OUAT - Pešiaci medzi prstami... 80. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

80. kapitola

Ponuka

 

  - Matka predstavená, kráľ je tu! Verili by ste tomu?! Jasné, jasné, viera je našou psou povinnosťou, ale ...druhýkrát v tak krátkom časovom rozpätí...– kričala už z chodby Perpetua a narýchlo si do zástery utierala ruky celé od popola.

  Škrtla kresadlom, zapálila sviečky a posvietila si tu na to všetko. Ako aj čakala! Vankúš zle napravený, prikrývka nedotiahnutá, matička zaľahnutá, na žiadnu zo sestier sa už nedá spoľahnúť. Vyhrnula rukávy a pustila sa do náprav. 

  Na posteli sa čosi takmer nebadane pomrvilo, kým spod odfúknutej  prikrývky vystrčil sa spotený nos Tartarughy Roweny.

  - Nevravte! Teda vravte, vravte viac! Netušila som, že poslovia sú takí rýchli, promtní, obratní. Kedyže ste ho vysielali? – zaujato sa zaujímala predstavená.

  - Nuž, popravde, ...ešte neodišiel... Toto je o inom...- splietala ruky stará mníška. – Kráľa tu máme preto... no, neviem, čo ho naším smerom pôvodne tiahlo, ale v každom prípade je tu. Ale zas, ako ostatne vždy, v bezvedomí... by som povedala. A zase je v tom ten kôň... – naprávala úslužne Perpetua matke predstavenej vankúš.

  - Zase?! –

  - Ešte furt! Ale vojaci už urobili prefuky. Fííí, mali ste to vidieť! Len sa tak červenelo, oranžovelo, čo bolo oranžové sa červenelo viac a čo aj nebolo, sa tiež červenelo...- dala sa do opisov starena, ale snažila sa vyberať len podstatné informácie, aby matičku chorľavú priveľmi nezaťažovala.

  Počas nádychu zmenila tému, lebo beztak vyčerpala podstatné detaily priveľmi krátkej bitvy.

  - Keď sa ráči prebrať, nuž ho ráčim  požiadať, aby sa ráčil pridať na našu stranu, tú správnu si ráčil vybrať, a ráčil i právne ošetriť naše požiadavky na túto nami nájdenú a opravenú pevnosť. Jednoducho pôjdem, takto si pred neho vstanem, potom kľaknem... -   
  - ...a potom sa už nepostavíte. – zadrela žena z postele. - Závidím vám váš optimizmus, drahá Perpetua, ale nechajte to radšej všetko na mňa. Orodovať za nás, samozrejme,  na miestach najvyšších môžete aj vy so sestrami, ja by som na panovníka šla trochu praktickejšie, ak dovolíte. – skúšala pohnúť hlavou a do zubov uchytiť vankúš i vrátiť ho na pôvodné miesto, lebo tak sa jej lepšie ležalo i premýšľalo.

  - Poprosíme, veru, poprosíme v mene našej cirkvi svätej a Rumpelstiltskinovci potiahnu odtiaľto so zvesenými... tými... aj nosmi. – zatínala drobné päste smerom k obytnej veži, kde sídlila tá pre ňu zberba bezbožná.

  Z postele sa vydral povzdych namiesto odobrenia.

  - Dopočula som sa, steny sú tu tenké, sestry nedržia sľub mlačanlivosti, ani čistoty, sa mi tak cíti,  podpažia celé stuchnuté mali dnes ráno... hlasov primnoho a moje uši čoraz lepšie vycvičené, keď telo zlyhalo. Dopočula som sa teda, že Belle už zas niet, ani Viorely, i kráľovná Ionesu si vraj Pán povolal. Ľud v podhradí sa búri a ešte, že aj hranice horieť niekde majú... a vy idete od radosti priam rozkvitnúť! -

  - To je len pleseň, matka predstavená. Zrejme som sa obšuchla o niektorú zo stien trošku viac. Ale čože to, čože? Aké klebety? Prepánajána! Naša Belle je nebohá! Boh sa búri! Viorelu povolali? Nebodaj na vojnu? A Ionesa, kráľovná niekde horí? Nebodaj v pekle? Taká čistá duša? Bohabojná? Podvádzaná celé roky a za to? Taký trest?! Netrepete?... Tak trochu?... Z cesty? ...Je vám dobre, matka predstavená?! – založila Perpetua ruky do čepca a započala nedôverčivo kymácať hlavou sem a tam.

