OUAT
Pešiaci medzi prstami
100. kapitola
Nádej
Ľadový lesk vlasov bičoval ho po
tvári, keď spotené pomrzli cestou nehostinnou krajinou. Nechával za sebou
minulosť, spomienky, ťažké šľapy, ale aj bezmocnosť. Jediné, čo niesol si ďalej, bola túžba po pomste a v mozgu
sa už množili zárodky nových plánov.
Ruky ho štípali, oči slzili, nohy
len sťažka odolávali rozmokvanému, ešte dobre nenamrznutému podložiu, keď sa
predieral zámerne skratkami k skale, pod ktorou nechal ...svoju krehkú zatiaľ a nie celkom možno stotožnenú s jeho prianím...nádej.
Odišiel bez rozlúčky, bez
vysvetlenia a predsa dúfal, že tam bude. Dal jej voľnosť, slobodu, dvere
neprimkol, ani slovkom neprikázal zostať a preto dúfal, že tam bude...
netušil prečo si je taký istý, len čosi zvnútra mu našepkávalo...že tam bude!
Nebola.
Dom už zdiaľky zíval. Prázdnotou. Dokorán
rozcabrené dvere svojou čiernou dutinou nelákali ani sneh, aby do nich
nazrel, či vyplazil aspoň jeden jedinký neduživý jazyk. Okienka nesvietili. Krb
dávno vyhasol.
Drevené schodíky zavŕzgali pod
ťažkými, blatistým snehom polepenými čižmami. Zostal stáť na prahu a ešte chvíľu
čakal. Márne.
Nebolo nikoho, kto by ho vítal.
Nikoho, kto by mu vyšiel v ústrety. Nikoho s úsmevom. Nikoho s výčitkami.
Nebola tam...
Obúchal obuv, čo to dalo o brvná
priečelia a ťažko vkročil dnu. Všetko takmer tak, ako to bol zanechal.
Hľa, aj posteľ ešte neustlaná, akoby práve vstala a šla sa umyť do čerstvo
napadaného snehu.
Čo chvíľa príde, rozloží oheň, dá roztopiť sneh, prihreje ho,
časť na teplý čaj, časť ohreje tvár. Dom sa rozvonia jedlom a dôverným šuchotom. Metla, jej široké sukne, polená, praskanie dreva, pukotanie, bublanie v kotlíku, syčavé
ohlášky dobrých, výdatných raňajok...
Kdeže. Chýlilo sa k večeru. A jej
nikde. Pochopil. Je preč. Odišla.
Znechutený naložil polená i triesky bárs aj do
nevymetenej pahreby, vykresal oheň a hodnú chvíľu si v ňom kúpal tvár.
Mlčky. Až keď ho v podrepe skrčené telo započalo omínať, pomaly sa
vystrel, tvárou mu preletela akási boľavá grimasa. Zvrtol sa a kráčal ku
stolu.
Chcel zložiť z pliec kapsy, čo
mal prekrížené z oboch strán, s jedlom a nejakými tými nevyhnutne v divočine, kam sám seba naveky vykázal prepotrebnými vecami, čo si
vzal z niekdajšieho domova.
Nebolo ale kde. Stôl vyzeral, ako
by na ňom prebehla malá bitva. Všetko namrvené, rozsypané, prevrhnuté...
Ustrnul.
V navlhnutej už soli
črtali sa akési už slabo viditeľné písmenká. Očividne narýchlo naškriabané,
vyryté do sypkej zmesi, ale...
Cítil, ako mu dolu chrbtom utekajú zimomriavky. Ako sa mu vnútri čosi
nedefinovateľné rozlieva, ako sa zrazu zrážajú tieto dva protichodné živly a vyprskujú
rovno v jeho srdci.
V R Á T I M S A ...
Keby sa to dalo, keby, to len
trochu šlo, priloží dlane, paže, celé telo k nim, k tým pochabým, nečakým hláskam, čo ho tu čakali, akoby ponúknuté, pripravené vravieť i viac. Priať si: vezmi si ma... ber si ma! Patrím ti... a objíme ten nápis.
Nechá pery priložené, rozožierané
kvalitnou soľou na ňom, kým sa nestopí a nevsaje ho ich dopraskaná koža.
