alebo zdúchli jak črevné výpary a ja?! Parom aby im uši vykmásal! Ježove chlpy do hrtáňa! Nech im odhnije!... - odpľúval bývalý kastelán, hoci už nemal ani čo.

Sedel ako minister žalúdočných katastrof s prstami skľavenými, nechtami špinavými, očami žltými, nohami čiernymi, tlamou fŕkajúcou. Myšlienky mu predbehovali jazyk, ktorý bezmyšlienkovite klial, hromžil na nehodné panstvo, ale stal sa zázrak. Škraňa už nemala sily.

- Musím..., - začal znovu Rumpel, prepočujúc kliatby.

Mĺkvota. Rumpel nevydržal.

- No tak ma zdržuj! Pros! Zaprisahávaj ma!... – skúsil vyjednávať.

Správca vzhliadol na pána, ako lekár na choromyseľného. Hľa, Rumpelstiltskin, posledný potomok rodu, posledné sklamanie rodu!  Radšej sa otočil.

  A pritom, stačilo tak málo. Tá finta, tá fintička, čo zhlobili na Gastona a jeho perepúť posluhovačov, majetočky a bohatstvo. Bohatstvo!... keby tá vyšla. 

 Aj to všetko povykríkal mladému pánovi, len čo sa v Il pergo znova teraz znenazdania objavil.

  Ako to v reále bolo s narafičenou, zaiste Gastonovým fotrom... Hrmeň Bohov do neho páralo, tarandáka ťarbavého! ...so šialenou Viorelou a jej zámenou a druhou zámenou počas svadby, ktorou ten gauner, ten krivák sprepadený, Gaston Lonič prešiel cez rozum samotnému kráľovi, nieto im. 

 A on?! Pán Rumpelstiltskin?!  Nič. Zmäkol. Zmľandravel. Znechal sa. Len čumel, kotrbou kýval, nostalgia naň padala, melanchólia zavaľoval a tlamu vykrúcal jak decko, čo mu podpecník nedali.

 Vzhliadol ľútostivo naň. Videl ho rozmazaného, ale nadšený nebol ani tentokrát.

 - Drak sa vracia... – skúsil ho teda nakriatnuť, keď pred chvíľou takmer prosil.

  Márne.

  Rumpel akoby si to rozmyslel, záporne pokýval hlavou. To, že Gostidraga oslobodil, neznamenalo už nič. Bol to len akýsi záchvev vzbury. Boj je nadobro prehratý. Nateraz určite.

  Správca sklamane sklonil hlavu.

  Mladý prešiel nádvorím, s nádejou stajňou a vytratil sa z Ilpęrko aj bez koňa a požehnania, rozlúčenia, odobrania, ako para z vyváraných pomyjí, čo kuchárka chystala pre svojich zverencov. 

  Z ktorejsi dolnej diery s uspokojením pozerala predstavená Perpetua, až kým sa jej oči nezabodli do ochromenej siluety kastelána.

 „Boj ešte neskončil...“ preletela jej hlavou obľúbená veta posledných dní. „Dé.Dé.“

Domiceli, Fra Vargelico