  Ale čepiec držal ako prilepený. Tak, ako sa na poriadny čepiec patrí.

  - Ach, vy ste ale staré streštené motovidlo. No, dobre, nech je po vašom, nemá cenu sa opakovať. Len jedno si zapíšte za uši poriadnejšie: ak sa kráľ ráči prebudiť, ak sa mu navrátia zmysly, ak bude schopný triezvo uvažovať, teda ešte pred oslavou jeho opätovného zmŕtvychvstania,  rada by som s ním hovorila ako prvá! Nie, že sa na neho vyrútite s tým vaším zmyslom pre dramatično, drahá sestra. Ja znesiem veľa, ale on je len človek. Aj keď povolaný za kráľa. Nech sa mu tá slabosť nevráti... Ale tá Belle, tá Belle... jej útek ma škrie. Veľmi škrie. Mám s ňou plány. Vážne plány. - Rowena stíchla, stiahla obočie.

  Zadumaná Perpetua jej ledabolo odvetila. 

   - Iste nebude ďaleko. Je to síce pochábeľ, ale vždy sa vracala, vždy. Dobre tá vie, že len my ju dokážeme uchrániť pred tými lotrami!  Ktovie kam by chodila v tej spúšti po nádvorí. Šaty si špinila, telo hrozbám chorôb vystavovala. Kdeže, kdeže. Iste sa len tmolí dakde po pevnosti. Tá sa veru nestratí... ale chudera naša Viorela...- fňukla Perpetua a znova napravila matke predstavenej vankúš.

  Tá nevedela v prvom momente, či jej vynadať za prvé, za druhé, či tretie vyslovené a učinené. Napovedala jej však sama.

  - ...len sa tak bezducho tmolí pod nohy, nie bláznivo ako inokedy. Poblednutá je, brucho si škrabká, aj inde sa škrabká... hlavou kýva nepríčetne...- lamentovala stará mníška, napodobňujúc svoju zverenkyňu. 

  - Zasa s tým začínate? To sme si už hádam vyjasnili! Viorela je síce hlúpa, vo svojej hlúposti i samodruhá, ale nie je jediná, ktorej cestu životom treba urýchlene riešiť! Ostatne, aj ju mám už vo svojom pláne zapracovanú... len keby sa jeho veličenstvo čím prv ráčilo prebrať a vypočuť ma. Budú sa diať veci... Možno, ak Boh dá budú sa tu formovať nové dejinné udalosti... a vy?! Pozrite na seba. Zaujímate sa o farbu líc akejsi prespanky! -

  -  Ale matka predstavená, vy sa zabúdate! -

  -  Vy zabúdate. Už pol dňa som nič nejedla! -

  Rozzúrená Rowena znova zubami stiahla vankúš nižšie a zastavila všetky protesty rázne a nateraz navždy.

  -  Kuš! - vyfúkla hlasno a zhasla všetky tri sviečky, čo Perpetua so sebou bola na začiatku priniesla a rozsvietila.

  So svetlom zhaslo v starene aj odhodlanie a tak sa radšej zvrtla a v tichosti sa vzdialila čakať na kráľovo obživnutie. Dobre vedela, že Rowena jej vopred nič zo svojich prapodivných plánov neprezradí. Márne by zo zvedavosti domŕzala.  Ani zaliečanie by nepomohlo.

  „Tvrdá je matička predstavená, zo dňa na deň tvrdšia.“ uvedomovala si a prikyvovala sama sebe.

Domiceli, Fra Vargelico