Natiahol prsty, ale neprikladal, nechcel
rozrušiť, vyplašiť ani rozochvieť ni zrniečko. Len vo vzduchu obťahoval líniu
kostrbatých písmen a predstavoval si, že je to jej tvár.
V. Najskôr len tak,
opatrne od spánkov dolu po sánke k malej oblej brade a späť druhou
stranou...
R. Potom vyjde až hore, k čelu
a spakruky nežne, odsunie prameň vlasov z neho, založí za drobné uško
a vráti sa na vrchnú peru, čo ho tak nekonečne láka, aby ju náruživo vsal... Neučíní to hneď. Počká si... Nechá
ju privierať slastne oči a vdychovať puch jeho nedočkavých prstov. Čakať
na jeho trhaný dych, kedy ho bude počuť bližšie a bližšie. Kedy ho zacíti,
kedy aj ju ten pocit blízkosti rozochveje nedočkavosťou a túžbou.
Á. Nie,
nie... ešte všetkými prstami vojde jej rýchlo do vlasov, až hore k vrchu hlavy.
T. Spojí palce a lôžkami nechtov prekreslí jej profil, čelo,
koreň nosa, medzierku pod ním, zase tie pery, tie pery, tie pery! ...brada a roztvára
pri tom nenápadne dlane a pojme jej tvár do nich už celú...
I. A ešte raz tou istou cestou späť, aby si
ju brušká dôkladne zapamätali.
M.
S jej tvárou v dlaniach, mäkko iba vloženou, palcami by dočahoval
kútiky úst...iba palcami, kým...
Vykríkol ako ranené zviera a pažou
zúrivo zotrel zo stola zvyšky soli. Aj s nápisom. Aj s poslednou nádejou.
Nie je tu! Je preč! Odišla!
Akoby ani nebola. Zmizla
skôr, ako chcel, ako si smel tajne priať. Prečo odišla? Prečo mu zmizla zo
života, keď sa mu práve ponáhľal v ústrety?! Ako...?! Ako jej to teraz
vyjaví...?
Vytrielil von a do začínajúcej
tmy zúrivo zručal, až sa z vrchovcov stromov rozleteli vtáky, pripravené
už nocovať.
- Nešaľ! Čo blázniš?! - pokarhal ho akýsi hlas spoza búdy. – Tušil som,
vedel, že sem prídeš. Čakám ťa tu. -
Prudko sa obzrel a siahol po
meči. Medzi na zimu pripraveným drevom, zloženým po obvode bočnej strany,
chránenej závetrím sa zahmýrila čiasi postava. Keď podišla bližšie, spoznal v nej
oslobodeného ráno väzňa. Ten si oprašoval skrehnuté ruky a následne jednu
z nich zakvačil s dôverou Rumplovi do ramena.
- Bitvu sme prehrali, priateľu, ale
vojna ešte nekončí, zapamätaj si to. Kráľ je možno zraniteľnejší, ako sa nám
zdá. Videl som ho. Dnes som ho videl. Tu. V tejto chajde. Rozčúleného,
nervózneho. Bál sa. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi sa bojí! A má veru
čoho...- stlačil mu plece zas, či vníma a počúva ho. Zdalo sa mu, že
neveľmi.
Rumpel mdlo hľadel do tmavosivej
oblohy a volal ju... Gostigrad ho nezaujímal. Teraz ešte nie. Teraz chce
smútiť. Byť sám so svojím žiaľom. So svojou bolesťou...
Striaslo ho, keď mozog konečne
vstrebal Gostigradove slová.
- Vravíš kráľ?! Kráľ? A tu?!
...čo by tu... robil?! -
- Kričal, ziapal, šlo ho rozdrapiť
od jedu a potom sácal akúsi zúboženú dvojicu, muža a ženskú, v habite,
zrejme mníšku. Asi ich načapal a vieš, aký je chúlostivý, bohabojný... od
istého času... – zasmial sa muž s rukou na jeho pleci.
Tak teda kráľ. Odviedol ju. Uväzní
ju... alebo... počkať... všetko by mohlo byť aj úplne inak!
„Vrátim sa.“
„Vráti sa!“
Chcel tomu uveriť.
Uverí tomu.
Počká si...
Bude teda čakať. Trpezlivo.
Pokorne.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára